Pohľad na slovenskú literatúru faktu za rok 2004

Patrik Oriešek

Rok v znamení spomienok

Pohľad na slovenskú literatúru faktu za rok 2004

Ako každá vedná disciplína, aj literárna veda a literárna história má problémy pri určení objektu svojho výskumu a pri rekonštrukcii objektívnej (textovej) udalosti (alebo skutočnosti). Čo je to objektívne? Niečo, na čom sa dohodnú zúčastnené a zainteresované strany, alebo čosi stále a nemenné? Nenarúša sa už samotným meraním a opisovaním skúmané a jeho stabilita? Nerozkolísava sa skúmaný objekt, udalosť či fakt tým viac, čím je jeho opísanie a zameranie presnejšie? Touto terminologickou neujasnenosťou a nepresnosťou, večným pohybom, pulzáciou významov a interpretácií, čiže večnou zmenou trpí aj historický fakt. Preto pri literatúre faktu nemožno hovoriť o akejsi záväznej a všeobecne platnej „objektivite“. Skôr by sa tu dalo hovoriť o subjektívnom prežívaní udalostí a usporiadaní historických faktov na báze odsúvaného (subjektívneho) prežívania a opisovania. Práve preto sa literatúra faktu vyznačuje takou rôznorodosťou a teoretickou nedefinovateľnosťou. Ide teda o hybridný žáner s nejasnými kontúrami alebo, ak chceme byť (terminologicky) presný, s čoraz znejasňujúcejšími hranicami, fraktálovou štruktúrou pohybujúcou sa na území viacerých žánrov/druhov – publicistiky, reportáže, umeleckej a vedeckej literatúry. Napriek  týmto sémanticko-štylistickým posunom a nejasnostiam by literatúra faktu mala spĺňať tieto základné funkcie: informatívnu, kognitívnu a autonymickú. Samozrejme, musí byť autentická, dokumentárna a nesmie v nej chýbať aspekt bádania, premýšľania/objavovania (Jurčo). Ak väčšina týchto aspektov v texte nie je obsiahnutá, nedá sa takýto text považovať za literatúru faktu, a to i napriek tomu, že v rámci postmoderného diskurzu musíme z nárokov na jej „čistotu a presnosť“ výrazne zľaviť. Postmoderné uvažovanie sa totiž jednostaj pokúša relativizovať možnosti nášho jazyka postihnúť a vyjadriť objektívnu realitu, čo však automaticky neznamená, že objektívna realita alebo literatúra faktu neexistuje.  Pokiaľ ide o estetické a fiktívne zaťaženie textov literatúry faktu, vyvstáva pred nami ďalšia veľmi ťažko zodpovedateľná otázka. Môže byť literatúra faktu esteticky a fiktívne diferencovaná, alebo to, čo je esteticky a fiktívne diferencované už nie je literatúrou faktu? Ako vidíme, pohybujeme sa v bludnom kruhu paradoxov, z ktorého niet úniku. Jedinou možnosťou je kruh rozťať a za literatúru faktu považovať všetko, čo sa nejakým spôsobom zaoberá historickým faktom, opisuje ho (v denníkovej, životopisnej, memoárovej, umenovednej, cestopisnej a iných realizáciách) a snaží sa postihnúť ho vo vzťahu k epoche, k iným faktom alebo k súčasnosti a spĺňa požiadavky, ktoré sme spomenuli vyššie. Metaforicky môžeme literatúru faktu chápať ako text na pomedzí umenia a vedy, filozofie a fyziky, teozofie a matematiky.  

Dokonalým stelesnením našich téz je kniha Márie Pötzl-Malíkovej F. X. Messerschmidt a záhada jeho charakterových hláv (Albert Marenčin - PT). Prelína sa v nej história s umením a záhada s interpretačnou jasnozrivosťou. Určite to nie je náhoda, pretože profesorka Pötzl-Malíková sa zaoberá životom a dielom tohto známeho bratislavského sochára niekoľko desaťročí. Vo svojej najnovšej knihe čitateľsky príťažlivo predstavuje slávny súbor Messerschmidtových „charakterových hláv“ a rôzne interpretácie, ktoré sa na ne vzťahujú. V úvode nás zoznamuje so životnými osudmi F. X. Messerschmidta, ktorý sa už ako desaťročný dostal do dielne svojho strýka J. B. Strauba, mníchovského dvorného sochára, kde sa začal rozvíjať jeho nevšedný talent. Po štúdiách v Grazi a Viedni sa rýchlo zaradil medzi absolútnu špičku viedenských umelcov a ako dvadsaťosemročný dosiahol v kariére všetko, čo dosiahnuť mohol: pre cisársky dvor zhotovil niekoľko sôch Márie Terézie, cisára Františka I. Lotrinského a Jozefa II., študoval v Ríme a vytvoril vrcholné diela neskorého baroka a raného klasicizmu. Po smrti Jakuba Schletterera sa mal Messerschmidt stať profesorom viedenskej Akadémie, žiaľ, celý profesorský zbor sa postavil proti nemu. V tom čase sa u neho už prejavovali prvé príznaky duševnej choroby. Messerschmidt opúšťa Viedeň a sťahuje sa do vtedajšieho hlavného mesta Uhorska Bratislavy. Práve tu, v Bratislave, vznikla väčšia časť jeho slávnych a legendami opradených „charakterových hláv“. Profesorka Pötzl-Malíková sa nezaoberá len históriou ich vzniku, ale konfrontuje niekoľko rôznych verzií, od tých málo pravdepodobných až po najpravdepodobnejšie, zaujíma k nim stanovisko, a snaží sa nájsť konsenzus a nové teoretické východiská. Úspešne sa pokúša spochybniť závery viedenského psychoanalytika a historika umenia Ernsta Krisa, ktorý sa zameral predovšetkým na analýzu grimás ako celku. Kris odhaľuje istú stereotypiu príznačnú pre tvorbu ľudí postihnutých psychózou a otvorene hovorí o schizofrénii. Tento koncept by svedčil o celistvom obranno-magickom systéme, ktorý mal Messerschmidta chrániť pred duchmi, ktorí sa mu podľa viacerých zdrojov tak často zjavovali. Pötzl-Malíková však poukazuje na rozpor v Krisových uzáveroch, a to najmä v súvislosti s viacerými typmi hláv, ktoré takémuto chápaniu grimás odporujú. Podľa nej teda hlavy nemajú význam ako celok, ale ako jednotlivé tvorivé akty v boji umelca o zachovanie duševnej rovnováhy. Útle dielko Pötzl-Malíkovej patrí k tomu najlepšiemu (koncepčne, kompozične aj esteticky), čo vlani na Slovensku v literatúre faktu vzniklo.

Kniha jedného z  najznámejších slovenských autorov literatúry faktu Drahoslava Machalu Veterné topánky II., s podtitulom Kniha o Taliansku, doplnená o bohatý obrazový materiál, však medzi najvydarenejšie nepatrí. Drahoslav Machala už napísal a iste ešte napíše aj lepšie knihy. Vo svojom najnovšom literárnom počine viac kopíruje a prepisuje z iných kníh, ako tvorí a interpretuje. V šestnástich rozsiahlych esejach predstavuje desiatku významných Slovákov so vzťahom k Taliansku a Talianom. Patria medzi nich Ján Kollár, Alexander Dubček, Štefan Žáry, Ján Smrek, Blahoslav Hečko, Milan Rastislav Štefánik a mnohí ďalší. V niekoľkých kratších textoch Machala opisuje svoje vlastné potulky po Taliansku, noc v dome Niccolu Machiavelliho, putovanie po stopách Jána Kollára, ktorý v 19. storočí napísal o Taliansku dva cestopisy, cestu k hrobu sv. Františka z Assisi, slovenskú básnickú bohému popíjajúcu v Antico Caffé Greco v Ríme, Florenciu, Benátky, Padovu, Bolognu, Sienu a Rím. Ani množstvo cenných a rôznorodých informácií však nedokáže prekryť koncepčnú nevyhranenosť Machalovej jedenástej knihy.

Vlani sa na slovenskom knižnom trhu akoby pretrhlo vrece s autobiografiami a pamäťami. Štylisticky, kompozične, faktograficky, interpretačne, hodnotovo a dizajnovo sú veľmi rôznorodé, čo potvrdzuje veľkú vydavateľskú pluralitu, a na druhej strane aj čitateľskú príťažlivosť a popularitu takéhoto typu literatúry. Radi by sme tiež pripomenuli, že do tohto hodnotenia pôvodnej literatúry faktu za rok 2004 sa nemohli dostať všetky publikácie literatúry faktu, či už v dôsledku nedostatku miesta alebo pre nedostupnosť týchto diel. Chceli by sme zároveň vyzvať všetkých vydavateľov, aby svoje publikácie včas poskytli redakcii Knižnej revue, a takto sa vyhli prípadným pripomienkam na adresu recenzenta.

Pamäti Pavla Galla (Sapac) cez prizmu autobiografie faktograficky zachytávajú zaujímavý úsek slovenských dejín od konca 19. storočia po rok 1930. Pavol Gallo pôsobil ako učiteľ, dirigent, režisér a riaditeľ spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši a ako prvý slovenský povojnový škôldozorca v Prešove. Kniha jeho pamätí je rozdelená do dvoch častí. Zostavovateľka a editorka textu, Gallova dcéra Ľuba Nogeová, vyberala materiál z rozsiahleho, vyše sedemstostranového rukopisu, ktorý je uložený v Archíve Matice slovenskej v Martine. Prvá časť knihy je cenná takmer etnografickým opisom života dolnozemských Slovákov a najmä širokospektrálnym zobrazením kultúrneho a spoločenského života na začiatku 20. storočia v slovenských dedinách na Dolnej zemi. Roku 1918 sa Gallo stáva škôldozorcom ČSR a ako vysoký štátny úradník je pridelený na etnicky a jazykovo rôznorodé východné Slovensko. V tejto časti reflektuje súdobé slovenské školstvo a československú štátnosť. Nezatajuje problémy, nedostatky a nepripravenosť Slovákov postarať sa o svoj osud, naopak,  prikladá zaujímavý konfrontačný dokumentárny materiál (zápisnice, listy, udania, oficiálne správy atď.), čím nepochybne zvyšuje historiografickú závažnosť a hodnotu svojej knihy. Dramaticky a presvedčivo je opísaný vpád maďarských vojsk na východné Slovensko v roku 1919 a následné znovuzískavanie obsadeného územia československými jednotkami. V Gallovej knihe nechýbajú zaujímavé ani spomienky, príhody a krátke medailóniky významných slovenských kultúrno-spoločenských dejateľov. Úplne iným typom autobiografie je kniha slovenského spisovateľa a dramaturga Jána Kalinu (1913–1981) Odpočúvaj v pokoji (Basa story) Albert Marenčin-PT. Kalina neoperuje výhradne s historickými faktami ako Gallo, ale na vlastnom tragikomickom príbehu demonštruje obludnosť komunistických politických procesov. Výnimočnosť jeho knihy nespočíva len v precíznej deskripcii či dokonalom kompozičnom spracovaní témy, ale najmä v mimoriadne vysokej estetickej úrovni(prakticky sa pohybuje na hrane literatúry faktu a beletrie). Navyše, Kalina je výborný a pútavý rozprávač s nevyčerpateľnou zásobou vtipu a satiry, ktorú rozdáva na všetky strany, pričom nešetrí ani svojich protivníkov, ani seba. Opisuje a analyzuje absurdnú a ohavnú mašinériu vtedajšej výkonnej a súdnej moci na príklade vlastného vykonštruovaného procesu. Príbeh nezmyselného prenasledovania a ešte nezmyselnejších, ale o to strašnejších vyšetrovacích praktík, je okorenený ťaživou existenčnou (väzenskou) skúsenosťou. Dvojročný pobyt vo väzení vtipne glosuje cez životné príbehy svojich spoluväzňov a zasväteným priblížením väzenského prostredia dnešnému čitateľovi poodhaľuje aj iné perspektívy normalizačnej (socialistickej) reality. Reštrikcie, vypočúvania, šikanovanie a prenasledovanie autora, jeho rodiny, ako aj rodinných priateľov pokračovali aj po návrate z väzenia, preto roku 1978 spolu s manželkou a dcérou opúšťa Československo. Svoj život končí dva roky po vysťahovaní sa z ČSSR v Nemecku. Jeho úplná rehabilitácia sa uskutoční až roku 1990. Kniha Odpočúvaj v pokoji si zaslúži zvýšenú pozornosť, a to nielen preto, že ju môžeme chápať ako štvrtú časť Kalinovej autobiografie, ale aj ako posledný opus výnimočného autora, vyhnaného z vlasti do sveta, v ktorom sa napriek úskaliam nestratil, ale do slovenskej literatúry sa ešte definitívne nevrátil.

Podobne, možno ešte nadnesenejšie, by sa dali charakterizovať spomienky Štefana Žáryho, dnes snáď posledného žijúceho nadrealistu, Bratislavský chodec (Albert Marenčin-PT). Žáry ako skúsený mág slova sprevádza čitateľa dnes už neexistujúcou (nadrealistickou) Bratislavou, ktorá sa dávno rozplynula v hmle letiaceho času. Básnik (veľké b je tu skutočne na mieste) mytologické mesto svojej mladosti prebúdza k novému, snovému životu, a k životu privádza aj známe postavy z nadrealistických salónov, kaviarní, viech a krčmičiek. Poetické rozpomínanie na starú Bratislavu, tak ako si ju autor zapamätal z vojnových rokov, na svojich priateľov nadrealistov, z ktorých každému venuje osobitnú spomienku, na bohémsky život a prebdené noci plné poézie a múz, má tú moc preklenúť bezodnú priepasť času a vydať svoje sladké tajomstvá. V uliciach a temných zákutiach Žáryho imaginácie plnej asociatívnosti a fantazmagorických vízií sa čitateľ síce neraz stratí, ale to je predsa údel každého náhodného chodca v neznámom meste alebo v neznámom priestore. Orientáciu unavenému a smädnému pútnikovi uľahčujú len dobové fotografie bratislavských nočných podnikov, karikatúry a koláže nadrealistických básnikov a fragmenty z ich básní. Hoci Žáry nazýva svoju knihu spomienkovou esejou - táto charakteristika je pomerne výstižná - žiada sa nám dodať, že tento text je zároveň aj svojským bedekrom po slovenskej metropole, jej poézii, kritike a umení vojnového a čiastočne aj povojnového obdobia. V jednotlivých kapitolách knihy Žáry spomína na svojich súpútnikov – Reisela, Fábryho, Považana, Bakoša a presne rekonštruuje cestu V. Nezvala po Bratislave na základe románu Jak vejce vejci. Bratislavský chodec dáva aj odpovede na niektoré teoreticko-poetologické problémy a otázky týkajúce sa rozporov a analógií slovenského nadrealizmu a francúzskeho surrealizmu. Žáry otvorene priznáva, že slovenská verzia surrealizmu sa vydala vlastnými cestami a nestala sa len mechanickou napodobeninou francúzskeho vzoru. Dokladá to predovšetkým na tematickosti časti nadrealistických básní, záujmom nadrealistickej poézie o čas a odmietnutím „psychického automatizmu“ väčšou časťou slovenských nadrealistov. Mimoriadne zaujímavú a koncepčne netradičnú knihu spomienok Žáry uzatvára abecedným výpočtom bratislavských kaviarní, hostincov, viech, krčiem, nočných dancingov, pivární a hostincov z konca tridsiatych rokov minulého storočia a završuje tak svoje rozprávanie o slovenskej bohéme symbolickým odovzdaním štafety ďalším generáciám slovenských umelcov.

Do podobného poriadku písania sa dajú zaradiť aj autobiografické rozjímania surrealistu Alberta Marenčina Nezabúdanie (F. R. & G.). Marenčinove malé súkromné dejiny sú formálne členené do pätnástich rozhovorov, ktoré viedol a pripravil Oleg Pastier. Všetky boli publikované v týždenníku Mosty v roku 1999. Dialogizované memoáre nie sú v svetovej, ani v slovenskej literatúre ničím novým, tie Marenčinove sú však zaujímavé dĺžkou obsiahnutého obdobia, malým formátom a krásnym jazykom. Dialógy plynú hladko, Marenčinove odpovede sa kĺžu po vodách detstva stráveného v mlyne na východnom Slovensku, študentských rokoch v Prešove, Bratislave a Paríži, prelietajú ponad temnejšie tône rokov strávených medzi partizánmi, v Československom štátnom filme, normalizačnou anabázou v Slovenskej národnej galérii, až sa nakoniec vlievajú do poprevratového obdobia plného uskutočnených snov, vydaných prekladov a nových plánov. Kniha trpí na prílišnú priamočiarosť a skratkovitosť, čo je pri jej rozsahu pochopiteľné, ale predovšetkým jej chýbajú „tvrdšie“ a adresnejšie otázky.

Hlbšie pod kožu sa Marenčinovi dostáva až jeho dlhoročný priateľ a spolupracovník Juraj Mojžiš, ktorý sa zapojil do jedného z pripravovaných rozhovorov (Rozhovor v rozhovore). Tu už musí Marenčin siahnuť hlbšie do svojho vnútra i minulosti a robiť kompromisy, vysvetľovať znejasňujúco a viacvýznamovo. Mojžišove otázky sú presne cielené, odhaľujú slabé miesta, a preto sú zaujímavé. Tento jeho hryzavý vstup do rozhovoru mohol byť dobrým odrazovým mostíkom aj pre Olega Pastiera, žiaľ, ten sa ponúknutej šance nechytil a ďalej pokračoval v pokojnej a nekonfrontačnej línii. Možno by skutočne stálo za úvahu, napísať takto koncipované memoáre ešte raz s tým, že otázky by tentoraz Albertovi Marenčinovi kládol, predsa len s autorom viac spriaznený a jeho dielom lepšie oboznámený Juraj Mojžiš. Napriek malým chybám ktoré sa vyskytli pri tlači, musíme konštatovať, že Nezabúdanie (F.R.& G)Alberta Marenčina je jedným z vrcholov pôvodnej literatúry faktu za rok 2004.

Žiaľ, pamäti sa nepodarilo dopísať významnému slovenskému prekladateľovi, teoretikovi prekladu a vinohradníkovi Blahoslavovi Hečkovi. Jeho nedokončená autobiografia Čas je zlatý prach (VSSS) zostala vo fragmentárnej forme, ktorej chýba sceľujúci prvok. To však nebráni tomu, aby sa čitateľovi podarilo preniknúť do bohatého duchovného sveta výborného rozprávača a šarmantného zabávača. Hečko vo svojich pamätiach so sebe vlastným humorom spomína na detstvo v Suchej nad Parnou, stráženie vinohradu, školské huncútstva, rodičov a ich korešpondenciu počas I. svetovej vojny, vysokoškolské štúdiá v Bratislave a Taliansku, na priateľov básnikov a prekladateľov a na svojich učiteľov. Mimoriadne zaujímavé je Hečkovo rozprávanie o pôsobení na univerzite v Neapole počas II. svetovej vojny, nútenom pobyte v talianskom väzení, kam sa dostal omylom ako údajný špión Ligy ľudských práv so sídlom v Bratislave (vo väzení strávil Hečko vyše mesiaca a schudol 18 kíl). Pôsobivé sú tiež kapitoly o dňoch prežitých s Jánom Smrekom v Ríme roku 1942 či o návšteve u vtedy 78-ročného, fašistickou mocou absolútne izolovaného a v domácom väzení konfinovaného Benedeta Croceho roku 1943. Hečko nezabúda ani na svoje začiatky v Československom rozhlase či na riaditeľovanie v literárnej agentúre DILIZA, ktorá významnou mierou ovplyvnila fungovanie a  repertoár divadiel na Slovensku. Počas svojej existencie preložila, vydala a rozmnožila vyše 2000 divadelných hier. Napriek tomu, že Hečkove pamäti zostali nedokončené, nejde teda o uzavretú kompozíciu, Hečko dokázal zaujímavo rozoznieť viaceré struny svojho talentu a rozprávačského majstrovstva. Kváziteoretické vstupy Hečka do textu ako teoretika prekladu sú vtipné, briskné a ľahko pochopiteľné aj danou problematikou menej oboznámenému čitateľovi, čo svedčí o myslení prístupnom pre každého, ktorého, ako dobre vieme, bol Hečko veľkým prívržencom. Výsledný tvar autobiografie má preto skôr podobu krátkych bonmotov a veselých príhod než „tvrdej“ analytickej literatúry faktu.

Kontroverzná postava slovenskej literatúry a slovenských dejín, bohém, estét, kresťanský humanista a salónny nacionalista, vynikajúci rétor, odsúdenec na doživotie, šéf Úradu propagandy a prvý slovenský dramaturg SND, Tido J. Gašpar, musel svoje dvojdielne Pamäti (VSSS), na rozdiel od všetkých ostatných autorov pertraktovaných v tomto príspevku, písať len do „šuflíka“. Ako tabuizovaná a démonizovaná osobnosť slovenského verejného života bol podriadený dogmatickému triednemu dozoru, čo malo za následok aj zvláštne, takmer paranoidné koncepčné a kompozičné členenie jeho knihy. Prísna autocenzúra mu nedovolila reflektovať obdobie jeho pôsobenia vo vrcholných úradníckych funkciách slovenského štátu, vtedajšiu kultúrnu politiku a ešte aj dnes ošemetné politické a rasové otázky. Preto ani jeho Pamäti nie sú až také kontroverzné, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Sú však nesmierne cenným materiálom pre historikov a všetkých záujemcov o štúdium dejín Prvej republiky, ospravedlnením sa autora za svoje nie vždy správne postoje a zároveň aj nemou výčitkou slovenskej spoločnosti.  

Druhá časť Gašparových Pamätí vychádza s veľkým oneskorením po šiestich rokoch od vydania prvej časti. Gašpar začína svoje spomienky, písané pre neho typickým, trochu nadneseným štýlom, rokom 1922, keď prišiel z Martina do Bratislavy a stal sa jednou s významných postáv slovenského kultúrneho a politického života. Venuje sa predovšetkým otázkam slovenskej autonómie, slovenskému separatizmu, ťažkým začiatkom slovenskej kultúry v nových podmienkach, politickým osobnostiam dvadsiatych a tridsiatych rokov a ťažkotonážnym zákulisným bojom. Tie neraz až príliš pripomínajú dnešok (ako sa zdá, v slovenskom politickom rybníku sa už osemdesiat rokov nič nezmenilo) a stavia literárne pomníky jednotlivým postavám slovenských dejín a kultúry: Smrekovi, Hodžovi, Kukučínovi, Šrobárovi, Štefánikovi, Kraskovi, Jesenskému, Gallovi, Votrubovi, Jurigovi, Hlinkovi, Clementisovi, Bagarovi, Borodáčovi a ďalším. Osobnosť autora si žiada rozsiahly a erudovaný doslov, ktorý sa v knihe, žiaľ, nenachádza, čo je určite veľká škoda tak pre odborníkov, ako aj pre laikov. Každopádne, kniha pamätí Tida J. Gašpara poskytuje veľa rôznorodých informácií o pomeroch v slovenskej kultúre a politike prvej polovice dvadsiateho storočia a môže sa stať dôležitým podnetom na nové interpretácie našej histórie.

Univerzitný profesor Ján Letz so synom, profesorom Róbertom Letzom, pripravili obsiahlu monografiu o osudoch svojich predkov Bratia Letzovci. Život a dielo Štefana a Bela Letza(VSSS). Práca je prehľadne rozdelená do troch častí: v prvej autori uvádzajú pôvod a miesta pôsobenia svojich predkov už od roku 1771. V druhej, najrozsiahlejšej a dokumentárne najlepšie spracovanej, časti sa zaoberajú životom a dielom slovenského spisovateľa, herca a novinára Štefana Letza. V záverečnej časti nás oboznamujú so životom a dielom jeho brata a otca staršieho z autorov, jazykovedca Bela Letza. Druhá a tretia časť majú rovnakú štruktúru: život – dielo – tvorba - personálna bibliografia. Kniha má charakter dokonale spracovanej monografie s rozsiahlym vedeckým poznámkovým aparátom, na druhej strane je však čitateľsky nepríťažlivá, dokonca by sa dalo povedať nudná. Vyratúvanie faktov a informácií nemôže čitateľa uspokojiť, tobôž nie pri literatúre faktu, kde autor musí narábať aj s vlastnými interpretáciami. Letzovci sa pokúsili o objektívny, informačne vyčerpávajúci pohľad na život a dielo svojich predkov,(hodnotenia ich práce ponechávajú na odborníkov), ale nepodarilo sa im sprístupniť tento starostlivo vypracovaný výsek z rodinnej kroniky širšiemu okruhu čitateľov, čo je určite škoda. Dielo je určené predovšetkým akademickej obci, príbuzným, rodinným priateľom a niekoľkým nadšencom. Treba však dodať, že zozbieraný materiál je vskutku obdivuhodný, rovnako ako množstvo archívneho materiálu, ktorí autori v poznámkach uvádzajú. Kniha má šancu stať sa vítanou pomôckou pre životopiscov alebo literárnych vedcov zaoberajúcich sa dielom Štefana Letza.

Do „absolútnej špičky“ literatúry faktu nepochybne patrí kniha slovensko-afrického insitného umelca a šoumena Ibrahima Maigu Slovensko, osud môj, ty kokso!(Ikar) Čierna bača, Ibi Maiga, jednoduchými vetami (občas sa nájde aj zložené súvetie) pertraktuje svoje počiatky v slovenskom šoubiznise, takmer mysteriózny príchod na Slovensko, nevydarené vzťahy so slovenskými ženami, ťahanice s kriminálnou a cudzineckou políciou, rodinné pomery a haváriu, ktorá mu otvorila oči a prinútila ho napísať túto ,,skvelú“ knihu. Maiga je nielen špičkový zabávač, ale aj ,,superfilozof“ – humanista so širokým záberom a zreteľom na hĺbkové analýzy večných problémov, akými sú xenofóbia, rasizmus, netolerancia, manželstvo a diskriminácia. To všetko okorenené svojským humorom, osladené citlivým srdcom a otvorenosťou robia z tejto knihy jednu z čitateľsky najúspešnejších publikácií za niekoľko posledných rokov a z jej autora jedného z najlepších producentov literatúry faktu na Slovensku. Ibrahim Maiga opäť dokázal s akou ľahkosťou sa vie pohybovať po nevysekaných chodníčkoch a ako neuveriteľne rýchlo sa v neznámej krajine dokázal vypracovať na špičkového zabávača, speváka, tanečníka, skladateľa, filmového herca a najnovšie aj spisovateľa. K úspechu knihe iste dopomohli aj krásne farebné (v primárnom význame, žiadne rasistické konotácie) fotografie autora s česko-slovenskými a svetovými hviezdami žiariacimi na nebi popkultúry už niekoľko nekonečne dlhých desaťročí. Odhliadnuc od kvality alebo nekvality Maigovho textu, najdôležitejšie sa nám zdá to, že sa na Slovensku zjavila literatúra písaná africkými prisťahovalcami, čo dokazuje jej životaschopnosť a nové možnosti. Neviem, či sa u nás dnes už niekto zaoberá prisťahovaleckou literatúrou písanou po slovensky... žeby Ibi?

     Silvester Lavrík predstavil svoje letné putovanie s Mikulášom Dzurindom po Slovensku knihou Slovensko v lete. Jeho letné rozprávanie, občas vtipné a občas aj inteligentné, väčšinou však priveľmi sloganovité (štýl magazínov pre pánov) o okružnej jazde Mikuláša Dzurindu po slovenských regiónoch vytrhávajú z priemeru len fotografie Pavla Pekarčíka a celkový design knihy, o ktorý sa postaral Vladimír Yurkovic. Cestovateľské dojmy Lavríka sú popretkávané rozhovormi s Mikulášom Dzurindom, iniciátorom celej cesty v rámci implementácie európskeho programu Obnovme si svoj dom. Možno aj preto je táto kniha informačne najslabšou, ale designovo a koncepčne najlepšie spracovanou publikáciou pôvodnej literatúry faktu za rok 2004. Skutočne netuším, komu je určená. Zahraničným turistom určite nie(to by musela byť v angličtine), slovenského čitateľa sotva zaujme, Čech ani Poliak si ju nekúpi, a Maďar jej nerozumie. Slovensko v lete možno všeobecne charakterizovať ako impresiu z letnej cesty po Slovensku v podobe reprezentatívneho albumu pohľadníc s krátkym zasväcujúcim (či znesväcujúcim) komentárom. Jej prvoradým cieľom preto bude stať sa vhodným interiérovým doplnkom v kanceláriách štátnych úradníkov.

Designom a reprezentatívnosťou sa s predchádzajúcim titulom môže porovnávať len publikácia Marián Varga.O cestách, ktoré nevedú do Ríma (Vydavateľstvo Slovart). Pokiaľ ide o informatívnosť, kniha o Mariánovi Vargovi je o dve až tri triedy lepšia. Jej autorom je publicista Peter Uličný, známy predovšetkým ako textár spolupracujúci s absolútnou špičkou slovenskej hudobnej scény (Andrej Šeban, Richard Műller, Marián Greksa, Pavol Habera a iní). Napísaná je formou štyroch rozsiahlych intímnych rozhovorov, ktoré autor pripravoval niekoľko rokov a starostlivo ich nahrával, zapisoval a prepisoval.  O tom, že Marián Varga je nielen vynikajúci hudobník, ale aj svojrázny a vtipný človek, máme možnosť presvedčiť sa aj vďaka tejto knihe. O tom, že určite nie je nudná, svedčia už názvy jednotlivých kapitol: Ten, čo fajčil na záchode; „Takovej velikej talent“; Príďte si po honorár s veľkou taškou; „Prosím ťa, pomôž mi“; Ako sa z bigbíťáka (ne)stane vážený pán. Uličný ako moderujúci subjekt kladie Vargovi vždy tie správne otázky, takže čitateľ nezostáva len na povrchu, ale má možnosť dozvedieť sa viac o zákulisí slovenskej populárnej hudby a preniknúť hlboko do Vargovho súkromného, mimochodom, dosť búrlivého, života. Knihu štyroch rozhovorov Petra Uličného s Mariánom Vargom  zakončuje rozhovor Mariána Vargu s hudobným skladateľom Petrom Godárom a jeho doslov (recenzia) na túto knihu. Samozrejme, nechýbajú v nej fotografie z pôsobenia Mariána Vargu v rôznych hudobných formáciách a telesách, plagáty, diskografia a iný materiál dokumentárneho rázu, napr. útržky z denníka, ktorý si Varga viedol počas svojho pobytu v protialkoholickej liečebni, etikety vín, artefakty dobového priemyselného designu, peniaze, fľaše, škatuľky od cigariet atď. Jediné, čo sa dá autorovi a vydavateľovi vyčítať je, že ku knihe nepribalili aj nejaké cédečko alebo platňu. Na záver nám nezostáva nič iné, len skonštatovať, že táto reprezentatívna publikácia by nemala chýbať v knižnici žiadneho priaznivca slovenskej populárnej hudby. Skutočne skvost.   

Autobiografia Ivana Kadlečíka je v duchu autorových téz napísaná variabilne a alternatívne. Každý život má veľa verzií, a toto je jedna z nich; dokonca z pera samotného Kadlečíka. Aby sme zbytočne netárali do vetra, ponúkame vlastnú verziu: Kadlečíkov pokus o životopis je proustovským hľadaním strateného času, napojením sa na vedomie predkov, uzatvárajúci sa, k sebe bežiaci kruh, formálne a štylisticky takmer umelecké dielo. Kadlečíkov text sa pohybuje na hranici beletrie a dokumentu, montáž rýchlych záberov odkazuje na filmárske naratívne techniky, spätosť s prírodou až po hrob. Eseje o detstve sú typickou ukážkou Kadlečíkovho štýlu: takmer expresionistickej vizuálnosti a postmodernej poetiky krátkych prestrihov (short cuts), pozdĺž ktorých sa ťahajú čuchové vnemy spojené so zemou a strateným časom. Neskôr sa spomienky stávajú čoraz zreteľnejšími, poetika sa kamsi vytráca, text získava dokumentárny charakter a na záver je to už len vyratúvanie vydaných kníh a stretnutí s inými spisovateľmi. Veľká časť knihy je venovaná opisu dvoch Husákových dám - normalizácii a konsolidácii, pôsobeniu autora v Košiciach a Martine, kde spolu s Pavlom Hrúzom vydával Matičné čítanie udržujúce kontinuitu slobodného myslenia až po krajnú medzu roku 1972(neskôr bolo vydávanie tohto časopisu zakázané, redakcia zlikvidovaná), smutné osudy nepokrivených ľudí a slovenskej kultúry počas sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia, československé disidentské kruhy a ťažký život v zastrčenom dedinskom kníhkupectve. Dokumentárne impresie sú podložené bohatým fotografickým materiálom, z ktorého sú najzaujímavejšie práve najranejšie záblesky fotoaparátu a Kadlečíkovej pamäte. Silná náväznosť autora na čas a priestor, ich takmer mýtické chápanie, zrastenosť s koreňmi, morálna zodpovednosť, vedomie kontinuity života a jazyka potvrdzujú výnimočný status tohto autora v súčasnej slovenskej literatúre a dokazujú, že Žiť sa dá (naozaj) len autobiograficky (L. C. A.). Kadlečíkovi sa podarilo vykresliť život a dobu, v ktorej žil, mimoriadne plasticky a zaujímavo, preto predpokladáme, že jeho kniha je odsúdená na zaslúžený úspech.

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov a Galéria mesta Bratislavy spolu pripravili a knižne vydali spomienku na význačného slovenského maliara žijúceho a pôsobiaceho dlhé roky v Mexiku a USA Koloman Sokol osobne. Ide o komentované vydanie súkromnej korešpondencie významného umelca svetového formátu so slovenským literárnym kritikom a publicistom Michalom Chorváthom. Korešpondencia sa zachovala vďaka Michalovi Chorváthovi, má asi osemdesiat strán a je rozdelená do troch častí. Prvá sa vzťahuje na roky 1936–1939, potom vzájomnú korešpondenciu na čas prerušila II. svetová vojna, druhá časť je z povojnových rokov 1945–1948 až po emigráciu Kolomana Sokola do USA, a posledná časť zachytáva roky 1967-1982. Pokrýva teda takmer 47 rokov. Ten, kto očakáva výsostne umelecký tvar korešpondencie, bude veľmi sklamaný. Sú to len obyčajné listy dvoch spriatelených rodín, ktoré si navzájom píšu o rodinných udalostiach, plienkach, psoch, deťoch, dovolenkách, skrátka súkromných záležitostiach, a iba zriedka sa v nej odzrkadľujú aj umelecké a politické problémy tých čias. Nájdeme v nej oveľa viac pozdravov a pozvaní na návštevu ako úvah o umení alebo politickej situácii, oveľa viac zbytočností ako nových informácií. Kniha je doplnená prológom Ivana Jančára, epilógom Branislava Chomu, biografiou, ukážkami z tvorby Kolomana Sokola a niekoľkými nevýraznými fotografiami.

     Svet pre dvoch (L. C. A.), čiže kniha o Lasicovi a Satinskom z pera ich najvášnivejšieho fanúšika, riaditeľa Divadla na korze, publicistu, literárneho kritika a dlhodobého komentátora ich tvorby, Kornela Földváriho, prináša zaujímavý pohľad na dnes už prakticky uzavreté dielo slávnej dvojice slovenských komikov (Július Satinský zomrel roku 2002). Kniha je zostavená z Földváriho recenzií, doslovov, krátkych štúdií a publicistických článkov zachytávajúcich pôsobenie Lasicu a Satinského na slovenskej divadelnej scéne od študentsko-recesistických začiatkov cez profesionálnu kariéru až po zákaz činnosti a nové poprevratové úspechy, od založenia Divadla na korze až po najnovšie predstavenia v Štúdiu L+S. Földvári zaznamenáva cestu, ktorú Lasica so Satinským prešli, a vytyčuje kontúry ich poetiky meniacej sa v čase a spôsobe existencie. Na ich príklade dokazuje, že „humor nie je len druh nižšieho, úžitkového umenia, reprezentovaného obhrublými vtipmi pri pive alebo bľabotom ľudových rozprávačov.“ Skúma vývinové etapy a zmeny v ich poetike a cez ňu reflektovanú slovenskú spoločnosť a politickú situáciu, i keď, ako sám tvrdí, L+S nie sú prvoplánovými politickými komentátormi. Ich duchaplnosť prerastá medze bežnej aktualizácie a na viacúrovňovej platforme zrkadlí večné národné aj ľudské stereotypy a komunikačné nezmyselnosti. Humor Lasicu a Satinského pôsobí na intelektuálnej úrovni, experimentuje so slovnými hrami, odhaľuje prázdnotu fráz, pričom formou bravúrnych dialógov (alebo zo seba vychádzajúcich monológov založených na asociatívnosti) ironizuje rétorický slovný balast, demaskuje falošný obraz národnej mentality a cez oslobodzujúcu silu smiechu prináša nové uvedomenie. Výraznou črtou absurdnej komiky Lasicu a Satinského je skúmanie hraničných možností zmysluplnej komunikácie premenenej na koláž vtipu a duchaplnosti, za ktorými sa však ukrýva a obnažuje celá hĺbka ľudskej tragédie. Földvári sleduje dvojicu komikov od ich začiatkov (prvá recenzia je datovaná rokom 1966 a posledná rokom 2004), jeho analýzy sú presné, teoreticky i literárnohistoricky relevantné, pričom si stále zachovávajú aj výraznú dokumentárnu hodnotu. Interpretácie Kornela Földváriho preto právom môžeme považovať za kľúč k pochopeniu ich svojskej poetiky a humoru. Nezaujímajú ho len divadelné aktivity L+S. Venuje sa aj kritickej reflexii ich esejistickej, publicistickej a textárskej tvorby. S pribúdajúcimi rokmi sa mení aj štýl Földváriho písania. Vzletný a metaforický jazyk autorovej mladosti sa znáša k zemi a nadobúda charakter obranno-ironickej stratégie vypovedajúcej aj niečo o politike a mocenských zásahoch do sféry kultúry.

     Štefan Luby, predseda Slovenskej akadémie vied, pripravil po roku druhú časť svojho esejistického diela, ktoré si za cieľ stanovilo predstaviť širokej verejnosti osudy a peripetie významných slovenských a zahraničných vedcov. Prvá časť vyšla pod názvom Moji intelektuáli vo vydavateľstve VEDA v roku 2003. Kniha Moji intelektuáli II.(Veda) približuje panorámu slovenskej a európskej vedy na príklade spomienok autora na „svojich“ intelektuálov, priateľov, kolegov a známych, ktorí významne prehovorili do rozvoja vedy na Slovensku i v zahraničí. Nejde iba o prestížne životopisy jednotlivých osobností, ale aj o skupinové portréty rôznych pracovísk a ustanovizní. Štefan Luby je dobrý a vtipný rozprávač, jeho krátke výstižné medailóniky významných vedcov sú prešpikované typickým suchým „kockáčskym“ humorom exaktného vedca, čo túto knihu robí príťažlivou najmä v embryonálnych vodách všetkých nehumanitných vied. Na druhej strane, to, čo je pre fyzikov a matematikov prednosťou, pre ostatných sa môže javiť ako nedostatok. Kniha je pre bežného čitateľa prudko nečitateľná, priznám sa, mal som s ňou naozaj čo robiť. Lubyho obľúbenec Bertrand Russel by asi zíval, ale on bol tiež matematik, takže neviem. Luby považuje svoju knihu za svojrázny textuálny experiment, výsledok neistý, rigoróznosť ponechaná stranou,  a pritom dvadsaťtri osobností vzdychá pod mikroskopom. A to všetko v neoficiálnych životopisoch. Toľká nezodpovednosť... Neviem, neviem, či takto poloexaktne zobrazené zákulisie slovenskej vedy jej mladých adeptov od akademickej dráhy skôr neodradí ako pritiahne. Túto ťažobu už nechám na svedomí a pleciach autorových. Každopádne, Lubyho text je zaujímavým pokusom zvečniť slovenských intelektuálov z nezvyčajného uhla pohľadu a zachovať tak spomienku na nich aj pre ďalšie generácie vedcov a zainteresovaných laikov. Osobne si myslím, že ju čaká nezávideniahodný osud zaprášenej a nikým nečítanej publikácie odloženej v útrobách knižníc, i keď by som sa veľmi rád mýlil.  

     Ondrejský cintorín (Albert Marenčin – PT) je v súčasnosti jedným z najstarších cintorínov na území Bratislavy. Viera Obuchová, profesionálna historička dlhodobo sa zaoberajúca výskumom a obnovou pamiatok na území Bratislavy, sa rozhodla sprístupniť slovenskému a predovšetkým bratislavskému čitateľovi 179 osudov a náhrobkov významných obyvateľov starého Prešporku pochovaných na tomto krásnom mieste. Kniha je obohatená 230 dobovými fotografiami, na ktorých sú architektonicky najzaujímavejšie a najhodnotnejšie náhrobky a portréty významných Bratislavčanov. Ondrejský cintorín založili roku 1784. V Prešporku už predtým existovali viaceré cintoríny s tým istým názvom, nachádzali sa však v iných lokalitách a profilovali sa v iných storočiach. Pre zaujímavosť, prvý Ondrejský cintorín ležal pri kláštore sv. Alžbety, medzi Špitálskou a Hollého ulicou. Kniha o Ondrejskom cintoríne je rozdelená na dve časti. V úvode nás autorka zoznamuje s históriou a premenami Ondrejského cintorína, dobovými mapami a parcelačnými plánmi. V druhej časti sa venuje konkrétnym osobnostiam a ich náhrobkom. Každú osobnosť predstavuje krátkym životopisom a fotografiou náhrobku. Samozrejme, v knihe nechýba ani mapa súčasného Ondrejského cintorína, na ktorej sú presne zaznačené miesta odpočinku tých najvýznamnejších ,,Prešpurákov“. Za všetkých spomenieme aspoň Pállfyovcov, Manderlu, Lafranconiho, Tida Gašpara, Šrobára, Jettinga, Satinského, Marshalla, Huberta, Kozicza, Wernera, Riegeleho, Justiho, Žabotu.

     Kniha pre milovníkov stavebnej dokumentácie a stavebných prác, aj tak by sa mohlo volať útle dielo Viliama Apfela s podtitulom Nezvyčajný a predsa pravdivý príbeh mohyly M. R. Štefánika na Bradle. Kniha však nesie názov Panteón zlomených nádejí, čím nás priamo odkazuje na slovenský národ a jeho do hrude búchajúcu nemohúcnosť. Na príbehu výstavby a rekonštrukcie mohyly M. R. Štefánika Apfel dokumentuje ideologické a ekonomické aspekty zabúdania a obohacovania sa niektorých skupín (tried) na mieste posledného odpočinku generála M. R. Štefánika na Bradle. Nebojí sa odkryť konkrétne osoby zainteresované na týchto „nactiutŕhačských a bohorúhačských“ aktoch, dôsledne rekonštruuje stavebné plány, omyly a prešľapy reštaurátorov. Podrobne opisuje výstavbu mohyly v roku 1928, neuskutočnené pokusy o jej rekonštrukciu v rokoch 1968–1969 zmrazené nastupujúcou normalizáciou a zvýšeným ideologickým tlakom, a rekonštrukciu mohyly v rokoch 1989–1996. Svoje tézy podporuje článkami z dennej tlače, archívnymi materiálmi a bohatou fotografickou prílohou. Niektoré časti textu, ako detaily zo stavebnej dokumentácie, počet travertínových kvádrov použitých pri výstavbe a pri reštaurácii, veľmi nejasne opísané finančné machinácie, sú však kvôli prílišnej precíznosti autora pre laika nezaujímavé. Naopak, veľmi dôležitá je fotografická príloha, v ktorej nájdeme dobové fotografie prvého bradlianskeho hrobu M. R. Štefánika z roku 1919, autentické fotografie vzťahujúce sa k stavbe a otvoreniu mohyly v roku 1928, fotografie pohrebu M. R. Štefánika a jeho posmrtnej masky, ktorú sňal pražský sochár Otakar Španiel, podoby mohyly v šesťdesiatych rokoch alebo jej súčasný stav. Apfel v skratke približuje aj život architekta Dušana Jurkoviča a prezentuje náčrty a skice osadenia základného kameňa, umiestnenie dočasného Štefánikovho hrobu a rôzne verzie návrhu celého pamätníka. Do popredia vystupuje aj Apfelovo chápanie tohto architektonického komplexu ako významného symbolu československej a slovenskej štátnosti Poukazuje na schizofrenickú rozdvojenosť slovenskej elity pri používaní(či skôr zneužívaní) Štefánikovho mena na svoje politické ciele s konkrétnymi činmi vládnych predstaviteľov, ich nezáujmom o obnovu a exemplárne povýšenie tohto monumentu na miesto návštev štátnych a medzištátnych delegácií.  

Páni novinári. Takýto priliehavý názov zvolil pre svoju profilovú reportáž predstavujúcu elitu slovenskej žurnalistiky publicista, autor literatúry faktu Slavo Kalný. Jednoduchým a príťažlivým spôsobom priblížil životné osudy desiatich významných slovenských novinárov, publicistov a rozhlasových reportérov. Pri výbere uprednostnil tých, ktorých dielo je už uzavreté, a preto sa aj ľahšie kategorizuje, analyzuje, hodnotí a bilancuje. Do svojej elitnej desiatky zaradil okrem Ruda Fabryho, Vladimíra Ferka, Gavrila Gryzlova, Imricha Hornáčka, Mieroslava Hyska, Vladimíra Mináča a Ladislava Mňačka aj Juraja Špitzera, Bohuša Ujčeka a Gaba Zelenaya. Samozrejme, ponúkali sa aj iné mená, iné osobnosti. Kalný sa však rozhodol dať prednosť dielam a autorom, o ktorých sa ešte veľa nepísalo alebo nie sú až tak notoricky známi ako Laco Novomeský,  Milan Hodža či Martin Rázus. V profilových skiciach sa pred nami odkrývajú zložité osobnostné, politické a ideové strety, novinárska etika, silueta epochy, ale najmä  takmer zabudnuté texty, ktoré výrazne ovplyvnili slovenskú žurnalistiku a cez médium novín a rozhlasu aj slovenskú spoločnosť a verejnú mienku. Kalný vyberá len texty zásadné, hodnotovo relevantné a informačne nasýtené, výrazne z nich čerpá, komentuje ich a sám sa nimi inšpiruje. Prakticky sa  v celej knihe čitateľovi viac prihovárajú osobnosti ako samotný autor textu. Cez krátke fragmenty z ich reportáží, spomienok a publicistiky sa pred nami objavuje celá panoráma vtedajšej slovenskej žurnalistiky, jej problémov, existenčnej ohrozenosti, celkovej neslobody a všadeprítomnej politiky. Kniha Slava Kalného je svojou nenásilnou interpretačnou stratégiou nesporne výnimočným dielom, ktoré si zaslúži pokračovanie. Okrem ponaučenia, dobrého čítania a vtipu, má aj  literárnohistorickú hodnotu. Môžeme len dúfať, že autorovi zostalo ešte dosť síl, aby sa na podobnú neľahkú a časovo náročnú prácu podujal opäť a predstavil nám ďalšiu  plejádu významných osobnosti slovenskej publicistiky.

Ako chutí politika. Spomienky a záznamy z rokov 1990 – 1992 (Vydavateľstvo P/P/B), kniha z pera politika, spisovateľa a diplomata, Antona Hykischa, predstavuje v chronologickom poriadku prvé tri poprevratové roky slovenskej politiky, zmätky a aféry jej aktérov a tvorcov. Hykisch ako jeden z vrcholných predstaviteľov slovenského politického života (pôsobil ako poslanec za KDH a ako člen predsedníctva SNR v rokoch 1991–1992) dôverne poznal nielen prostredie a okolnosti vzniku jednotlivých zákonov, ale sám sa na ich tvorbe aktívne podieľal. Jadro Hykischovej knihy tvorí opis tragikomického zápasu o vyhlásenie suverenity Slovenskej republiky, rôzne postoje jednotlivých aktérov a politických strán k tejto mimoriadne citlivej otázke a peripetie, ktoré vzniku samostatnej SR predchádzali. Prekvapujúce, ale politológom určite dobre známe, je Hykischovo rozprávanie o pôsobivom vzostupe Vladimíra Mečiara, ktorý sa vytrhol z rúk čechoslovakistov združených okolo Fedora Gála a VPN, manipulácii so zväzkami ŠtB, či neschopnosť KDH postaviť sa VPN a jej „ťažkoodencom“ a vyhlásiť suverenitu skôr, ako sa to podarilo Vladimírovi Mečiarovi. Práve v období pred príchodom tohto politika k moci mu mohli jeho odporcovia zobrať z rúk jeho najväčší tromf.  Žiaľ, v tom čase bola veľká časť slovenskej politickej scény poznačená nepochopiteľnou zaslepenosťou a podliezavosťou k Prahe, a nad podobnými záležitosťami nechápavo krútila hlavou a dôsledne sa ich pokúšala eliminovať a diskreditovať. Ešte aj dnes prívrženci čechoslovakizmu verejne obhajujú svoje tézy a nostalgicky dôsledne (v populárnom retro štýle) smútia za stratou „diferenčného rámca“, ktorý nás v skutočnosti nútil neustále sa porovnávať s Čechmi, a nie zo svetom. V knihe čoraz nástojčivejšie zaznieva znechutenie a rozčarovanie z reálnej politiky a politickej kultúry na Slovensku, z falošnej morálky a princípov vnútri KDH, zo vzrastajúcej moci bratov Čarnogurských v tomto hnutí, ktoré Hykischa viedli k dočasnému vystúpeniu z politiky a  návratu k občianskemu životu. Nie však nadlho. Hykischa zlákala diplomacia a v rokoch 1993 – 1997 sa stal prvým slovenským veľvyslancom v Kanade. Hykisch podáva dôležité svedectvo o prvých troch rokoch nasledujúcich po dodnes nevysvetlenej „zamatovej revolúcii“ a objasňuje niektoré závažné fakty z obdobia rodiacej sa demokracie na Slovensku. Právom ju preto môžeme nazvať jedným z najpresvedčivejších politologických príspevkov k ranému obdobiu demokracie a kapitalizmu u nás.

Na záver ešte jedna kniha, ktorá sa akýmsi nedopatrením nedostala do minuloročného hodnotenia literatúry faktu, má však mimoriadnu poznávaciu hodnotu. Je to kniha Miroslava Demka, Slováka žijúceho vo Švajčiarsku, Stratený syn Slovenska Franz Liszt. Autor je historik a pedagóg, vyštudoval Pedagogickú fakultu v Trnave a Janáčkovu akadémiu v Brne. Po emigrácií pôsobil v Zürichu a neskôr v Lausanne, prednášal na univerzitách vo Francúzsku. Stratený syn Slovenska Franz Liszt je o rôznych zamlčiavaných aspektoch spätých s otázkou identity Franza Liszta, ktorého autor predstavuje vo svojej knihe ako Slováka. Demko sa odmieta identifikovať s legendami, aké sa okolo tejto kľúčovej postavy hudobného romantizmu snažili vybudovať nemeckí a predovšetkým maďarskí muzikológovia a životopisci. Po preskúmaní obchádzaných a falzifikovaných archívnych materiálov Demko presvedčivo dokazuje slovenský pôvod tohto hudobného génia a posúva tak počiatky slovenskej klasickej hudby (napr. opery) o pár rokov dopredu. Zároveň poukazuje na Lisztovu neznalosť nemčiny i maďarčiny, ktorú sa tak húževnato pokúšali dokázať obe konkurenčné teórie, maďarská i nemecká, prihliadajúce viac na mýty ako na skutočné vecné a vedecky overiteľné fakty. Sám Liszt sa považoval za Uhra, čo bolo vtedy identifikačným označením Slováka. Maďar sa pokladal za Maďara, a nikdy nie za Uhra. Adekvátnosť a relevantnosť Demkových téz podporuje aj fakt, že v období, v ktorom pôsobil Franz Liszt, začali sa rozmáhať nacionalistické hnutia, Liszt však k žiadnemu z nich neinklinoval, pretože patril k národu uzavretému v maďarskom asimilačnom objatí. Pokusy maďarských historikov umenia spraviť z Liszta maďarského skladateľa sa nikdy nepodarilo definitívne dotiahnuť do konca, a sám Liszt takéto označenie celý život odmietal. Známy je aj výnimočný vzťah Liszta k Bratislave a slovanským hudobným skladateľom či determinujúce slovanské motívy v jeho hudbe. Demko sa zameriava na styky Liszta so zahraničnými osobnosťami vedy, umenia a vysokej politiky, dôkladne skúma a rozsiahlymi citáciami predstavuje Lisztovu korešpondenciu, ktorá je kľúčovým dôkazovým materiálom o jeho slovenskom pôvode. Veľkou prednosťou tejto knihy je, že vyšla aj po francúzsky (Franz Liszt compositeur slovaque, 2003), čím nadväzuje na predchádzajúce dve knihy tohto autora vydané vo Švajčiarsku, tiež venované životu a identite Franza Liszta. Je veľmi potešiteľné, že Demkove diela môžu pôsobiť aj v medzinárodnom kontexte a ovplyvniť tak ďalšie texty o Franzovi Lisztovi.