Nenaplnená vláda mladej ženy

Alžbeta Luxemburská, dcéra kráľa a cisára Žigmunda a Barbory Celjskej, manželka rakúskeho kniežaťa a neskôr kráľa Albrechta II. Habsburského a matka mladého panovníka, ktorý prišiel na svet ako pohrobok, viedla počas rokov 1439 – 1442 vlastný boj o tróny, ktorý nemalou mierou zasiahol územie dnešného Slovenska. Daniela Dvořáková vo svojej najnovšej knihe odkrýva dramatické osudy a turbulentnú dobu života tejto panovníčky. Robí tak v čase, keď slovensky písaných kníh o stredoveku – stráviteľných a zaujímavých aj pre neodborného čitateľa – nijak zásadnejšie nepribúda. Aj vďaka tomu nová publikácia z vydavateľstva Rak pôsobí ako utešená náplasť (nielen) pre nadšencov o stredoveké dejiny nášho územia. Autorka, popredná odborníčka na obdobie vlády Žigmunda Luxemburského (uhorský kráľ v rokoch 1387 – 1437), okrem citu pre výber atraktívnej témy disponuje aj nadaním pre skĺbenie vecne fundovaného výkladu s príbehovo podnetným literárnym námetom. Nie je náhoda, že „príbehovosť“ života a doby kráľovnej vdovy Alžbety umne využíva aj pri voľnom pokračovaní svojej série prác o významných mocenských predstaviteľoch z neskorostredovekého uhorského prostredia. Bol to totiž predovšetkým príbeh dvorského života a (dostatočne) nenaplnených mocenských ašpirácií, ktorý Alžbetu zapísal do (veľkých) dejín.

Podobne ako Dvořákovej staršia kniha Rytier a jeho kráľ, venovaná Žigmundovej kráľovskej vláde (a službe jeho verného rytiera Stibora z Horného Uhorska), ktorá si získala priazeň odborníkov i širšej čitateľskej obce, ako aj mladšia práca Barbora Celjská -- Čierna kráľovná, rozprávajúca o jeho manželke a vdove, ktorá rovnako rezonovala aj za našimi hranicami, tak aj kniha Pod vládou ženy -- Rytier bez kráľa  reprezentuje vysoký historiografický štandard. Poskytuje totiž text spĺňajúci kritériá vedeckej monografie, no súčasne predstavujúci podmanivú sondu do obdobia a spoločnosti neskorého stredoveku. Publikácia sa opiera o rozsiahlu pramennú základňu vydaných aj archívnych stredovekých písomností zachovaných k skúmanej problematike, pričom neraz prináša nové pohľady a hlbšie súvislosti o období medzi r. 1437 – 1442, a to s osobitným zreteľom na udalosti prebiehajúce v Hornom Uhorsku.

V súkolí neskorostredovekej (mužskej) politiky

Text síce predstavuje tradičnejšie poňatý výklad súdobých politických udalostí, je však obohatený o viacero zaujímavých odbočiek do sféry regionálneho vývoja, zákulisného diania vysokej politiky i dobového života v neskorom stredoveku. Pritom možno oceniť fakt, že kniha neváha korigovať niektoré staršie výklady a názory, a to na základe vlastnej ucelenej argumentácie (treba dodať, že pomerne presvedčivej).

Nielen kvôli samotnej téme, ale aj vzhľadom na charakter dostupného pramenného materiálu sa v knihe stretneme najmä s reprezentantmi najvyššieho stupňa spoločenského rebríčka a politickej hierarchie, čiže s panovníkmi a aristokraciou, ako aj s prostredím dvorných dám, kráľovských radcov, ambicióznych kastelánov, intrigujúcich klerikov a najmä s jedným ctižiadostivým rytierom pochádzajúcim z Liptova. Podobne ako pri predošlých Dvořákovej knihách však miestami objavíme aj exkurzy do sféry stredovekej každodennosti, čiže tému, ktorú spoločne s kolegyňou Miriam Hlavačkovou z Historického ústavu SAV dlhodobo popularizujú (napr. aj na facebookovom profile vydavateľstva Rak).

Rytier bez kráľa tvorí prvý diel zamýšľanej trilógie, ktorý zároveň organicky nadväzuje na dve vyššie spomínané publikácie, sledujúce obdobie druhej polovice 14. a prvej tretiny 15. storočia. Kniha sa začína tam, kde sa skončila monografia o Barbore Celjskej, hoci spočiatku sleduje aj kariérne trajektórie Pankrácových začiatkov v službe Žigmunda a jeho manželky.

Pri opise pôsobenia tohto bojachtivého a podnikavého „surového žoldniera“ – ako ho autorka hodnotí v doslove –, ako aj pri analýze krátkej vlády Albrechta II. Habsburského a jeho manželky Alžbety, sa výklad dôsledne pridŕža výpovedných možností prameňov, a to bez toho, aby dochádzalo k (u nás pomerne častému) „dokresľovaniu“ bielych miest v historických zdrojoch. Kniha tak okrem iných inherentných kvalít svojou metódou a autorským zámerom podľa môjho názoru zodpovedá triezvej téze českého pozitivistického historika Václava Novotného, ktorý raz vyslovil: „Kde není jasných pramenů, historie nesmí nic tvrditi.“

Na viac než tristo stranách máme možnosť sledovať predovšetkým prepletené línie vysokej a lokálnej politiky a kontinuálneho mocenského zápolenia, keď o uhorskú korunu v značne nestabilnej politickej situácii súperili Habsburgovci s Jagelovcami, české stavy bojovali proti husitom, nemecky hovoriaca aristokracia zápasila o vplyv s Uhrami a v južnejších krajinách kresťanskí križiaci a šľachtici zápolili s osmanskými Turkami.

Aristokrat proti kráľovnej

Do centra pozornosti Dvořákovej sa opätovne dostáva schopný šľachtic z územia dnešného Slovenska, tentoraz Pankrác II. (Pankracz, Pangracz, Pancratius) zo Svätého Mikuláša (dnešný Liptovský Mikuláš). Na podklade listinného materiálu aj kronikárskych zmienok sa v knihe odhaľuje (čiastočný) portrét muža zemianskeho pôvodu, ktorého staršie národne orientované bádanie nazývalo „slovenským bohatierom“. Išlo pritom v prvom rade o muža budujúceho od 30. rokov 15. storočia zo svojho rodového sídla na Liptove vlastnú majetkovú doménu s cieľom zlepšiť svoje po predkoch zdedené postavenie príslušníka strednej šľachty a získať si širší mocenský vplyv. Spočiatku tak činil prostredníctvom bojových zásluh v službách Žigmunda a neskôr jeho manželky Barbory, a to zvlášť v zápase proti Osmanom na Balkáne alebo v bojových stretoch proti husitom na Morave.

Ako významný mocenský aktér – kráľovský kastelán a hajtman – operoval v prostredí moravsko-uhorského pohraničia ešte aj na strane Albrechta i Alžbety, pričom zo svojej pozície vystupoval ako dôležitý strategický činiteľ na území dnešného západného a stredného Slovenska. Jeho kariéra v službách uhorských monarchov sa preplietla aj so známym vodcom bratríkov (bývalých husitov) Jánom Jiskrom z Brandýsa, s ktorým sa vyznamenal počas protiosmanských bojov na území dnešného Srbska. Bratrícky hajtman sa neskôr v 40. rokoch s Pankrácom stretol na bojovom poli už ako súper. No zatiaľ čo Jiskra stále podporoval nárok Alžbetinho syna Ladislava Pohrobka na uhorský a český trón, Pankrác neskôr figuroval ako stúpenec poľských Jagelovcov, a teda oponent snáh legitímnej, no v konečnom dôsledku nie príliš úspešnej uhorskej kráľovnej.

Napriek nepochybne dôležitej úlohe, ktorú zohral Pankrác z Liptova ešte za života Alžbety, však práve táto agilná súdobá politička predstavuje hlavnú postavu väčšej časti knihy. Dvořáková s erudovanosťou historičky i s citom pre pochopenie mentality stredovekých ľudí rekonštruuje ašpirácie mladej kráľovnej, ktorej manžel Albrecht Habsburský (v Uhorsku ako kráľ väčšinovo odmietaný) po náhlom úmrtí v r. 1439 zanechal oťaže vlády v jej rukách. Alžbeta ako 30-ročná tehotná kráľovná neprijala (uhorskými magnátmi želanú) rolu pokornej vdovy v ústraní. Práve naopak, so zápalom a dômyselnosťou sa pustila do plánov o naplnenie vlastných politických ambícií, usilujúc sa najmä zaistiť panovnícky titul pre syna a budúceho uhorského a českého kráľa Ladislava.

V širšom povedomí často rezonuje Alžbetou iniciovaný husársky kúsok, keď sa jej vďaka pričineniu dvornej dámy Heleny Kottannerovej podarilo fyzicky získať svätoštefanskú korunu z kráľovskej rezidencie vo Vyšehrade. Pritom ešte v roku 2008 práve Dvořáková (spoločne s Máriou Papsonovou) pripravila slovenskú edíciu mimoriadneho historického prameňa – Kottannerovej spísaných pamätí, v ktorých na dobrodružnú udalosť spomína samotná aktérka. Aj v najnovšej knihe sa tejto takpovediac tajnej misii venuje osobitná pozornosť, pričom jej okolnosti a následky sú zasadené do širšieho kontextu. Cenná je aj bližšia analýza okolností úmrtia Alžbety v roku 1442, spôsobená pravdepodobne otravou na objednávku.

Na otázku, kto mal záujem na smrti ambicióznej a na svoje (pre ženu neľahké) pomery pomerne schopnej panovníčky, nemožno – podobne ako na viaceré udalosti z čias stredoveku – poskytnúť jednoznačnú odpoveď. V inej súvislosti však môžeme dať za pravdu aspoň humanistovi, diplomatovi a neskoršiemu pápežovi Eneaovi Silviovi Piccolominimu, ktorý pri opise snáh vydať Alžbetu, už ako vdovu, za 16-ročného poľského kráľa konštatoval o panovníckom údele nasledovné: Nešťastím vládcov je obzvlášť to, že si neberú manželku pre seba, ale pre kráľovstvo.

Matej Harvát (1991)

Historik-medievista. Študoval na UKF v Nitre, Masarykovej Unvierzite v Brne a na Oddelení stredovekých dejín na HÚ SAV. Zaoberá sa ranostredovekými dejinami stredovýchodnej Európy, ako aj spôsobmi reprezentovania a aktualizovania stredoveku v moderných obdobiach. 

Daniela Dvořáková: Pod vládou ženy. Rytier bez kráľa

Budmerice: Rak, 2021

Ilustrácie sú z knihy Pod vládou ženy z vydavateľstva Rak.