Pisár dlhých zápiskov

„Ladislav Ballek bol  mojím priateľom, jeden z najbližších, čiže, chtiac-nechtiac, som zaujatý. Najmä v tomto veku," píše Rudolf Chmel.

Sú texty, ktoré sa človeku z viacerých príčin píšu ťažšie.  Keď som sa podujal na túto reflexiu pri príležitosti nedožitých osemdesiatych narodenín Ladislava Balleka, uvedomil som si – o dva roky od neho starší –, že sa nevyhnem  subjektívnemu, ba jednostrannému generačnému pohľadu, ktorý už nemusí byť nasledujúcim pokoleniam celkom zrozumiteľný. Nedá sa však asi inak. Ladislav Ballek bol  mojím priateľom, jeden z najbližších, čiže, chtiac-nectiac, som zaujatý. Najmä v tomto veku.

Ale možno som bol zaujatý aj vtedy, pred desaťročiami, keď som písal o jeho prózach. Zrejme ma oslovovali väčšmi ako iné. Mal som pre ne, najmä pre tie palánske, vyvinutejšie čutie, nielen pre  slovensko-maďarskú tému. Istým zadosťučinením mojej vtedajšej zaujatosti, lepšie povedané náklonnosti k jeho románovému konceptu zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, hádam predsa je, že tie diela sa stali neodmysliteľnou súčasťou toho, čomu hovoríme kánon slovenskej literatúry 20. storočia.

Románu nespochybniteľne, teda toho, čo prešlo riečicou času a zostalo na nej nielen ako historický dokument, ale predovšetkým ako hodnota živá, aktuálna. Prinajmenšom od  Živého biča, Cesty životom, Jozefa Maka, Života bez konca a ešte zopár zapamätateľných románov sa do tohto kánonu iste radia Pomocník a Agáty, ktoré dokážu čitateľa zaujať  príbehom aj jeho myšlienkovým posolstvom. Sudca dejín, ten najprísnejší, ich  prepustil i do 21. storočia, na začiatku ktorého sme sa pred siedmimi rokmi, v apríli 2014, s ich sedemdesiattriročným autorom lúčili.

 

Pohľad do zrkadla

Boli sme s Ladislavom Ballekom, vravím, nielen blízki priatelia, vlastne vrstovníci; ja o dva roky starší, ale to sa vtedy nerátalo, až v starobe sa už roky počítajú dvojmo. Vysielali sme zväčša na rovnakej vlne, mali sme podobnú sociokultúrnu generačnú bázu, na ktorej sa stretávali naše zážitky, skúsenosti, hoci nás v detstve a mladosti formovali v zdanlivo odlišných prostrediach.

Prežili sme koniec vojny, povojnový čas sprvu limitovanej, akejsi spomienkovej demokracie, potom represívneho aj tzv. reálneho socializmu, medzitým na chvíľu liberalizovaného, museli sme prehltnúť potupu po auguste 1968, aby sme sa aj v tom nasledujúcom  dvadsaťročí nečasu či bezčasia pokúšali roztláčať priestory pre slobodnejšie myslenie. 

Po polstoročí života sme sa dočkali demokracie bez pridaných nálepiek, ktorá je dnes už pomaly nielen v strednej Európe ohrozený druh. V takomto  oblúku nám prišlo prežiť život a prostredníctvom slova, pamäti ho rekonštruovať aj konštruovať tak, aby sme sa mohli pozrieť do zrkadla. I do toho zrkadla dejín – boli sme ich objektom, ale aj subjektom. Chceli sme ich, v rámci svojich možností, nielen trpne prežiť, ale i ovplyvniť, ak už nie napraviť lepším smerom. Čo sa, pravdaže, málokomu podarí.

Spisovateľ má výhodu, že to môže robiť zdanlivo nepriamo, prostredníctvom svojho diela. Ladislav Ballek svojmu údelu hovorieval, že je „pisár dlhých zápiskov“, či dlhého, pomalého času. Teda rozprávač, epik.

To zdanlivo archaické slovo pisár, ktoré rád používal pre sebaidentifikáciu, malo jemné ironické sfarbenie, vyjadrovalo však zároveň i čosi, čo súviselo s fyzickou prácou, ktorú musel pisár, nielen v stredoveku, pri spisovaní svojich príbehov vynaložiť. Lebo ten jeho pisár, „jeden človek, ktorý píše sto adresátom odrazu“, ako vravieval, sa na svojich textoch iste aj narobil. Zároveň však chcel byť aj intelektuál, ktorý sa nemôže nevysloviť k veciam verejným. Napríklad v žánri eseje alebo dokonca i vstupom do  verejného priestoru, do politiky, ktorá, ako vieme, má nielen platónsky, ale aj  macchiavelistický rozmer.

 

Poctivo zaplatená vstupenka

Zostaňme pri pisárovi, ten je súčasťou spomínaného kánonu slovenskej prózy 20. storočia, ktorý verifikoval čas. Na jeho začiatku boli koncom šesťdesiatych  rokov minulého storočia trochu už zabudnuté tzv. farebné novely Útek na zelenú lúku, Púť červená ako ľalia a krátky román Biely vrabec, hľadajúce riešenia konfliktov mladých hrdinov so spoločnosťou, ktorá sa práve pokúšala o východiská z morálneho marazmu predchádzajúcich rokov.

Premena, ktorú spoločnosť absolvovala po roku 1968, bola veľká a nemohla nezanechať na nej, rovnako ako na literatúre, stopy. Každý z generácie, ktorý v tých šesťdesiatych rokoch prichádzal, si musel svoju vstupenku poctivo zaplatiť sám. Ladislav Ballek tak urobil paradoxne v politicky asi v najnepriaznivejšom čase novelistickou Južnou poštou a románmi PomocníkAgáty, ktoré na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov znamenajú nielen vrchol jeho diela, ale nespochybniteľne sa radia aj k vrcholom slovenskej prózy 20. storočia vôbec.

 V čase, keď vtedajšia moc deklaratívne žiadala od spisovateľov tzv. angažovanú, jej pritakávajúcu  literatúru zo súčasnosti, sa Ladislav Ballek (na svoj spôsob aj Vincent Šikula, Peter Jaroš, Ivan Habaj a niektorí ďalší autori jeho generácie) obrátil k minulosti nie tak dávnej, ale prinajmenšom tej z kľúčových dejinných období spred roku 1948. Urobil tak spôsobom, ktorému sa hovorí aj intimizácia dejín, so snahou o oslobodenie sa od všadeprítomnej ideológie.

Príbehy spomínaných Ballekových próz, ale čiastočne aj nasledujúce romány z konca osemdesiatych rokov Lesné divadloČudný spáč, sa odohrávajú v prostredí Palánku, teda v Šahách, meste autorovej mladosti, meste na slovensko-maďarskej hranici, v priestore, ktorý slovenská próza dovtedy vôbec neobsadzovala. Navyše, pristúpil k nemu s celkom novým konceptom. Ten prostredie viacnárodného prihraničného mesta a jeho okolia, prostredie, v ktorom žili oddávna Slováci aj Maďari a ďalšie etniká, zobrazil v slovenskej próze netradičným spôsobom: o etnickom prostredí hovoril neetnicky.

Hovoril o ľuďoch v národnostne zmiešanom prostredí, nevyzdvihujúc, nezdôrazňujúc mimoriadne ich národnú príslušnosť a v podstate tým oveľa autentickejšie vystihujúc multikultúrne farebné južanské prostredie. Nenacionalizoval, neideologizoval, nemytologizoval, nenadužíval pátos. Aj preto nemýtizoval jednotu, pracovitosť, plebejskosť Slovákov, ako to po roku 1948 viacerí horlivci spojili s odsudzovaním všetkého neľudového, meštianskeho, buržoázneho a od polovice šesťdesiatych rokov ešte nástojčivejšie potvrdili a pritvrdili „odrážaním“ – raz od Maďarov, inokedy od Čechov, Židov, pričom to odrážanie neznačilo napojenie sa na európsky kontext, ale jeho opak.   

 

Na dreň identity

Ibaže, odrážaním, vylučovaním, mýtizovaním nemožno vysvetliť nielen veľké dejiny, ale ani osud jednotlivca. To dobre vedel Ladislav Ballek, ktorého otec – strážca hraníc, ho viedol k úcte k domovu, mestu, štátu a ktorý, ako spomínal v tom „pisárovom dlhom zápise“, až do smrti smútil za republikou rozbitou v marci 1939.

A čo ešte pisárova mama, spišská Nemka, ktorá, ako spomínal, „sa do smrti bude hlásiť k Nemcom“. Ako s takouto anamnézou môžete nemať ten najvyvinutejší zmysel pre empatiu, toleranciu i multietnicitu? Nielen v prípade lekára Vargu z románu Agáty, ktorého syn, ako sám hovoril, je Maďar, vnuk Slovák a on „sa cíti ničím“. Aj také boli totiž individuálne dejiny. Vtedy, po druhej svetovej vojne, ale aj neskôr. Práve romány Pomocník, a ešte väčšmi Agáty sa pokúšajú dopátrať podstaty človeka vôbec, podstaty, ktorá ho ukázala rovnako v historickej ako existenciálnej podobe, cez skúsenosť individuálnu, ale aj spoločenskú a národnú, idúcu na dreň jeho identity.   

 S trochou zveličenia by sa dalo povedať, že v tom malomestskom Palánku našiel Ladislav Ballek svoj Lὕbeck, mesto, o ktorom Thomas Mann v súvislosti s Budenbrookovcami hovoril, že ten román vlastne celý žije zo spomienok a mladosti, ktorú v ňom strávil. Aj Thomas Mann ho písal tak, že chcel podať to najosobnejšie, a bol prekvapený, že postihol národné, a keď si myslel, že podal najviac nacionálne, postihol univerzálne, ľudské.

Nie inak náš pisár z Palánku, ktorý svoj malý Lὕbeck na slovensko-maďarskej hranici budoval v čase, keď o ideologické intervencie nielen do umenia nebola núdza, a zobrazil ho netradičným spôsobom, tým spomínaným, že o etnickom prostredí hovoril neetnicky, jazykom harmónie, zmierenia. V tradične bojovnom slovensko-maďarskom vzťahu nehľadal konflikty, naopak, hľadal mier a zmier, pochopenie a znášanlivosť. A to išlo o obraz najkritickejšieho obdobia tesne po druhej svetovej vojne, ktoré dodnes – nielen politici a historici, slovenskí rovnako ako maďarskí – nestrávili a ponechávajú ho radšej v stereotypných nacionalistických konfrontačných rámoch.

 

Strastiplné napĺňanie túžby

Nevdojak mi prichádza na myseľ čerstvý čitateľský zážitok s kritikou i čitateľmi oceňovaným románom českej spisovateľky Karin Lednickej Šikmý kostel. Aj ona sa pokúša v prihraničnom regióne  zmáhanom zdanlivo premlčaným česko-poľským historickým konfliktom, vo vyprázdňujúcich sa priestoroch těšínskeho „strateného mesta“ Karviná ukázať, ako nezmieriteľnosť a vypätý nacionalizmus nikde nevedú, ako sa to končí, keď národnosť je postavená nad človeka.

Robí tak možno naliehavejšie ako náš pisár, ale otváraním tabuizovanej témy historicky zaťažených česko-poľských vzťahov v prvej polovici minulého storočia s rovnakým zámerom – otvoriť ju, lebo pridlho, takmer storočie ležala prikrytá, resp. mala a vlastne dodnes má prinajmenšom dve protichodné interpretácie – českú alebo poľskú. Nie náhodou sa témy tohto typu otvárajú v českom literárnom prostredí častejšie, v poslednom čase aj zásluhou filmov z česko-rakúskeho či česko-nemeckého pomedzia, kontroverzného, pokiaľ ide o pamäť, dodnes. Je to totiž extrémne nedopovedaná minulosť a pamäť ju otvára nie vždy prívetivo.

Keď som s Ladislavom Ballekom v polovici roku 1988 pripravoval rozhovor pre Slovenské pohľady, sformuloval svoje krédo na tie časy nedvojzmyselne: „Vždy ma na ľuďoch a tým, prirodzene, aj na mojich postavách, zaujímal ich stupeň vedomia slobody, uvedomenie si a kladenie napohľad jednoduchej otázky, ako ju dosiahnuť. Akosi mi nič nezabraňuje veriť, že celý náš pokrok je vlastne strastiplné napĺňanie túžby ľudských bytostí po slobode,“ dodával pisár. 

Možno vtedy takisto ako dnes by sa chcelo podčiarknuť ten prívlastok – strastiplné, keď sloboda a rovnosť, piliere demokracie sa akosi stále nevedia spojiť. (Inak – ten rozhovor, bez zmeny čo i len čiarky, by som uverejnil napriek enormnému rozsahu aj dnes; prípadní záujemcovia si ho môžu prečítať v desiatom čísle Slovenských pohľadov 1988.)

 

V zlatom fonde

Literárna veda, opakujem, sa už dávnejšie zhodla na tom, že vrcholné diela Ladislava Balleka patria do zlatého fondu slovenskej literatúry, do toho kánonu, čo už možno považovať za hodnotenie preverené dostatočným časom. V dávnejších dobách, staromilsky vraviac, by si autor takého významu zaslúžil čosi ako Zobrané či Vybrané spisy. To sa však už dnes nenosí.

Skutočnosť, že boli prózy Ladislava Balleka aj zdrojom viacerých divadelných a filmových spracovaní (Južná pošta, Pomocník aj Agáty), ich síce udržiava v čitateľskom vedomí, svedčí o ich pridanej hodnote, determinovanej umeleckou presvedčivosťou zobrazovaných vnútorných konfliktov takisto, ako tým pestrým, zmyselným, farebným, citovo aj myšlienkovo bohatým prostredím.

Hodno pripomenúť, že ono neskôr inšpirovalo k zaujímavému, ironickejšiemu, ba neraz grotesknejšiemu, dalo by sa povedať, že paralelnému románu Hraničný prípad aj o desaťročie mladšieho maďarského spisovateľa, rodáka z Palánku, teda zo Šiah, Pétera Hunčíka. Prinajmenšom to dokumentuje, že nejde len o svet včerajška...

 

Väčšmi ako na iných...

Dalo by sa pri takejto, iste pre mňa trochu nostalgickej príležitosti, hovoriť o mnohom, čo som tu možno ani nenaznačil. O domove, hranici, pamäti, detstve, o štáte, česko-slovenskosti, kontinuite, kultúre a kultúrnosti, urbánnosti, stredoeurópskosti, o stavovskej zodpovednosti  za pisárov, sociálnej role spisovateľov, o humanistickej ľavici, priateľstve, politike a intelektuáloch v nej, ale to by si zaslúžilo iný priestor a možno aj čas.

Na Ladislava Balleka platia asi väčšmi ako na iných pisárov nášho moderného písomníctva slová F. X. Šaldu o tom, že spisovateľ sa stáva politickým činiteľom práve tým, že nevyslovuje javovú skutočnosť, ale priania, sny a túžby svoje a svojich najlepších vrstovníkov po ich zlepšení, proti jednostrannému politikárčeniu zdôrazňuje požiadavky ľudstva a vnútornej kultúrnosti, univerzálnosti ľudského ducha.

Taký je údel skutočného pisára.

 

Rudolf Chmel  (1939)

Literárny vedec, vysokoškolský pedagóg, esejista, publicista, politik, diplomat. Zaslúžil sa o založenie odboru slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde je dodnes emeritným členom jej akademickej obce. Je zostavovateľom i autorom radu publikácií, o.i. Romantizmus v globalizme: malé národy – veľké mýty (2009), Slovenský komplex (2010), Úvod do pamäti (2019).

 

 

Ladislav Ballek (2. apríl 1941 – 15. apríl 2014)

Foto: LIC