Vyhľadávanie
Český básnik Petr Skarlant (1939) prekladá predovšetkým francúzsku poéziu - Apollinaira, Rimbauda, Cocteaua a Préverta. Výber z Prévertovej poézie (Slova, Akropolis 2000) vyšiel v náklade 5000 výtlačkov, čo v čase neveľmi priaznivom pre poéziu, možno považovať za náklad, ktorý by tomuto francúzskemu milostnému lyrikovi závidel nejeden český či slovenský básnik.
Ešte koncom osemdesiatych rokov začal Skarlant prekladať do češtiny aj poéziu Jána Smreka a v súčasnosti prekladá zo slovenskej poézie verše básnika Mariána Hatalu. Na "doladenie" Hatalových prekladov, ktoré vyjdú knižne v pražskom nakladateľstve Akropolis využil Petr Skarlant štipendium Slovenského centra pre umelecký preklad a prišiel v polovici októbra na desať dní do Bratislavy. Jeho návštevu v Literárnom informačnom centre som využil na nasledujúci rozhovor.
Vaša autorská biografia zahŕňa dvanásť vlastných básnických zbierok a ako prekladateľ ste v povedomí českej kultúrnej verejnosti známy prekladmi tých francúzskych básnikov, ktorí mali výrazný vplyv na českú poéziu 20. storočia. Francúzska moderná poézia ale rovnako ovplyvnila aj generáciu slovenských básnikov, do ktorej patril aj Ján Smrek. Bol to dôvod, že ste sa rozhodli preložiť jeho poéziu do češtiny?
- Na začiatku bol dôvod prekladu poézie Jána Smreka do češtiny prozaickejší. Nakladateľstvo Československý spisovateľ sa rozhodlo vydať pomerne veľký výber z jeho poézie a v roku 1989 ma požiadalo, aby som sa tohto prekladu ujal. Keď som sa bližšie zoznámil so Smrekovou poéziou, zistil som, že živou súčasťou jeho diela je najmä jeho milostná poézia a básne spojené s Parížom a Francúzskom. Oslovila ma táto poézia a bol som presvedčený, že môže osloviť aj českého čitateľa. Mal som už urobenú podstatnú časť prekladu, okolo dvetisíc veršov, keď došlo k známym novembrovým udalostiam, nakladateľstvo Československý spisovateľ v roku 1990 zaniklo, a tak sa vydanie Smrekovej poézie v češtine už neuskutočnilo. Myslím, že podobný osud mali na začiatku deväťdesiatych rokov aj ďalšie preklady zo slovenskej literatúry, ktoré boli pripravené na vydanie v Čechách. Okrem straty "investovanej" do prekladov týchto diel, to znamenalo aj postupný ústup slovenskej literatúry z českého knižného trhu - čo trvá dodnes.
Váš zámer ponúknuť teraz českému čitateľovi poéziu Mariána Hatalu by mal trocha znížiť tento deficit v poznávaní súčasnej slovenskej literatúry aspoň v Čechách. Čím vás oslovila Hatalova poézia? A kde ste sa vôbec stretli s jeho veršami?
- Myslím, že najskôr to bolo v Romboide a Hatala ma hneď zaujal civilnosťou svojich veršov, ľahkou iróniu a odstupom, s ktorým sa dokáže pozrieť aj na históriu, napríklad aj históriu nášho česko-slovenského rozchodu. Jeho príbehová poézia prináša vždy aj isté posolstvo, teda to, čo mám v poézii sám rád. A Hatalova poézia, ako som sa presvedčil pri jej čítaní v Čechách, napr. v Babínově poetické hospůdce v Prahe, mala veľmi dobrý ohlas u publika. Jeho malé lyrické príbehy zaujali najmä mladú generáciu. Zároveň som sa ale na týchto čítačkách presvedčil, že niektoré, ba mnohé slovenské výrazy, a nielen poetické metafory, sú mladej generácii už nezrozumiteľné. Rozhodol som sa preto pre preklad jeho veršov. Pod pracovným názvom Události prekladám verše z Hatalových zbierok Moje udalosti, Zátišie s nočnými výkrikmi, Všetky moje smútky a iné výtržnosti, Poézia na pomedzí, 41 básní a ďalšie. Hatala je výrazným predstaviteľom generácie, ktorá dosiaľ nebola v Čechách prekladaná a môže sa tak stať mostom k ďalším slovenským básnikom. Výber z jeho poézie vyjde v Nakladatelství Akropolis Jiřiho Tomáše.
Do vašej autorskej biografie začali koncom deväťdesiatych rokov pribúdať aj romány. Váš päťdielny prozaický cyklus o "milostných dejinách českej buržoázie" Věk rozkoší (1999) a Věk rozkoší těch druhých (2002) znamená výrazné tematické obohatenie súčasného českého románu. Prečo sa ich témou stala práve česká buržoázia?
- Narodil som sa v rodine továrnika, brat Július emigroval v roku 1948 do Anglicka, usadil sa neďaleko Londýna a pokračoval v podnikateľskej tradícii rodiny. Románový cyklus má teda autobiografické pozadie. My s matkou sme zostali v Čechách, takže rodinné kontakty sa, napriek všetkým dobovým problémom a obmedzeniam, neprerušili. Věk rozkoší je príbehom dvoch bratov, ktorí žijú v dvoch oddelených a rozdielnych svetoch. Je aj o tom ako falošné predstavy o tom druhom svete vplývali na myslenie a konanie ľudí na oboch stranách železnej opony. A samozrejme, výrazný je aj milostný prvok v ich životoch, takže sú aj románmi o láske. Časovo je cyklus vymedzený rokmi 1938 až 1991.
Ako vnímate súčasnú českú literárnu scénu? Najmä pokiaľ ide o poéziu?
- Súčasná česká poézia si stále hľadá jazyk adekvátny zmenám, ktorými prechádza česká spoločnosť a samotný subjekt básnika. Musí hlbšie postihnúť ľudské vnútro, intimitu ľudského zážitku, postihnúť čaro básnického detailu. A pred najmladšou básnickou generáciou stojí úloha vysloviť veci, ktoré pred nimi ešte nikto v poézii nevyslovil. A vysloviť ich adekvátnym - a rovnako aj príťažlivým jazykom. Myslím si, že pred rovnakou úlohou stoja aj slovenskí básnici.
