Vyhľadávanie
Milí priatelia! Pred rokmi som brigádoval v redakcii jedného skrachovaného denníka. Bol som „na kultúre“ a za celé leto som zarobil asi dvadsať eur a prejedol a prejazdil dvesto. Neprekážalo mi to, bol som plný nadšenia, podporoval som predsa kultúru. Okrem toho som bol študentom a brigáda medzi inteligentnými ľuďmi v redakcii plnej papierov, kníh, vzrušenia a hektickosti bola lepšou voľbou, než hádzať tehly niekde na stavbe.
Články, ktoré mi vyšli, som si poctivo vystrihoval a odkladal. Lenže mládenecké sny o novinárčine a etike sa rozplynuli vo chvíli, keď som bol svedkom takéhoto výjavu: Zomrel rešpektovaný básnik ľúbostnej poézie. Za komunizmu zastával menej významné posty, no do istej miery ovplyvňoval životy iných, hlavne básnikov, spisovateľov, novinárov. Komunizmus už nebol a on zostarol, ešte mu vydali pár kníh, ale o tie aj tak už nikto nestál. Pochlebovači vymreli. A teraz tam bol v márnici natiahnutý v rakve ako struna lutny, ktorá doznela. Uplakaná vdova s roztečenými šminkami vyšla z kancelárie šéfredaktora novín. On za ňou zavolal: „Neboj sa, pekne o ňom napíšeme.“ Bola veľká plánovacia porada a keď prišiel na pretras nekrológ za ľúbostným básnikom, všetci sa ošívali. Potom vedúci vydania zavalil: „Chlapi, veď to bola sviňa najväčšieho kalibru. Čo tu budeme o ňom písať.“ Na druhý deň vyšla trojriadková správa, že zomrel známy autor ľúbostnej lyriky a že jeho verše v nás navždy budú rezonovať. Jeho generácia odchádza a on mizne spolu s ňou. Nikto ho necituje, nikto ho nerešpektuje a nad tým všetkým sa vznáša, „že bol sviňa“. Tak mi idú na rozum verše Tadeusza Różewicza: „Smrť nie je korektorka. Neopraví v básni jedinú bodku ani čiarku. Kto nudil za živa, nudí aj po smrti.“ Mne sa žiada dodať, že smrť neopraví jedinú čiarku ani v prežitom živote.
