Vyhľadávanie
Nová kniha pracovníka Literárneho informačného centra spisovateľa Antona Baláža s názvom Nežná volavka vyšla koncom roka 2004 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.
Slávnostná prezentácia publikácie sa konala 13. januára 2005 v pekných priestoroch vydavateľstva Ikar Svet knihy na Obchodnej ulici. Podujatie moderoval tradične dobre pripravený Jaroslav Rezník a spisovateľ Anton Baláž sa zaujímavo rozhovoril o svojej práci pre film a o pozadí príbehu, ktorý sa odohráva v bratislavskom prostredí, v častiach mesta, ktoré sú autorovi blízke.
O najnovšej próze A. Baláža vyšla v Knižnej revue recenzia od Etely Farkašovej. Prinášame vám aj ďalší priaznivý ohlas od spisovateľky a literárnej vedkyne Márie Bátorovej (vyjde čoskoro v Literárnom týždenníku):
Rapsódia o milosrdenstve
Najnovšia kniha Antona Baláža Nežná volavka (Slovenský spisovateľ, 2004) na malom priestore – v 31 krátkych kapitolách na 160 stranách – predstavuje podsvetie slovenského hlavného mesta. Strhujúci rytmus rozprávania vytvára niekoľko faktorov: postavy románu sú štvanci bez ustania, a to prenasledovaní aj prenasledovatelia, miesta, do ktorých autor román situuje sú pohyblivé, stanica, ulica, diskotéka, taxíky, vlaky a naproti tomu útočiská, ktoré sú len zdanlivo bezpečné: odstavené vagóny, byty – diery, „viaceré“, sledované byty donátorov, kláštory a kostoly, staré mesto, Petržalka hrozivo neprehľadná. Paradoxne najpokojnejšie, ale aj najneistejšie je miesto – prístrešok na smeti, v ktorom bývajú dvaja žobráci so psom.
Centrálny motív, okolo ktorého autor rozkrúti kaleidoskop realistických osudov, sú peniaze. Vidiek, čo sa týka pokojnej existencie, protiváhu voči veľkomestu netvorí. Kvôli peniazom „sa hýbu“ z miesta všetky postavy: feťáci Dolly a Spidi, díleri z drogového hniezda, žobráčka Škrekľaňa aj novicka Mária, ktorá rýchlo opustí dom so zväzkom peňazí – dedičstvom starej mamy Bernadety, ktorá ho zanechala pre cirkev, nie pre vlastnú rodinu. Opustí matku, aj keď si uvedomuje, ako by ju potrebovala... Mária je kľúčovou postavou, vo svojej krehkosti pevná ako diamant. Z hľadiska tejto postavy je Balážov román typ „bildungsrománu“. Vidiecke dievča, ktoré z lásky k starej matke a ňou vychované v láske k Bohu, je pred skladaním „večných“ sľubov, sa konfrontuje s celkom neznámym svetom vpadne do prostredia staničnej prostitúcie a feťákov; cez podnety z tohto prostredia si uvedomuje aj spätne slová svojej spolunovicky Cecílie a jej skúsenosti s oveľa voľnejšou cirkvou v Amerike; cez toto prostredie sa akoby znovurozhoduje aj napriek otvorenosti starej mníšky pre život v kláštore. Románom sa tiahne dualistický princíp napätia medzi duchom a telom. V uliciach veľkomesta túži po pokoji a bezpečí, ale je so svojím presvedčením tak ďaleko a taká zrelá, že dá prednosť tomu, čo musí urobiť, ak svoje poslanie myslí vážne. Dostáva sa jej poznania, o akom netušila, zblízka vidí zúfalstvo matky, „absťák“ prostitútky Dolly, zverskosť a vražednú nenávisť Albánca Mizru a všade spontánne zasahuje: na vyzývavú ponuku dá bozk lásky Dolly, Spidiho matke nechá zlatú retiazku s medailónom Matky Božej, peniaze na kaplnku dá prenasledovateľom Spidiho, aby mu zachránila život.
Poznanie sveta, ktorý bol pre Máriu dosiaľ úplne skrytý, jej len odhalí skutočnú možnosť nasledovania Krista.
Baláž je majstrovský rozprávač. Plasticky skicuje prostredie, diferencovane vyhraňuje znaky typov jednotlivých postáv, necháva prenikať rôzne cudzie prostredia – rakúskych turistov, svet Ameriky a Balkánu. Mapuje domáce prostredie a genézu postavenia jednotlivých, aj vedľajších postáv s celkom konkrétnymi osudmi. Pritom nezostáva pri vonkajšku, ale zachytáva tie najintímnejšie, podvedomé poryvy a pohnútky ako je to v prípade Spidiho.
Balážov román nie je len zo súčasnosti, ktorej plastickosť tvorí živý jazyk ulice, či dôsledky zákonov „voľného trhu“, poznatky zo zákulisného diania oficiálnych „mocných“. Cez postavy dvoch žobrákov Jozefka a Škrekľane (paralelný k tomu je aj obraz penzistov blúdiacich v hypermarketoch) je obžalobou systému, ktorý zbedačil tisícky skromne existujúcich a pracujúcich ľudí. Cez postavu Bernadety má však román aj svoju historickú dimenziu a siaha do 50tych rokov likvidácie cirkevných rádov na Slovensku. Okrem pouličného slangu má aj iný jazyk: písma, Apokalypsy, Starého a nového zákona. Autor dá citátom a modlitbám vhodný priestor- je to majster proporcií v štruktúre. Román má aj svoju perspektívu, strašnú víziu: množstvo ľudí urazených a ponížených , zástupy biednych.
Anton Baláž vytvoril fascinujúci dokument doby, realistické svedectvo plné empatie a apelatívne zároveň.
