Vyhľadávanie
Veronika Dianišková: Pirátske rozprávky
Ilustrovala Jarmila Džuppová
Levoča: Modrý Peter, 2020
O tom, že tajomstvá majú zostať tajomstvami, vedia svoje aj postavy z príbehu Veroniky Dianiškovej. Jedno tajomstvo si teraz prezradíme – v nenápadnej útlej knižke Pirátske rozprávky je ukrytý poklad. Ako ho objaviť?
Najväčšie tajomstvá sú v klasických rozprávkach často späté s čímsi najmenej nápadným (s ošúchanou lampou, so starými čižmami, píšťalkou a pod.). Uveriť tajomstvu znamená pre protagonistov risk – vyberajú si zdanlivo nevýhodnú možnosť, naoko najmenej hodnotnú vec (zošívaný plášť, deravý mešec, najstaršieho koňa). Tajomstvo predstavuje kľúč k dobrému rozhodnutiu, k odomknutiu čarovných schopností predmetu, k splneniu úlohy, k spokojnému životu. Odkrýva potenciál v zdanlivo nepoužiteľnom.
V Pirátskych rozprávkach nejedno tajomstvo odovzdal starý otec svojej vnučke. Jedenásťročné dievča sa dozvedelo, že má pirátsky pôvod, a dom, v ktorom žijú, nie je dom, ale loď. Od deduška dostalo mapu s ostrovmi, ktoré môže objaviť, ak sa vydá na plavbu. Starý otec (archetyp múdreho starca) svoju vnučku naučil privolať Čaro, ktoré umožňuje umývať podlahu v kajute namiesto obyčajnej kuchyne, premeniť netopiera na čajku, cítiť morský vánok v uzavretej izbe, vidieť „za“. Než sa do tajomstiev rozprávok trochu ponoríme, pozrime sa, kto za nimi stojí.
Poetka a maliarka
Veronika Dianišková je autorkou viacerých zbierok poézie (Labyrint okolo rúk, 2007; Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh, 2014; Správy z nedomovov, 2017), Pirátske rozprávky sú jej prvým prozaickým dielom. Jarmila Džuppová je maliarka, ilustrovaniu kníh sa nevenuje. Jej maľby sú však späté so slovom úplne prirodzene (vystavené obrazy niekedy dopĺňajú časti autorkiných denníkov). Tvorbu oboch autoriek charakterizuje prelínanie realistického a surrealistického, hlboký ponor do vlastného prežívania, perspektíva dívania sa na predmet alebo situáciu zvonku i zvnútra.
Džuppovej uvoľnený rukopis, švih vedenej línie, práca s prítlakom dodávajú ilustráciám sviežosť a navodzujú dojem spontánnosti až živelnosti. Sloboda sa prejavuje aj v používaní raz čistej kresby, inokedy kresby s maľbou či kombinácie kresby, maľby a koláže. Základom každej z dvadsiatich ilustrácií je však kresba.
Voľnosť charakteru kresby je spútaná grafickou úpravou publikácie. Ilustrácie sú často poslušne zarámované v obdĺžnikových plochách na inofarebnom pozadí strany, akosi izolované, do textu vizuálne nezasahujú. Za grafickým dizajnom knihy stojí Jakub Milčák. Naznačuje čitateľom takéto grafické riešenie (kombinujúce spontánnosť a upätosť, emocionalitu a racionalitu, chaos a poriadok) čosi z jej obsahu?
Paralelné svety
Obálka Pirátskych rozprávok nie je okázalá. Knižka má mäkkú väzbu a modrý prebal s kresbou na žltom pozadí, ktorá pôsobí (aj vďaka zvolenému formátu knihy, veľkosti a umiestneniu titulnej ilustrácie) ako vineta, štítok na zošite (či lodnom denníku).
Text síce formu denníkových zápiskov prvoplánovo nemá, predsa však denník evokuje. Niekedy sa javí ako lodný, plný nevšedného dobrodružstva, inokedy ako bežný denník zachytávajúci udalosti každodenného života detskou optikou. Tajomstvo záznamu Pirátskych rozprávok pozná iba rozprávačka a jej starý otec.
Titulná ilustrácia na obálke zobrazuje dve lode, medzi ktorými je natiahnutý lanový most a provy oboch lodí ukončujú dračie hlavy. Komunikujú medzi sebou, pôsobia ako stará loď a jej mláďa, navodzujú dojem dôvernosti a zároveň perspektívu detského hrového sveta. Sú zobrazené ako detské hračky s plachtami z papiera alebo kúskov látky.
Svet, v ktorom sa dom občas premieňa na loď Orlicu, tvoria starí rodičia, matka so štyrmi dcérami, otec cez víkend, dve mačky a jeden pes. Na Orlici sa plavia predovšetkým štyri sestry. Vtedy sú pirátkami. Majú pseudonymy, chcú pôsobiť nebojácne a nezraniteľne, budujú si imidž tvrdej škrupiny. Sú aktívne (neštylizujú sa do rolí pasívnych princezien), občas sa medzi sebou pohádajú aj chalansky pobijú, ale zostávajú na jednej lodi. Do svojich vôd vpustili iba plachetnicu Plešatica zo susedstva, pretože jej posádku tvorí kamarátka Dora.
Ilustrácie (v súlade s introspektívnym ladením rozprávania príbehu) neponúkajú obrazy tvárí postáv. Dievčatá sú zobrazené staršie, ich pirátska identita je nejasná. Rozprávačka zastupuje nevďačnú rolu najstaršej zo sestier, od ktorej sa očakáva zodpovednosť aj obetavosť.
Keď sú dievčatá pirátkami, sú sebestačné, nemajú strach ponoriť sa do hlbín mora, nezľaknú sa rozbúrených vĺn či praskania Orlice. Komunikujú so živlami, zvieratami, vecami aj fantazijnými bytosťami (Vetriskom Klebetiskom, morským prúdom Silomírom, spadnutou hviezdou, veľrybami, loďou, morskými pannami atď.). Ich pirátska loď Orlica je však ostrá a výbojná iba naoko, v skutočnosti je to nespútaná plachetnica žijúca v súlade so svojím okolím. A v ešte skutočnejšej skutočnosti je to nehybná poschodová posteľ v detskej izbe, priestor pod stolom ohraničený prevísajúcim obrusom, útulná „trucovňa“ v špajzi pod policou s vajíčkami.
V Pirátskych rozprávkach sa pôvabne prelína reálne zobrazenie sveta s magickým. Na možnosť dvojakého dívania sa na tú istú vec upozorňuje čitateľa už štruktúra obsahu – každá z dvanástich kapitol má dvojaký názov. Tenká hranica medzi fantazijným a reálnym, ale aj striedanie a miešanie drsnosti s nežnosťou, radosti so smútkom, pohybu s nehybnosťou, pocitu slobody a neslobody sa prejavuje aj vo vizuálnej podobe knihy. Striedajú sa v nej svetlé a tmavé stránky, biele a modré písmená, modrá farba oblohy, diaľavy, mora, pasivity, duchovna, melanchólie a žltá farba slnka, aktivity, radosti a bezstarostnosti.
Ilustrácie zobrazujú tenkú a priepustnú hranicu paralelných svetov výstižne – kresba je v niektorých častiach ostrá, dôrazná, tvrdá, inde rozmazaná, znejasnená, spochybnená.
Skrytý poklad
Domnievam sa, že kniha Pirátske rozprávky bude v detskej knižnici stálicou. Text aj ilustrácie sú vyskladané z viacerých vrstiev a možno sa k nim neustále navracať, odkrývať ich postupne, prenikať do hĺbky obsahu podľa aktuálnych schopností a potrieb dieťaťa. Niektoré z tajomstiev, ktoré zveril starý otec najstaršej vnučke, ostanú pre mladších čitateľov skryté, tí si však – na rozdiel od starších detských čitateľov – naplno vychutnajú opisy dobrodružstiev (napr. súboj žraloka s vetrom v žalúdku).
Autorka textu a autorka ilustrácií využívajú symboliku a metaforický jazyk prístupný aj deťom. Ilustrácie nie sú doslovným prekladom z jazyka textu do jazyka výtvarného. Obrázky môžu detskému (aj -násťročnému) čitateľovi otvoriť cestu k čítaniu skrytých/priamo nevyslovených obsahov.
Petra Baďová (1985)
Pracuje v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie FF UKF v Nitre. Je autorkou publikácie Existenciálna estetika vecí (2016). Zaoberá sa estetikou krajiny, situácií a vecí a dejinami výtvarného umenia.
Veronika Dianišková. Foto Soňa Uriková
