Vyhľadávanie
Prvé miesto v študentskej súťaži Esej Jána Johanidesa 2019, ktorú organizuje Literárne informačné centrum, získal Marek Heldi z Gymnázia Topoľčany. Jeho text na motívy citátu z diela spisovateľa J. Johanidesa si môžete prečítať na tomto mieste.
Náš súčasný stiesňujúci svet, v ktorom sa čoraz väčšmi stmieva, je našťastie ešte vždy aspoň kde-tu osvetľovaný spoľahlivými lampami.
Ján Johanides
Zabudli sme na tmu. Zámerne sa jej vyhýbame. Sme obklopení tisíckami svetelných zdrojov. Sú všade. Svietia prakticky celé dni a najmä noci. Všetko okolo nás akoby bolo podsvietené. Permanentne. Márne sa snažíme prižmúriť oči, viečka sú priveľmi priesvitné, svetlo nimi preniká. Zdá sa, že tma je definitívne preč. Je to však naozaj tak?
Možno tá fyzická, ale čo tma, v ktorej sa nachádza naša minulosť. A tá nebola vždy svetlá... A predsa aj v nej kde-tu zasvietlila lampa. Paradoxne, aby posvietila na veci, ktoré niekto v tme chcel zámerne nechať.
Na západnom Slovensku sa nachádza mestečko Topoľčany. Tu som sa narodil, tu som vyrastal. A rád by som svojim spoluobčanom pripomenul príbeh jedného dlho neznámeho hrdinu. Hrdinu, ktorý sa nebál šťuknúť vypínačom, aj keď ho svetlo mohlo zabiť.
Mesto malo bohatú históriu. Od tureckých nájazdov až po prudký priemyselný rast v 19. storočí. Takisto malo a má aj veľa významných osobností. Veľa lámp, ktoré pomáhali vidieť svet budúcnosti ako krajší a plnohodnotnejší. A jednou z nich je Rudolf Vrba.
Zvuk tohto mena vám zrejme nič nenapovie. Keď som ho spomenul na jednej hodine slovenčiny mojim spolužiakom, takisto im nič nehovorilo. Nič sa v nich nerozsvietilo. Tápali ďalej v tme. A to je veľká škoda.
Tento Slovák židovského pôvodu, študujúci a neskôr venujúci sa biológii a chémii, vydal viac ako päťdesiat vedeckých prác, v ktorých sa venoval problematike rakoviny, cukrovky a mozgových procesov. Nič zvláštne, poviete si. Len nejaký ďalší obyčajný vedec, ktorý celý život presedel nad knihami. Ste však na omyle.
Jeho príbeh dramaticky zmenila ničivá druhá svetová vojna. Slovensko, ktoré bolo v tomto čase uvrhnuté do spárov Nemecka, muselo zaviesť a uplatnovať protižidovské nariadenia a zákony. Mladý, vtedy sedemnásťročný Rudolf Vrba sa ako žid v roku 1942 pokúsil utiecť do Anglicka. Krajiny, ktorá ako maják v tmavej noci, ako jedna z mála krajín, odolávala nacistom, sa ho však nedočkala. Bez dokladov a s dvesto korunami ho odhalili a chytili už na maďarských hraniciach. Bol vypočúvaný, mučený a neskôr deportovaný do koncentračného tábora Osvienčim.
So spoluväzňami však zakrátko naplánoval svoj prefíkaný útek. V blízkosti hranice tábora sa mali stavať nové budovy. Na tomto mieste boli vykopané hlboké jamy. V jednej z týchto jám sa skryl Rudolf Vrba spolu s Alfrédom Wetzlerom, priateľom, ktorého poznal už z predvojnových čias. Obvykle sa po utečencoch z tábora pátralo tri dni. Oni dvaja prezieravo zostali v temnej jame takmer štyri dni a noci, aby sa ubezpečili, že ich už nebudú hľadať. Po nejakom čase sa im podarilo dostať sa späť na rodné Slovensko.
Tu skontaktovali židovský odboj, ktorý ich odviedol k svojej slovenskej vetve. Rudolf Vrba bol hlavným autorom 32-stranovej správy, takzvanej Vrba-Wetzler report. S pomocou Wetzlera v nej boli opísané očité svedectvá o zaobchádzaní s väzňami, predovšetkým židovského pôvodu v koncentračnom tábore Osvienčim. Boli v nej obsiahnuté aj šokujúce správy o organizovanom masovom vyvražďovaní židov v plynových komorách, alebo o neľudskom využívaní väzňov na otrocké práce.
Táto správa sa dostala najskôr do Londýna k britskému buldogovi Winstonovi Churchillovi a neskôr aj k americkému prezidentovi Franklinovi Rooseveltovi. A svetielka nádeje na nápravu krívd sa započali rozsvecovať. Tieto dychberúce svedectvá boli prvým dôkazom o beštiálnej činnosti nacistov v rámci holocaustu a poslúžili ako základ obžaloby pri norimberských procesoch. V nich sa spojenci rozhodli postaviť neľudských nacistických pohlavárov pred tvár spravodlivosti.
Po vojne sa Rudolf Vrba presťahoval za oceán, do mesta Vancouver v Kanade. Tu v roku 2006 vo svojich 81 rokoch umiera.
Celý život šiel za svojím svetlom. Svetlom, ktoré ho viedlo a dávalo mu silu prekonávať tie najťažšie prekážky v živote. Práve toto svetlo, ktoré v ňom žilo, žije aj v nás a dáva nám odvahu, silu a vytrvalosť. Vlastnosti, ktoré sú v živote takmer nevyhnutné. Na niektoré veci si skrátka treba posvietiť.
Jeho odkaz o nesmiernom hrdinstve a odvahe je dnes na Slovensku takmer zabudnutý. A to je chyba. Pre mňa osobne je tento človek zosobnením ľudskej chrabrosti, pretože dokázal prekonať strach a svedčiť o neľudských zločinoch.
Jeho pamiatka by sa mala uctievať a jeho odkaz by mal žiť ako poučenie pre budúce generácie. Pretože ten, kto nepozná minulosť, nedokáže pochopiť ani súčastnosť.
Som odhodlaný stáť pri vypínači a zažnúť v každom lampu, aby videl nielen dopredu, ale aby sa pozrel aj dozadu. Na malé svetielka, ktoré by mali zostať zdrojom vďačnosti a nádeje, že nás tma nikdy nepremôže.
Marek Heldi (2003) je študent Gymnázia v Topoľčanoch.
