Vyhľadávanie
Názov knihy Básne za mrežami (Post Scriptum 2012) je viac ako symbolický, veď myšlienky do nej vložené sa naozaj rodili priamo za mrežami. A či presnejšie mimo vlasti, mimo prirodzeného prostredia so všetkými väzbami a atribútmi, ktoré k nemu patria… Ich autor, rodák z Rokytoviec pri Medzilaborciach Ilja Čičvák (1939), ktorý časopisecky publikoval už od svojich štrnástich rokov a v sedemnástich pracoval ako zodpovedný redaktor, musel uniknúť pred komunistickým režimom až do Kanady. Tam pokračoval v písaní – románov i krátkych próz (Vyvolávanie slnka, Keď bohovia nemrú, Iná tvár človeka), ale i poézie (Slzy a bozky, Milovanie so sfingami). Odtiaľ sa čoraz pravidelnejšie vracia na rodné Slovensko a prináša i svoju tvorbu. V tomto prípade opäť doslova presvetlenú láskou k rodisku, prepletenú vidinami šťastia, snami o odškodnení krívd, ale aj výčitkami voči zlu páchanému na človeku. Na lepšie pochopenie azda pomôže faktografická poznámka. Čičvák žije v Montreale, kde založil Spoločnosť priateľov slovenskej literatúry; je členom Únie kanadských spisovateľov a Spolku slovenských spisovateľov. O tomto zaujímavom autorovi a človeku, ktorý sa ani v krutých časoch nedal umlčať, o mnohých súvislostiach krajanského života a jeho literárnej reflexii viac prezradia jeho slová spoza mreží.
So svedectvami z väzenských pracovných táborov sa vyrovnávalo viacero národných literatúr i jednotlivcov najmä po druhej svetovej vojne. Preto ako facka pôsobí titul Blaina Hardena Útek z tábora 14 (Tatran 2012, preklad Jozef Klinga), v ktorej skúsený americký reportér a spisovateľ čerpá z nedávnej minulosti a prostredníctvom rozhovorov a spomienok utečenca Šin In-guna prináša jedinečné svedectvo človeka, ktorý sa narodil (v roku 1982), vyrastal a utiekol z väzenského tábora v Severnej Kórei.
Najstaršia Šinova spomienka sa viaže k poprave v tábore, ktorej bol svedkom ako štvorročný. Neskôr mu do pamäti pribudnú aj ďalšie hrôzostrašné výjavy a momenty. Základná a stredná škola ho majú pripraviť na ťažkú prácu, v šestnástich rokoch sa stáva dospelým robotníkom, dostáva sa na farmu ošípaných, neskôr je preložený do odevného závodu. Šin však nepredstavuje hrdinu. Kradne jedlo matke, šikanuje a donáša na spolužiakov či spoluväzňov. Zákernosť a zvrátená dokonalosť desiatich pravidiel tábora 14 sú neustále prítomné v živote všetkých väzňov. Zo strachu pred nariadením, za ktorého nesplnenie hrozil trest smrti, udá bez výčitiek a so samozrejmosťou matku i brata, usilujúcich sa o útek. Neskôr sa musí prizerať ich poprave. Za „odmenu“ sa mu dostáva väzenie, mučenie a krutá šikana zo strany spolužiakov i učiteľa. Táborové pravidlá prenasledujú Šina aj na ceste za slobodou – stáva sa zlodejom, žobrákom, podvodníkom. Azyl nakoniec získava v Južnej Kórei. Začína nový život, ktorý však nedokáže žiť, prejavuje sa u neho paranoja, nočné mory, nedôvera… V súčasnosti žije v Soule a postupne sa vyrovnáva s minulosťou.
Útek z tábora 14 je zúfalým pohľadom nielen na život jedného človeka, ale aj celého národa žijúceho na Kórejskom polostrove. Šinovo spomínanie dopĺňa výklad autora, približujúci históriu krajiny po druhej svetovej vojne, kastový systém spoločnosti, kult osobnosti jednotlivých vodcov národa v ostrom kontraste s kórejským ľudom, ktorý sa večne zmietal v hladomoroch. Na druhej strane kritizuje nevšímavosť, nezáujem a, bohužiaľ, bezmocnosť iných krajín a medzinárodných organizácií. Severná Kórea existenciu tohto miesta popiera a žiadny utečenec či aktivista nie je v bezpečí. Šin In-gun však nemá strach a naďalej podáva svedectvo o živote za ostnatým drôtom…
