Po každej knihe sa latka dvíha

S poľskou reportérkou a prozaičkou Margo Rejmer sa pre Knižnú revue​ rozprávala poľská spisovateľka a prekladateľka Weronika Gogola

Počas návštevy Bratislavy si bola na prechádzke v našich malokarpatských vinohradoch a pri jazere v rezervácii. Zopárkrát si povedala: je to tu ako v Bosne, pripomína mi to predmestie Tirany. Prečo máš tento pocit podobnosti?

Je zvláštne, ako sa mozog úporne snaží usporiadať realitu, ale celá tá jeho snaha je nakoniec márna! Teraz si totiž myslím, že táto hra asociácií bola skôr emocionálnou prácou pamäti. Naše bratislavské prechádzky mi skôr ako spomienky na konkrétne miesta a obrazy navodili pocity, ktoré som zažívala na svojich dávnych potulkách a cestách, keď som bola s blízkymi ľuďmi a rozprávala sa s nimi, no zároveň som si vo svojom vnútri nebadane robila akýsi poriadok. Určite sa mi vrátila spomienka na smaragdovú vodu, ktorú som si pamätala z Bosny. Spomienka na borovice odrážajúce sa vo vode. Štrkový chodníček a kopčeky okolo Tirany pri západe slnka.

Trochu vyhýbavá odpoveď, čo?

Krásna.

Slovensko na mojej kultúrnej mape susedov Poľska veľmi dlho chýbalo; nemala som žiadne nástroje na budovanie pomyselného vzťahu k vašej krajine. S Českom je to jednoduchšie, zvykneme si totiž myslieť: My Poliaci sme takíto a Česi sú náš presný opak, majú v sebe čosi nemecké a tešia sa zo života, majú sex, majú telá a my to všetko ešte len objavujeme. Chceme hrešiť ako Česi, ale neustále sa bojíme, čo na to povie panenka Mária a hlavne pán farár. A Slovensko? Slováci sú tak trochu ako my, možno až príliš podobní na to, aby sme pri pohľade na nich objavili v sebe niečo nové. Slováci, ste poriadni. Darí sa vám, hoci pod tou vašou slušnou prikrývkou každodennosti sa vraj skrýva príšerná korupcia a mafiánske väzby. Ale my sa vám pod perinu nepozeráme. Vidíme len pekné vzory na obliečke, podobné tým našim.

Našťastie sa teraz konečne niečo mení. Slovensko sa pred Poliakmi zhmotňuje, po prvé preto, že o Slovensku vychádza literatúra faktu ako napríklad tvoje Ufo nad Bratislavou, a po druhé preto, že vychádza čoraz viac prekladov slovenskej literatúry. Poľská reportáž sa stáva populárnou aj na Slovensku, čo je takisto dobré znamenie. Potrebujeme čo najviac nových iniciatív, aby sme sa od seba navzájom učili.

Hoci si debutovala prózou, v Poľsku si považovaná za hviezdu reportáže, odborníčku na Balkán. Kde sa v tebe vzal záujem o túto časť Európy?

Keď som skončila vysokú školu, úplnou náhodou som odišla do Rumunska, ktoré mojou dušou od samého začiatku otriasalo: eufória, únava, hnev, zúfalstvo, eufória. Bolo horúco, občas úmorne a hnusne, ale napriek tomu som mala pocit, že tam všetko poznám, že tomu rozumiem. Rumuni, mne nemusíte nič vysvetľovať, ja to viem, mám to v sebe. Cítila som tú rumunskú drsnosť a zároveň žoviálnosť. Na jednej strane ich zvláštny marazmus a na druhej strane ich túžbu, aby sa svet raz za nejaký čas zbláznil. Tak si to nahováram teraz. No vtedy to možno bolo úplne inak.

Tak či onak, tam som sa nakazila Balkánom a potrebou, aby sa život odohrával vo dvoch alebo podľa možnosti vo viacerých rovinách súčasne. Tým mám na mysli, že mám poľskú rovinu, tú jazykovú, ale okrem nej aj ďalší paralelný život; strávila som predsa dva roky v Rumunsku, potom šesť rokov v Albánsku, čo stačilo na to, aby som v týchto krajinách poriadne zapustila korene. Vždy sa tam môžem vrátiť a nejako to tam zvládnem. To robí život zaujímavým, pretože na jednej strane sa musím učiť a na druhej strane sú tu vždy radosti, ale aj nepriazne osudu, očarenia i problémy, ktoré musím riešiť.

Ten balkánsky život fungoval výborne, keď som bola mladšia a viac túžila po zmenách, plynutie času ma vtedy vôbec netrápilo. Teraz sa mi oveľa častejšie zapína kontrolka „Haló, základňa!“, na ktorej si dobíjam baterky, ale stále mám všelijaké nápady spojené s Balkánom a budem hľadať zámienky, aby som tu i tam ešte mohla trochu pobudnúť.

V knihe o Rumunsku, ktorá bola tvojím pokusom vyrozprávať príbeh krajiny pomocou rôznych poetík, je napriek všetkému autorkina prítomnosť silne badateľná. V knihe o Albánsku si sa úplne vytratila a prenechala si hlas obetiam režimu. Prišla si k takejto  stratégii písania hneď? Ako sa rozprávaš s ľuďmi, ktorí prežili traumu? Do akej miery je dôležitá znalosť jazyka?

Písať o zločinoch komunistického systému v Albánsku si vyžadovalo veľkú ostražitosť, jednak preto, že by to mohlo mojich respondentov opäť traumatizovať, a potom aj preto, že som bola cudzinkou. Musela som od základov spoznávať Albánsko, ktoré sa kultúrne veľmi líši od Poľska. Nič mi nešlo jednoducho, neustále som narážala do stien. Ľudia, samozrejme, odpovedali na otázky o minulosti, ale používali únikové hlášky typu: „keď sa niekto sťažoval na chlieb, mohol sa dostať do väzenia“, „bolo to ako v Severnej Kórei, všetci na nás zabudli“. A to bolo všetko. Bolo náročné preniknúť hlbšie, za hranice týchto fráz. Nikto nechcel hovoriť o svojich osobných skúsenostiach s komunizmom, o tom, čo ľudia vtedy cítili, či sa báli, ako vyzeral ich každodenný život. Prečo by to mali hovoriť práve mne?

Až po dvoch rokoch, keď som albánčine začala rozumieť, mi Albánci začali dôverovať natoľko, aby sa so mnou podelili o svoje životné príbehy. Podľa mňa sa museli presvedčiť, že to bol pre mňa seriózny projekt, že som tam neprišla na chvíľu ako väčšina zahraničných novinárov písať o bunkroch a dovidenia. Musela som sa aj naučiť, aké otázky klásť, moji respondenti totiž často nehovorili o sebe, ale o dejinách Albánska, mysliac si, že ich nepoznám. Ak som cítila, že mi respondent dôveruje, pýtala som sa ho na tie najjednoduchšie veci: na spomienky z detstva, vzťah s rodičmi, na to, čo je preňho sloboda alebo šťastie. To ľudí dávalo do pohybu, podnecovalo ich k tomu, aby začínali podrobne opisovať svoju minulosť.

Každý respondent prejavoval trochu iný vzťah k tomu, čo zažil. Niektorí za minulosťou robili hrubú čiaru, iní na ňu spomínali so slzami v očiach, akoby sa to všetko stalo len včera. Ľudia používajú rôzne obranné mechanizmy, aby sa vyrovnali s traumou, niektorí svoju minulosť očividne spracovali, iní boli voči nej zraniteľní. Najväčšmi ma zaujímal univerzálny rozmer ich príbehov, chcela som, aby to neboli len útržky albánskej histórie, ale najmä príbehy o prežití, slobode, priateľstve a šťastí, ktoré pochopí a precíti každý bez ohľadu na to, či je Albánec alebo Poliak.

Po niekoľkých rokoch života v Tirane si sa rozhodla vrátiť do Poľska. Od ktorých vecí si si odvykla počas života v Albánsku? Zažila si opäť kultúrny šok?

Život v Poľsku je veľmi pokojný a predvídateľný. Vyjdem z domu, idem na autobusovú zastávku a všetko je na svojom mieste. Sú tu cestovné poriadky a názvy zastávok, okolitá realita je identifikovaná a opísaná. Tirana je zrejme posledným hlavným mestom v Európe, kde nefunguje koncepcia adries. Ak si chceš napríklad kúpiť mobil, predajca v obchode otvorí Mapy Google a ty mu prstom ukazuješ polohu domu a predajca zadá súradnice. Adresy sú opisné. Raz mi niekto zavolal a pýtal sa, kde som, povedala som mu adresu, na čo on vraví: „Neblbni, ako mám vedieť, kde je tá ulica?“ Všetci fungujú na základe orientačných bodov, často vôbec nevedia, na akej ulici bývajú, dokonca ani nepoznajú názvy hlavných ulíc v meste. To je len jeden príklad kultúrnych rozdielov.

Keď žijem vo Varšave, spotrebúvam menej energie. Je tu tichšie a pokojnejšie, nie je tu toľko podnetov ako v Tirane, kde je všetko farebné a hlučné a ľudia fungujú na malom priestore, v úzkych uličkách, často bez chodníkov, v tieni mrakodrapov. Tirana je fantastická na krátkodobý pobyt, ale teraz, keď som vstúpila do stredného veku, už mi nestačia sily na to, aby som tam žila natrvalo.

Ako to bolo s rozhodnutím žiť v Tirane? Pri pohľade na tvoj životopis sa dá povedať, že ku každej knihe pristupuješ na sto percent a snažíš sa dlhšie pobudnúť v krajine, o ktorej píšeš.

Bolo mi jasné, že ak mám písať o krajine, ktorú vôbec nepoznám, musím v nej stráviť aspoň pol roka. Ale čas plynul a ja som stále nemala materiál na knihu. Potom som stretla svojho vtedajšieho partnera a rozhodla som sa v Albánsku stráviť viac času, aby som pochopila, ako to tam funguje. Bukurešť som písala dva roky, Blato štyri. Teraz pracujem na ďalšej knihe o Albánsku, materiál na ňu zbieram už sedem rokov a stále sa mi zdá, že nemám nič. Po každej knihe sa latka dvíha, chcela by som písať čoraz lepšie, dobré písanie si však vyžaduje premýšľanie a čas.

V knihe o Albánsku čitateľa azda najväčšmi zarazí to, že albánska spoločnosť je napriek pádu režimu stále ovplyvnená silným, niekedy až iracionálnym strachom. Písala si napríklad o tom, že hovoria šeptom, stišujú hlas. Ako sa toto potom premietalo do otvorenosti rozhovorov s jednotlivými ľuďmi?

Albánci často opakujú, že za čias diktátora Hodžu bol každý štvrtý občan agentom Sigurimi. „Brat mohol udávať brata a otec syna.“, „Ľudia sa báli vlastného tieňa.“ Keď padol komunizmus, politici kričali: „Začnime odznova!“ Objavovali sa nápady, že bývalých prokurátorov, sudcov a agentov Sigurimi treba postaviť pred súd, ale žiadna strana sa k tomu nikdy neodhodlala.

Panuje dojem, že sa toho veľa nezmenilo: tí, ktorí boli kedysi pri moci, stále ťahajú za nitky a ich deti zastávajú vysoké pozície. Preto sa mnohé obete režimu stále boja. Chýba aj politická vôľa na to, aby sa uskutočnili lustrácie. Často som počúvala, že po toľkých rokoch lustrácie už nemajú zmysel, lebo v spisoch chýbajú kľúčové dokumenty, mnoho z nich bolo predaných alebo spálených.

Všetko to len potvrdzuje všeobecne rozšírený názor, že v Albánsku neexistuje spravodlivosť, pretože vinníci neboli potrestaní, naopak, naďalej sú pri moci. V albánskom kapitalizme sa dnes dá kúpiť všetko. Dobro nevyhráva, zlo nie je potrestané. Bez správneho krytia ani talent, ani zásluhy nemajú väčší význam, preto ľuďom chýba pocit, že niečo môžu urobiť, presvedčenie, že majú svoj život pod kontrolou.

A ako to vidia mladí?

Mladí hovoria „prekliata krajina, stratená krajina“ a emigrujú. Viac ako 80 percent mladých Albáncov tvrdí, že by mohli odísť kedykoľvek a navždy. Nezamýšľajú sa nad zločinmi komunistického systému. Rozmýšľajú, prečo sa v ich krajine nedá žiť a ako by mohli zmeniť svoj osud, čiže kam a kedy by mohli odísť.

Intenzívne sleduješ to, čo sa v súčasnosti deje na Ukrajine. Aký máš vzťah k Rusku? Mám na mysli Rusko chápané ako štát hlboko poznačený predchádzajúcim režimom, pravdaže, s prímesou ďaleko siahajúcej imperiálnej kultúry. Vidíš nejakú nádej na zmenu v ruskej spoločnosti (chápanej trochu širšie ako Petrohrad a Moskva)?

Raz som sa o Putinovi strašne pohádala s jedným albánskym priateľom. Priateľ ma obvinil, že som rusofóbka a že všetci Poliaci sú posadnutí nebezpečným Ruskom. Keď som nedávno, už po vypuknutí vojny, prišla do Albánska, povedal mi: „Vieš, s tým Putinom si mala pravdu.“ Celá Európa konečne uvidela to, čo Poliaci už dávno tušili: že Rusko je iracionálne, nepredvídateľné a deštruktívne. Že so svojou autoritársko-sovietskou mentalitou predstavuje hrozbu pre mier v Európe.

Mám rada diela ruských spisovateľov, najmä Dostojevského, ale toto nové Rusko sa mi spája predovšetkým s bezuzdnou, absurdnou korupciou, ktorá ľuďom pristriháva krídla a prebúdza v nich to najhoršie. Dnes analytici tvrdia, že najväčším problémom ruskej armády je práve korupcia, rozkradnuté palivo, zmanipulované nákupy moderných zbraní, akumulátorov. V Rusku mafia kradne a korumpuje už desaťročia a až vojna s Ukrajinou odhalila slabosť krajiny a skutočný rozsah korupcie. Toto zdôrazňujem práve preto, že už dlho sledujem súvislosti medzi korupciou v Rusku, na Ukrajine a v Albánsku, aby som zistila, ako sa nedvižnosť a morálna otupenosť odrážajú na úrovni šťastia v spoločnosti.

A domnievaš sa, že práca reportérov môže nejakým spôsobom pomôcť zastaviť násilie? Alebo berieš svoju prácu skôr ako poslanie bez prísľubu úspechu?

Neverím, že moje knihy môžu nejakým spôsobom ovplyvniť realitu, ale občas sa, pravdaže, objavia výnimočné publikácie, ktoré majú takú moc, že dokážu ovplyvniť kolektívne vedomie. Neverím, že akákoľvek kniha dokáže zastaviť násilie, sú však knihy, ktoré vedia zachytiť hrôzy vojny a tragédiu spálenej povojnovej zeme, a tak sa stávajú klasikou literatúry, napríklad Depeše od Michaela Herra, Zinkoví chlapci od Svetlany Alexijevičovej alebo Vojna je mŕtva, nech žije vojna od Eda Vuillamyho.

Napriek tejto skepse mám pocit, že práca novinárov, ktorí odhaľujú hrôzy vojny priamo v teréne, keď sa dejú, môže – prostredníctvom správ a reportáží z frontu – ovplyvniť nálady verejnosti, ktorá môže následne vyvíjať tlak na politikov. To je však skôr výsledkom súčtu snáh mnohých novinárov než úsilia nejakého jednotlivca.

Myslíš si, že nás vojna na Balkáne niečo naučila? Od februára tohto roku si mnohí z nás často kladú túto otázku. Prečo znova?

Vojna na Balkáne nikoho nič nenaučila. Albánsko som navštívila tesne po vypuknutí vojny na Ukrajine a dokonca aj moja priateľka, ktorá pracuje v oblasti riadenia rizika, povedala, že v jej tíme sa všetci obávajú ďalšej vojny na Balkáne. Neskôr tieto emócie v Albánsku opadli, ale keď človek číta srbských nacionalistov, nepokoj je citeľný. Srbsko je naklonené Rusku, preto hrozilo, že ruské úspechy by mohli posmeliť srbské nároky na Kosovo. Na Balkáne je veľa nevyriešených problémov a veľa frustrácie.

A prečo znova? Myslím si, že je to problém teórie a praxe. Teória vojny hovorí, že vojna rieši napätia, hrdinovia víťazia a každý národ dostane, čo si zaslúži. Vojaci živení mýtmi a propagandou si dobre neuvedomujú, že vojna, to je smrť, špina, krv, zúfalstvo a trauma. Apokalypsa. Veria tomu, čo im hovorí velenie, ktoré im sľubuje ľahké a rýchle víťazstvá, a potom sa na fronte stretávajú so skutočnou hrôzou a vstupujú do pekla, ktoré si dovtedy nevedeli predstaviť.

A potom sa vracajú domov ako ľudské trosky, fyzicky a duševne zmrzačení, ako padlí hrdinovia v očiach svojho národa a vrahovia v očiach sveta.

A vychovávajú ďalšie generácie traumatizovaných detí. Napriek tomu by som chcela tento rozhovor ukončiť optimisticky. Čo ti najviac chýba, keď si v Poľsku a spomenieš si na Tiranu?

Chýba mi albánske svetlo, sýte farby, nevädzová obloha, veľkolepé západy slnka. V Poľsku je svetlo vyblednuté, ak je dobré počasie, obloha je belasá, zriedkavo azúrová. V Albánsku sa počas zlatej hodiny všetko akoby kúpe v zlate. V Poľsku niet takého oslnivého jasu.

Občas mi chýba aj albánska bezstarostnosť, ten pocit, že o všetkom sa dá vyjednávať, že pravidlá pre nás neplatia definitívne. Mnohé veci, ktoré majú v Poľsku status „oficiálne a nespochybniteľné“, sú v Albánsku vecou pružnej dohody medzi dvoma stranami.

Okrem toho mali moji albánski priatelia vždy čas. Krátke stretnutia pri káve sa zvykli pretiahnuť do celodenných diskusií. Nikto sa nikam neponáhľal, všetci naokolo fungovali v neunáhlenom rytme. Každá vec sa dala odložiť na neskôr. V Poľsku si musím dohadovať stretnutia s priateľmi dva týždne vopred, lebo takmer každý si popri svojom bežnom zamestnaní berie nejakú prácu navyše. V Albánsku je prístup k práci iný – je dobré mať peniaze, ale najlepšie je získať ich ľahko a rýchlo.

Akú radu by si dala začínajúcim reportérom?

Že by mali o písaní premýšľať ako o dlhodobom projekte, mali by počítať aj s vysokou pravdepodobnosťou neúspechu. V tejto profesii je veľa nádherných momentov, je však aj veľa vecí, ktoré sa nepodaria: protagonista nesúhlasí s vydaním textu, téma sa nevydarí, kniha, ktorá sa javila ako bestseller, sa vôbec nepredáva. Preto musíš čerpať energiu na ďalšie projekty zo svojho vnútra, z hlbokého presvedčenia, že robíš niečo správne, niečo, o čom si vždy snívala a čo môže prípadne pomôcť aj iným. A netreba očakávať veľké peniaze ani slávu.

A pokiaľ ide o remeslo, myslím si, že treba čítať čo najviac reportážnych kníh a rozoberať ich na jednotlivé súčasti: Ako sú skonštruované? Aké otázky boli položené, že protagonista povedal to, čo povedal? Ako autor pracoval so zdrojmi? Akých odborníkov a postavy si vybral?

Ja som nikdy nepracovala v žiadnej redakcii, som samouk od začiatku až do konca, často som však čítala reportáže s ceruzkou v ruke a rozpisovala som si, ako sú texty skonštruované. Kto čo hovorí a ako to hovorí. Ako sa texty začínajú, ako sa končia a prečo. A potom som sa aj tak riadila intuíciou, nakoniec som vždy písala po svojom a často som sa namiesto klasickej reportáže s hovoriacimi hlavami rozhodla použiť literárnu formu, vďaka ktorej vznikol text na pomedzí žánrov, s iným významom a hĺbkou ako klasická reportáž.

Zároveň si myslím, že je veľmi dôležité mať odrazový mostík, plán B, záložné povolanie. Toto je totiž práca, pri ktorej musíš vydať zo seba dvesto percent, rozprávať sa s ľuďmi a hľadať nové témy, takže je ľahké predčasne vyhorieť a potom to vzdať. Niekedy je lepšie dať si od písania na chvíľu pauzu a potom sa k nemu vrátiť s novou energiou a nápadmi.

Margo Rejmer (1985)

Poľská reportérka a prozaička. Vyštudovala kulturológiu na Varšavskej univerzite, debutovala románom Toksymia (2009), neskôr vydala dve reportážne knihy – o Rumunsku Bukareszt. Kurz i krew a o Albánsku Błoto słodsze niż miód, za ktorú dostala prestížne ocenenie Paszport Polityki.

Weronika Gogola (1988)

Pochádza z poľskej dediny Olszyny, ktorej venovala svoj knižný debut Po troškách (Slovart, 2021). Vyštudovala ukrajinské štúdiá na Jagellonskej univerzite v Krakove, vyše päť rokov žije v Bratislave. Do poľštiny preložila viacerých slovenských autorov. Nedávno jej v Poľsku vyšla reportážna kniha o Slovensku UFO nad Bratislavou.

Foto: Katarzyna Lasoń

Preklad: Alexander Horák