Oči priveľké na tajomstvá

Dom z iného sveta prináša subtílny príbeh, ktorý bez zjednodušení prechádza do hĺbky a odhaľuje skutočné emócie.

Malgorzata Strekowska-Zaremba: Dom z iného sveta

Preklad: Silvia Kaščáková

Bratislava: Ikar, 2021

 

Problematika domáceho násilia je hrozivou, no veľmi aktuálnou témou, ktorej sa nevyhne ani súčasná detská literatúra. Deti by mali byť od podobných hrôz uchránené, no je nevyhnutné o týchto témach hovoriť či písať a vzhľadom na špecifické chápanie detského príjemcu sa vyžaduje mimoriadne citlivý prístup.

V próze Dom z iného sveta vstupujeme do nesmierne krehkého, sugestívneho priestoru. Poľská spisovateľka Malgorzata Strekowska-Zaremba reflektuje brutalitu a disproporčné rodinných vzťahy, ale aj o silu vnútorného sveta dieťaťa. Takým je aj večne zasnívaná Marka, dievčatko, ktoré sa ukrýva v kríkoch, kde neústupčivo pozoruje na prvý pohľad ničím výnimočný dom. Marku spoznáte podľa trepotajúceho sa srdca v hrdle, očí priveľkých na akékoľvek tajomstvá a podľa podozrivo vyzerajúcich modrín.

Jej trochu zvláštny a samotársky život naruší príchod Daniela, v ktorom nevšedné stretnutie vyvolá množstvo otázok. Spoločne začnú objavovať veci skryté pod povrchom, ktoré však nesmú byť prehliadané, tobôž, ak majú domy svoje temné tajomstvá.

Naskytá sa otázka, do akej miery sa autorke podarilo zobraziť ťaživú problematiku aj funkčne a esteticky účinne. Je téma spracovaná dostatočne primerane aj pre detského čitateľa?

Próza ako celok pôsobí súdržne, jej jednotlivé časti sú vyvážené a kompaktné. Azda najväčší potenciál osloviť (nielen) detského čitateľa majú postavy Marky a Daniela, modelované s nesmiernou mierou senzitivity. Postavy, pôsobiace navonok zvláštne či samotársky, majú v skutočnosti bohatý vnútorný imaginatívny svet. Postupne sa medzi nimi vybuduje priateľstvo založené na vzájomnom porozumení a spriaznenosti, nápadne pripomínajúc zbližovanie Malého princa a líšky.

Pozornosť si ďalej zasluhuje priestor domu, ktorý – ako je v titule explicitne naznačené – pochádza z iného sveta. Nie je reprezentantom domova a pokojného rodinného života, ako to s domami zvyčajne býva, ale nesie v sebe atmosféru strachu a úzkosti, i keď pod rúškom tajomstva.

Práve to vnáša do textu dynamiku a zážitkovosť, aj keď „iný svet” je zdrojom napätia a potenciálneho nebezpečenstva. Pre detského čitateľa môžu byť scény spojené s domom chápané ako prvok dobrodružstva či hry, ale dospelému príjemcovi naznačia, že sa pod povrchom odohráva čosi zásadnejšie.

Azda najväčšmi sa pri opise domu využíva antropomorfizácia: dom dokáže spôsobiť transformáciu otca na hrozivého leva, ktorý stráca kontrolu nad svojimi činmi, či matku na nehybnú sochu. V takýchto prípadoch je náznakovosť funkčná – pozoruhodný princíp imaginácie dokáže oslabiť tenziu vyhrotených situácií, ktoré sú tak detskému vnímaniu prístupnejšie.

Podobne autorka dôsledne pracuje s vnemami – so zrakom, sluchom či hmatom („Markine oči svietia ako zelené baterky“, „je počuť hluk v hlave“, „povetrie štípe ako ľadový jazyk hada“). Senzuálnosť je prostriedkom na zvýšenie estetickej účinnosti – postavy získavajú zvláštne čaro, sú životaschopné a príťažlivé, čitateľ sa s nimi poľahky stotožní. Hoci sa uvedená obraznosť podieľa na modelovaní fikčného sveta, treba uviesť, že hranice medzi reálnym a fiktívnym svetom sú v próze zreteľné, ale nie priostré.

Za pôsobivé pokladám aj striedanie lyrických častí a dynamickejších dejových pasáží, ktoré spravidla slúžia na vyvažovanie napätia a vhodne ilustrujú bohatý vnútorný svet postáv. Dialógy medzi postavami sú farbisté a čiastočne aj humorné, čím pôsobia sviežo a odľahčujúco.

V prípade, že bolo autorkinou ambíciou predstaviť neľahkú tému citlivo a prijateľným spôsobom, zámer sa jej podarilo splniť nad očakávania. Ide o subtílny príbeh, ktorý bez zjednodušení prechádza do hĺbky a odhaľuje skutočné emócie – strach, úzkosť, bolesť, no najmä túžbu po pokojnom, harmonickom živote. Posolstvo knihy v závere ukazuje na pravdivosť medziľudských vzťahov, v ktorých panuje dôvera a blízkosť.

Vzhľadom na primerane zvolené prostriedky má kniha potenciál zaujať aj dospelého čitateľa, ktorému sa otvoria možnosti nazerať na svet optikou detského subjektu.

Ide o výnimočný knižný počin, v ktorom zaznieva autorkin mäkký, no naliehavý hlas, pobádajúci k ochrane všetkého zraniteľného a zásadného. Napokon, to je najväčšia devíza tejto knihy – univerzálna viera v ľudskosť.

 

Patrícia Gabrišová (1990) 

Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a dejepis na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Pracuje ako učiteľka pre nižšie stredné vzdelávanie v Košiciach. 

Publikuje na portáli Knihy na dosah a uverejňuje príspevky v časopise Slovenčinári. 

  • Oči priveľké na tajomstvá - 0