Obchod so zmiešaným tovarom

Ide o prvú zo siedmich autobiografických kníh spisovateľky, scenáristky a aktivistky Maye Angelou, ktoré publikovala v rozmedzí rokov 1969 až 2013. Spomienky sa začínajú, keď mala tri roky, a končia sa v roku 1968, keď oslávila štyridsiatku a zavraždili Martina Luthera Kinga.

Vo Viem, prečo vtáčik v klietke spieva zobrazuje detstvo a dospievanie na segregovanom americkom Juhu (mestečko Stamps v štáte Arkansas) a v severnejšom St. Louis a San Franciscu. Keď majú s bratom tri a štyri roky, otec ich po rozvode s matkou pošle samých vlakom cez celé Spojené štáty do Stamps ku svojej mame. Babi, ako ju oslovujú, je v černošskej časti mesta rešpektovanou majiteľkou obchodu so zmiešaným tovarom. Ako zbožná kresťanka poskytuje svojim vnúčatám síce prísnu, ale spravodlivú výchovu, ktorá im však nemôže vynahradiť lásku rodičov. Pre Mayu je nielen príkladom kresťanskej pokory a ďalších cností, ale aj neohrozenou starou mamou, ktorá si vždy so všetkým poradí. V kapitole, v ktorej Babi vezme svoju vnučku trpiacu silnými bolesťami zubov k bielemu zubárovi, riadiacemu sa pravidlom, že „farebných nelieči“, a dievča skutočne odmietne vyšetriť, hoci Babi dlhuje láskavosť, vidíme, že v Mayiných predstavách je Babi niečo medzi westernovou hrdinkou a magickou bytosťou: „Babine oči blčali ako uhlíky a ruky sa jej dvojnásobne predĺžili. (...) ‚Nežiadala som ťa, aby si sa ospravedlnil pred Marguerite, lebo nechcem, aby vedela o mojej moci, ale teraz ti niečo prikazujem. Do západu slnka odíď zo Stamps.‘ (...) Cestou von zamávala vreckovkou na sestričku a premenila ju na vrece krmiva pre sliepky.“ (s. 166 – 167)

Oddelené životy

Detstvo na Juhu je plné povinností v Obchode, okolo domu a v škole, pravidiel slušného správania a oslovovania dospelých, ale aj hier a čítania kníh, ktoré obaja súrodenci odmala obľubujú. Ale aj násilia a nespravodlivosti páchaných na černochoch, ktoré postupne prenikajú do detského sveta, hoci každodenné životy bielych a čiernych sú natoľko oddelené, že malá Maya spočiatku ani nevie, ako taký beloch vlastne vyzerá: „Pamätám si, ako som ani celkom neverila, že bieli sú naozaj skutoční.“ (s. 31) Občas sa však objavia aj vo vesmíre detí a dospievajúcich – či už v podobe nejakej urážky, poníženia alebo násilného výjavu – a Maya si je čoraz väčšmi vedomá postavenia černochov vo svete bielych. Násilie vstúpi do života súrodencov aj priamejšie a po roku strávenom u matky v St. Louis sa v dôsledku traumatickej udalosti vracajú späť do Stamps, kde žijú až do skončenia štúdia na miestnom učilišti. Nasleduje niekoľko rokov u matky a jej nového manžela v liberálnejšom San Franciscu. Maya si rozširuje životné skúsenosti – študuje na belošskom gymnáziu, učí sa tancovať, zoznamuje sa s divadlom, pracuje ako prvá černošská sprievodkyňa v električke, mesiac žije so skupinou mladých ľudí na vrakovisku v Los Angeles, oboznamuje sa s existenciou lesbičiek a bojí sa, či sa aj ona nestáva jednou z nich. Prvá časť autobiografie sa končí v jej sedemnástich.

Čarovnosť detského vnímania

K najlepším častiam románu patrí detstvo v Stamps. Kolorit mesta a hlavne jeho černošskej časti je zachytený z pohľadu dievčatka, len minimálne upraveného skúsenosťami dospelej Maye Angelou. Rozprávanie si zachováva čarovnosť detského vnímania a absolútnosť detského vesmíru. Jeho stredobodom je Obchod, ktorý je v očiach malej Maye magickým priestorom, akýmsi svetom vo svete: „Ráno, opustený a prázdny, vyzeral ako neotvorený darček od neznámeho človeka. Otvoriť vchodové dvere bolo ako strhnúť z nečakaného podarúnku stuhu. Svetlo sa dnu vlievalo pomaly (fasáda bola otočená na sever), pokrývalo regály s makrelami, lososom, tabakom, niťami.“ (s. 23 – 24) Aj zvyšok dňa vníma cez prizmu Obchodu: keď pred celodennou šichtou prídu zberači bavlny, Obchod je plný smiechu a žartovania, popoludní je unavený zo spolovice hotovej práce a v noci vo svetle lampy zasa pôsobí rozprávkovo: „Až sa mi žiadalo šepkať a chodiť len po špičkách. Aróma cibule, pomarančov a petroleja sa celú noc miešali a nedali sa rušiť, až kým z dvier nespadla drevená závora a dnu sa nevtisol ranný vzduch spolu s telami ľudí.“ (s. 17) Špecifikum rán, popoludní a večerov vychádza z podoby, akú majú v Obchode. Ten je miestom stretávania aj spoločného počúvania a povzbudzovania černošských športovcov pri rozhlasových prenosoch športových podujatí. Niektoré kapitoly sú skôr epizódami zo života v Stamps než súvislým chronologickým rozprávaním: príhoda s „bielou čvargou“ neslušne sa správajúcou voči Babi a Babino morálne víťazstvo, epizóda so zubárom, návšteva nenávideného reverenda Thomasa a jeho zosmiešnenie počas omše či lekcia udelená pani Cullinanovej počas Mayinej služby v belošskej domácnosti.

Dočkáme sa vydania pokračovaní?

Jazyk Maye Angelou je živý aj poetický, veselé tóny sa miešajú s hlbokými a smutnými a konkrétne zážitky jedného dievčatka ukazujú na širší stav spoločnosti. Viem, prečo vtáčik v klietke spieva je silná a uhrančivá kniha o detstve, dospievaní, túžbe po rodičovskej láske, o traumách, živote v černošskej komunite, rasovom útlaku a násilí a o hľadaní samého seba v mätúcej realite dospievania a rasovej nerovnosti. Obávam sa však, že tento vynikajúci román sa zrejme nedočká vydania svojich šiestich pokračovaní v slovenskom ani českom preklade. Budem dúfať, že sa mýlim.

Katarína Gecelovská (1988)

Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a estetiku, učila v Košiciach. Pôsobí ako doktorandka na Masarykovej univerzite v Brne (odbor literárna komparatistika). Je členkou Spišského literárneho klubu, píše poviedky a publikuje recenzie v časopisoch Fraktál, Glosolália a na portáli Knihy na dosah.

Maya Angelou: Viem, prečo vtáčik v klietke spieva

Preklad: Marína Gálisová

Bratislava: Inaque, 2022