Vyhľadávanie
Obraz knižnice v literatúre
Obraz knižnice v literárnych dielach spisovateľov je veľmi zaujímavá téma, ktorej v zahraničí venujú pozornosť rôzne štúdie, podujatia či výskumy a uplatňujú ho ako doplnok ku knižničnej sociológii. Nedávno v Ruskej národnej knižnici ukončili prácu Obraz knižnice v dielach krásnej literatúry, ktorá ukázala, že v beletrii sa dosť často vyskytujú motívy knižnice. V niektorých románoch a poviedkach je knižnica hlavným miestom deja (napr. u J. P. Sartra, S. P. Zalygina), čo ale prakticky nijako nevplýva na obsah a základné myšlienky knihy. V niektorých dielach sa venuje väčšia pozornosť knižniciam, v druhých knihovníkom; všeobecná charakteristika knižnice závisí od žánru literatúry, pričom tu nejde tak o podrobnosti a presnosť opisu, ale skôr o úlohu, funkcie a význam tejto inštitúcie.
Diela s témou knižnice možno rozdeliť do piatich základných skupín: filozofická próza, diela sociálno-psychologického a spoločenského charakteru, fantastika, detektívky a trilery. Vo filozofickej próze sa neraz stretávame s obrazom knižnice ako miestom pokoja, alebo ako duchovným a materiálnym labyrintom (samotná budova knižnica je neraz bludiskom, aj uloženie kníh neraz sprevádza tajomstvo, ako o tom píše U. Eco v románe Meno ruže). Hrdina Hesseho Knižného človeka od detstva žije medzi knihami a vychovávajú ho podľa najlepších literárnych vzorov. Jeho svet je krásny, pokojný, ale v podstate ohraničený a uzavretý. Úvahy o tom ,,čo dajú knihy človeku“ privedú hlavného hrdinu k pesimistickým záverom, že knihy nie sú zázračný liek na životné búrky; vášnivá záľuba ku knihám je prejavom akéhosi strachu pred náhodami v živote; čítanie kníh iba zakrýva vnútornú prázdnotu, no nepomáha ju prekonať. Nápis, ktorý visel v knižnici na viditeľnom mieste ,,Poznaj sám seba“, sa zvrtol na trpkú iróniu: napriek tomu, že hrdina knižky prečítal hŕbu kníh za celý život, nepriblížil sa ani na krok k sebapoznaniu.
Protirečivý pohľad na knižnicu nájdeme aj u Sartra. Knižnicu pokladá za miesto vedeckého bádania, ktoré umožňuje človeku usmerňovať život pomocou tvorivosti; ostrovček, na ktorom sa možno ukryť pred ,,ťažkými“ myšlienkami, ale aj ako banálne či nepotrebné zariadenie, ako celý rad ďalších.
Ruský spisovateľ A. Šerin v románe Slzy vecí vykresľuje knižnicu ako verného pomocníka vedca-filozofa, ako pozorne zozbieranú bibliofilskú kolekcia aj ako pracovný nástroj falzifikátora starých rukopisov.
Obraz knižnice v dielach so sociálno-spoločenskou tematikou má niekoľko zvláštností. Spisovatelia v nich zvýrazňujú najmä chudobu a neusporiadanosť, týka sa to predovšetkým ruskej literatúry z rokov 1960-1980, kde knihovník vystupuje ako čestný a chudobný pracovník (dráma A. M. Stalina Knihovník, poviedka V. A. Volkova Tri dediny). Knižnicu predstavujú ako svojráznu pascu na inteligentov (podľa D. K. Ravinského), stáva sa poslednou inštanciou človeka, ktorý neprijíma politické premeny v živote krajiny (Solženicyn Rakovina, J. O. Dombrovskij Ochranca starožitností).
Niektoré diela krásnej literatúry približujú každodenný život knižnice i profesionálne problémy: chýbajúce knihovnícke vzdelanie, vzťah centra a provincie, neposkytovanie dostatočnej pozornosti každému čitateľovi. Spisovatelia sa venujú téme knižnice neraz z vďaky ku knihovníkom, ktorí im kedysi poradili dobré knihy na čítanie (verše T. A. Žirmunskej V oddelení rukopisov, Mojej knižnici, S. P. Ščipačeva Pri knižničných regáloch).
Mnohí autori sa nevyhýbajú stereotypom, vo viacerých dielach vystupuje knihovník ako ten, čo dáva len pečiatky na nové knihy a vypisuje lístky. Často sa stretávame s obrazom knihovníčky ako zlej (alebo v lepšom prípade smiešnej) starej dievky, ktorá podozrieva čitateľov a vyžaduje od nich, aby boli ticho. Mnohí autori zobrazujú knižnicu ako inštitúciu, ktorá sa zvonka podobá na chrám (A. Azimov). Niekedy ju využijú na modelovanie rozličných fantastických situácií spätých s ,,oživením“ literárnych postáv (V. M. Šukšin). Autori detektívok (A. C. Doyle a A. Christie) opisujú knižnice najčastejšie ako tiché, málo navštevované miesto, kde možno všeličo schovať. Ak sa v detektívke objaví knižnica, tak s veľkou pravdepodobnosťou sa tam nájde mŕtvola. Knižnica je zvyčajne miestnosť s tajným vchodom, čo sa otvára dotykom knihy. Obraz knižnice v trileroch má podobne ako v detektívkach niekoľko stereotypov – na objavenie monštra stačí priestor knižnice, netreba cintorín, starý zámok, najcennejšie v knižnici sú knihy o okultizme, najmä tie hľadajú hlavní hrdinovia.
Vybrala a preložila Lýdia Čelková
