Jozef Karika (1978) je aktuálne jeden z najpopulárnejších slovenských spisovateľov. Jeho nový román Čierny rok: Vojna mafie vyšiel v polovici októbra, v rovnakom týždni ako český preklad románu Trhlina – za túto knihu autor získal Cenu čitateľov v rámci prestížnej literárnej Ceny Anasoft litera 2017.
Dobrý deň, Jozef, vďaka, že si si našiel čas na rozhovor, začnime ľahšie – v týchto dňoch si extrémne zaneprázdnený, čo všetko momentálne riešiš a čo všetko ťa do konca roku čaká?
Ďakujem, trochu by som upresnil, že to „aktuálne“ trvá už takmer jednu celú dekádu – od vydania môjho prvého románu V tieni mafie. V istom literárnom magazíne som si nedávno prečítal, že som vraj čerstvý bestsellerista, a celkom ma to pobavilo. Momentálne promujem svoj desiaty román Čierny rok, ktorý je najväčším slovenským románom za päťdesiat rokov a zrejme tretím najväčším slovenským románom vôbec. Zároveň mi v týchto dňoch vyšla v Čechách Trhlina, v Poľsku preklad románu Strach a v Maďarsku preklad poviedky Samota. Spolu s tým vyšla na jeseň audiokniha Čierna hra a tento týždeň vychádza aj druhé vydanie mojej prvej trilógie V tieni mafie – v peknom zberateľskom obale. Som rád a oceňujem, že moje domovské vydavateľstvo Ikar takto revitalizuje aj moje staršie romány. Paralelne s tým spolupracujem s D.N.A. Production na tvorbe televíznej minisérie podľa Trhliny, čo je unikátny projekt televízie JOJ. Aspoň mentálne a morálne podporujem aj projekt režiséra Daniela Riháka, ktorý v týchto dňoch dokončuje vo Vysokých Tatrách nakrúcanie filmu na motívy mojej poviedky Výlet. V neposlednom rade finišujem nový román, ktorý vyjde na budúci rok a pracujem na ďalších prekladoch. Takže sa, mierne povedané, nenudím.
Trhlina v Čechách – už sú nejaké ohlasy? V Česku ťa už tradične vydáva mimoriadne prestížne Argo, Trhlina je tvoj tretí román, ktorý u nich vyšiel, ako k tejto spolupráci došlo? Ako vnímaš sám seba ako autora presadivšieho sa na podstatne väčšom českom trhu? V čom je vydavateľská prax iná?
Trhlinu v Čechách vybrali medzi 16 TOP titulov zimnej sezóny v rámci ich tradičnej akcie Veľký knižný štvrtok, ktorá je každého pol roka tamojšou najväčšou knižnou udalosťou. Keďže sa tam vyberajú knihy zo všetkých českých vydavateľstiev, bola to pre mňa veľká pocta – v danej šestnástke boli okrem českých autorov a autoriek už len dvaja britskí spisovatelia, niekto z Nemecka, Talianska a ja. Bolo príjemné osobne tam predstaviť svoju knihu po boku Michala Viewegha, Martiny Formanovej alebo Davida Kollera. Vydavateľstvu Argo ma odporučil môj kamarát a vynikajúci slovenský autor Ďuro Červenák, ktorý tam publikuje už dlhšie. V Čechách mi vyšlo šesť kníh, prvá v roku 2003, no spolupráca s týmto prestížnym českým vydavateľstvom bola nová a veľmi si ju pochvaľujem. Pokiaľ to môžem posúdiť, český knižný trh je úplne iný, než slovenský. Celkovo je vzťah Čechov ku kultúre odlišný. Nechcem to hodnotiť, nie je to také jednoduché, no cítim tam rozdiel. Musím však povedať, že sa mi páčia oba prístupy – slovenský sa mi zdá o čosi dravejší, zatiaľ čo český je mierne hĺbavejší a analytickejší. Týka sa to aj prístupu čitateľov k mojim textom.
Zostaňme ešte chvíľočku pri Trhline, vnímaš rok 2017 ako v istom zmysle prelomový? Ako spätne hodnotíš nominovanie Trhliny v Anasoft litere? Napísalo a porozprávalo sa veľa, porota rozhodla, čitatelia rozhodli, môžeme to vnímať tak, že Karika sa stal v slovenskom prostredí autorom, ktorého už treba brať vážne aj ako spisovateľa, či priamo literáta?
Veru, aj napriek tomu, že sa každý z mojich desiatich románov stal ozajstným bestsellerom s obrovskou komunitou nadšených čitateľov, alebo možno práve preto, som cítil z niektorých literárnych kruhov isté predsudky. Hoci som napísal rozsiahle spoločenské a generačné romány, alebo najväčšie románové spracovanie osudov slovenských deportovaných židov v modernej slovenskej literatúre, stále som bol niektorými dezorientovanými ľuďmi z týchto kruhov prezentovaný ako autor „tupých krvákov“, „ľahkých žánroviek“ a „komerčného braku“. Aj preto ma rozhodnutie poroty nominovať Trhlinu na najprestížnejšiu slovenskú literárnu cenu potešilo. Už pri mojich troch predchádzajúcich knihách to bolo s nomináciou, podľa slov porotcov, veľmi tesné, ale tentoraz sa to naozaj podarilo. Je to, dúfam, nástup progresívneho trendu, lebo v globálnej literárnej scéne už dobrých desať – pätnásť rokov nikto relevantný nerieši striktné delenie na tzv. komerčné žánrovky a tzv. vysokú literatúru. Je to dávno prekonaná záležitosť. Doba sa zmenila, a tým, ktorí to ešte stále nechápu, ušiel vlak. Znova by som chcel oceniť guráž a prezieravosť tohtoročnej poroty. Jej členovia dokázali prelomiť dlhoročné tabu a priblížiť tak pomery na slovenskej literárnej scéne aktuálnemu tepu doby.
Tvoj široký autorský diapazón sa v posledných rokoch trocha zúžil, si vnímaný ako beletrista, autor hororov a trilerov, preto sa chcem spýtať na tvoju non fiction tvorbu – je táto kapitola definitívne uzatvorená? Pýtam sa preto, že práve z tvojich nebeletristických kníh (Kurz praktickej mágie pre začiatočníkov, Slovanská magie, Zóny stínu) je cítiť obrovský intelektuálny background. Iste, dotýkaš sa v nich sivých miest medzi prísnou racionalitou vedeckého diskurzu a povedzme hermetikou – zámerne nehovoríme o ezoterike, lebo o ňu, zdá sa mi, nejde. V každom prípade ma ale zaujíma Jozef Karika ako autor rozkročený medzi pohodlným mainstreamom a perifériou takou vzdialenou totalite logického pozitivizmu, že človek riskuje až spoločenské znemožnenie sa. Môžeš pár slov o tomto?
Stále pozorne sledujem problematiku iracionálna a spôsobov vnímania reality alebo tzv. máp reality. Napríklad posledné americké prezidentské voľby znamenali v tejto oblasti šialený prelom s takými ďalekosiahlymi dôsledkami, že si to dnes asi len málokto uvedomuje. Už k tomu začínajú vychádzať prvé zasvätené knižné reflexie, napríklad od Scotta Adamsa, Rogera Stonea alebo Christophera Bedforda. Z môjho pohľadu sú to úplne zásadné záležitosti, ktoré majú potenciál od základov zmeniť spôsob, akým uchopujeme a spracovávame realitu. Navyše z nich vyplýva aj veľa dôležitých poznatkov, ktoré možno aplikovať do konkrétnej praxe. Dokonca aj u nás. Napríklad, že stratégia a taktika, ktorú zvolili naši najvyšší štátni predstavitelia, ale aj časť mediálnej a intelektuálnej sféry v boji proti Kotlebovi a príslušnej propagande, je nielen chybná, ale aj katastroficky kontraproduktívna. V konečnom dôsledku bude mať opačný než zamýšľaný efekt. Podobne, ako to bolo v Amerike. Nehovorím tu však o čiastkovom výsledku tých alebo oných volieb, ale o celkovom dopade v horizonte najbližších rokov. Napokon, pred tým, že sa na Slovensku môžu zmocniť vlády či veľkého politického vplyvu rôzne neoľudácke hnutia, som varoval už v roku 2010 románom Nepriateľ štátu.
Jozef Karika, vyštudovaný filozof a historik, dnes mimoriadne úspešný spisovateľ. Ako sa to prihodilo? Vieš si predstaviť alternatívny vesmír, v ktorom pokračuješ povedzme ako filozof? Alebo je to uzatvorená kapitola? Keď si sa ako autor domestikoval v slovenskom mainstreame, vznikol, zdá sa mi, troška skreslený obraz – môžeš nám priblížiť tú tvoju polohu, ktorú príliš nepoznáme?
Mnohí čitatelia na mojich dielach oceňujú práve ich filozofický rozmer a presah. Každá z mojich tzv. hororových kníh sa venuje nejakej filozofickej téme. A väčšie romány ako V tieni mafie alebo Čierny rok sú v istej rovine vlastne filozofické traktáty. Pýtaš sa však zrejme na niečo iné. Áno, viem si to predstaviť, dokonca aj počítam s tým, že postupom času sa moje nastavenie z fulltime autora zmení na niečo odlišné. Nie pre finančný aspekt. Ide skôr o to, že fulltime písanie má svoje výhody – napríklad môžeš napísať naozaj veľké romány, ktoré by inak nevznikli –, ale aj nevýhody. Mňa to zatiaľ baví takto, ale výhľadovo považujem za optimálnu kombináciu nenáročného, no takpovediac istého zamestnania, s tvorivým koníčkom či poslaním. Navyše, mňa bavila aj práca vo verejnej správe, v komunikačnej sfére, v múzeu alebo v médiách.
Si praktizujúci spisovateľ, profesionál, ktorého zamestnaním je písanie, čo z môjho uhla pohľadu znamená okrem talentu a zvládnutého remesla predovšetkým mimoriadnu disciplínu. Čo ďalšie? Ako to vlastne máš s písaním, do akej miery v tomto štádiu ešte ide o proces tvorby a do akej miery o mechanickú činnosť? Tým, samozrejme, nemyslím naháňanie počtu znakov, skôr ma zaujíma, či autor, ktorého už môžeme považovať za etablovaného, ešte stále premýšľa o zmysle.
Pokiaľ sa chce niekto takpovediac uživiť písaním – čo nie je môj prípad, odporúčam cieliť na prosperitu a vysoko nadpriemerné zárobky –, rozhodujúca je skôr kombinácia, akýsi balíček schopností, než jedna či dve danosti. Myslím si, že pri takmer každej schopnosti, ktorú pri tejto činnosti využívam, je niekto, kto je v nej lepší. Či už je to štylistika, nápady, disciplína, pracovitosť, sústredenosť, inteligencia, schopnosť kombinovať a fabulovať, marketing, vyjednávanie, rozhľad, odbornosť, komunikácia, atď., zakaždým poznám niekoho, kto je v jednotlivostiach lepší. Nepoznám však u nás nikoho, kto by mal rovnaký balíček týchto schopností ako ja. Možno dvaja či traja autori na Slovensku majú podobné, hoci trochu inak namiešané balíčky. Práve v tom je ten vtip, a práve to je na „uživení sa“ písaním to náročné. Problém nie je vo veľkosti trhu, cenách kníh či iných externalitách. Tí, ktorí to hovoria, by si mali skúsiť akékoľvek iné podnikanie. Všade sú problémy a ťažkosti, tie sú súčasťou samotného procesu. A písanie, pokiaľ má aspekt obživy či prosperity, sa stáva aj podnikaním. Vnímam to ako pozitívum a veľmi ma to baví.
Spisovateľstvo ako svojho druhu podnikanie sa mi zdá presne tým konceptom, s ktorým by kolegovia mohli mať problém. Alebo sa mýlim?
Vážim si svojich kolegov a kolegyne, a nemyslím si, že fulltime písanie má byť všeobecnou alebo najvyššou métou. Lenže tí, ktorí najhlasnejšie hovoria, že na Slovensku sa to nedá, alebo, že tzv. ozajstný spisovateľ musí byť chudobný, by sa neuživili ani podnikaním v tom najlukratívnejšom možnom odbore. Je to otázka prístupu, vidím to neustále. Chodia diskutovať na vysoké, stredné, základné, a možno aj na materské školy. Non-stop besedujú po celom Slovensku, a keď im štát alebo mimovládka zaplatí, besedujú aj v zahraničí. Píšu blogy, vyjadrujú sa ku každej čo i len trochu horúcej téme. Potom o nej na facebooku plamenne diskutujú, až kým nenapíšu úderný status o ďalšej horúcej téme. Pritom sa, samozrejme, pohádajú s iks ľuďmi a následne píšu statusy a blogy o tom, ako sa pohádali. Podpisujú každú výzvu, protestujú na každom proteste, protestujú aj proti tomu, že niekto iný protestuje... To všetko je fajn, pokiaľ chcete byť aktivistom. Problém je, že oni potom povedia: „Na Slovensku sa nedá uživiť písaním. A ak to niekto dokáže, znamená to, že nie je ozajstný spisovateľ.“ Pre mňa je ozajstný spisovateľ ten, kto sa sústredí a venuje predovšetkým písaniu a všetkému, čo to zahŕňa. Úspech v tejto sfére do veľkej miery ovplyvňuje náhoda, ale pokiaľ namiesto pilovania potrebného balíčka schopností radšej non-stop diskutujete na facebooku, hráte sa na slovenského Sartra, bohéma alebo na osvetového mesiáša, tak nemáte ani len žetón na vstup do hry. A je to len a len vaša chyba. Takýchto spisovateľov je ale väčšina, nielen u nás. V ich svete naozaj platí „chudobný ako spisovateľ“ a podobne. Už roky zarábam viac než je oficiálny premiérsky plat, a novinári sa ma neustále pýtajú, či sa uživím „iba písaním“. Minule mi policajti nedali pokutu, lebo keď zistili, čím sa živím, prišlo im ma ľúto a pustili ma s napomenutím. Nečudujem sa im. Taký je imidž spisovateľského remesla, ktorý vytvárajú, bohužiaľ, samotní spisovatelia. Preto sa osobne nepovažujem ani tak za spisovateľa, ako skôr za autora. Ak to niekto myslí s prosperitou cez písanie vážne, ako prvé mu radím zbaviť sa sebaobrazu spisovateľa. Inak sa bude donekonečna pohybovať v mape reality, kde prakticky nemôže vyhrať. Môj svet a spisovateľský svet, v tom bežnom a najčastejšom význame, sú značne odlišné svety.
Kde sa vidíš povedzme o desať rokov? Existuje niečo, ako Karikov obraz sveta? Nechcem priamo posolstvo, skôr ma zaujímajú odpovede na nepoložené otázky, prípadne tie otázky samotné.
Najdôležitejšie a najzásadnejšie životné zlomy sa spravidla dejú nepredvídateľne a mimo plánovania. Takže presný obraz nemám, ani si ho nevytváram. Mám, samozrejme, strednodobé aj dlhodobé osobné ciele, či skôr vektory, ale tie sú súkromné. Vo všeobecnosti je moje videnie sveta skôr pragmatické – myslím v pôvodnom filozofickom význame –, či voluntaristické. Dovolím si povedať, že poznám ľudskú povahu, ktorá sa ani stáročiami veľmi nemení. Preto od nej preventívne očakávam to najhoršie – občas potom bývam príjemne prekvapený, ale naozaj len občas. Vyznávam zdravý pesimizmus, či skôr realizmus. Prehnaný a nepodložený optimizmus, teda ten najčastejší, považujem za veľmi nebezpečný a deštruktívny. Značný vplyv na moje videnie sveta mal aj existencializmus a stoicizmus. Nie som však horlivým vyznávačom žiadnej politickej alebo inej ideológie, oslovujú ma tak niektoré konzervatívne, ako aj liberálne myšlienky. V živom človeku z mäsa a kostí sa to vôbec nevylučuje. Každý sme kombináciou rôznych pohľadov na život, spoločnosť či samého seba, kombináciou viacerých vlastných ja – viacerých self. Práve ľudia, ktorí majú, alebo sa tvária, že majú, iba jediné monolitické self, jedinú ideológiu, do priehradky ktorej bezo zvyšku pasujú, sú mi podozriví. Nedôverujem im. V drvivej prevahe prípadov je to pretvárka ukrývajúca rôzne nedobré ľudské vlastnosti. A je v podstate jedno, či ide o literárnych snobov, ktorí dávajú hlasno najavo, že čítajú jedine „tú správnu“ literatúru, všelijakých signalizovateľov cností, ktorí vyznávajú jedine „tie správne“ myšlienkové prúdy, alebo šíriteľov „tých najsprávnejších“ politických či spoločenských názorov, postojov a angažovanosti, ktorí sú v mene tolerancie často takí agresívne netolerantní, až hrôza. Toto mi je z duše, naozaj z duše protivné.
Vďaka za rozhovor.
Juraj Malíček
