Vyhľadávanie
Nenechávajme knižky spať
Rodina a priatelia dostávajú odo mňa roky ako darčeky knihy. Aj deti. Pre ne vyberám knižky najradšej, aj keď, priznám sa, mám svoje obľúbené trvalky. Doma mám viacero výtlačkov leporela Môj macík, Rúfusových Modlitbičiek a Malého princa. Keď prídem na návštevu, deti sa ma hneď pri dverách pýtajú, či som im priniesla knižku. Len jeden raz som narazila na problém. Chlapcovi, ktorý mal obdobie psománie, som narýchlo kúpila príbeh o psovi. Natešene odbehol do detskej izby a o chvíľu sa zamračený vrátil. ,,Kúpila si mi chybnú knihu, choď ju vrátiť,“ strkal mi do rúk môj darček. Začala som ju listovať v domnienke, že je tam nejaká prázdna strana, alebo chýbajú nejaké listy. ,,Nie sú tam obrázky,“ vysvetlil. Potlačila som smiech a hľadala rýchlo spôsob, ako napraviť sklamanie. A tak sme sa dohodli, že keď knižku prečíta, nakreslí si obrázky sám a dáme ich do knižky ako záložky. Na túto historku som si spomenula, keď sa mi z kuloárov medzinárodnej poroty súťaže ilustrácií pre deti v Bologni donieslo, že slovenskí ilustrátori očarili porotu. O kvalitách našich ilustrátorov dobre vieme, vieme však aj to, že nie všetci majú príležitosť aj ilustrovať knižky. Apelovať na vydavateľstvá, aby dávali našim ilustrátorom viac priestoru, je teraz, v čase finančnej krízy, prinajmenej nevhodné. Pravdou však ostáva, že knižná ilustrácia, ktorá visí v ateliéri a nedostane sa v knižke k deťom, je na tom podobne ako Šípková Ruženka čakajúca na svojho princa. Takmer mŕtva. Taká je aj neprečítaná rozprávka. Prvý problém nie je v našich silách riešiť, druhý áno. Čítajme s deťmi, nespoliehajme sa na princa. Deti rastú rýchlo, mohli by sme veľa zmeškať.
