Vyhľadávanie
Na pošte mi raz odložili honorár. Teda viac ráz, ale v tomto jedinom prípade išlo o kurióznu príhodu. Keď som si prišiel po peniaze, pani za okienkom odo mňa žiadala občiansky preukaz a dva podpisy. „To je skoro ako autogramiáda,“ zvolal som bodro, potlačiac trpkú spomienku, že v našom paneláku na mňa nereaguje ani bunka zapínajúca svetlo na chodbe s výťahom.
„Máte tu ešte jednu sumu,“ povedala. Ešte jednu?! Čo som manažér štátnej firmy, ktorý vezme odstupné a beží sa zaregistrovať na úrad práce? Namietol som, že tú rovnako nepatrnú čiastku som prevzal minule, a tak mi strčila pod nos akési lajstro s kolónkou, kde chýbal – môj podpis.
Vysúkal som zo seba, ako nerád by som ju uvrhol do dlžôb, lebo som si temer istý, že… V tej chvíli víťazoslávne natočila monitor počítača tak, aby som videl, že nech robí, čo robí, ten pekelný stroj jednostaj vyhadzuje dve sumy. Kapituloval som a podpísal. Odvtedy píšem. Aby som sa zbavil neodbytného pocitu dlhu. Skrátka, píšem pre peniaze.
