Poznať človeka

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: „To, či mal istý druh brontosaura deväť sŕdc, nie je dôležité. Dôležitý je vzťah JA a TY.“ 

Už dlhšie vo mne hlodá myšlienka, že to, čo je vo svete naozaj dôležité, a to, čo by mal za svoj život aspoň skúsiť každý z nás, je naozaj pochopiť ľudskú podstatu. Pochopiť človeka ako individualitu a zároveň ako spleť ciev, nervov a neurónov, pochopiť uvažovanie jeho mozgu a zároveň porozumieť aj hlasu srdca... Všetko ostatné je de facto irelevantné. V živote sa zaobídeme bez toho, aby sme vedeli vypočítať sústavu rovníc o troch neznámych a poznali všetky delenia listov podľa vlastností ich čepele. To, čo človek reálne potrebuje, je poznať svojich „blížnych“, ktorí sa efektom motýlích krídel ocitli v rovnakom čase a priestore ako on sám.
Čo vlastne znamená do hĺbky pochopiť iného človeka? Ako dlho by trvalo dvom náhodným jedincom, kým by sa navzájom pochopili? Chápu sa vôbec členovia, napríklad, jednej domácnosti? Môžeme len uvažovať, koľko toho o tých druhých naozaj vieme, aj keď sa domnievame, že ich poznáme veľmi dobre. 
Existuje jedna ľudová múdrosť, ktorá hovorí: podľa seba súdim teba. Často mávame tendenciu predpokladať, že práve tie naše myšlienky a názory sú tie správne a teda ich s nami musia automaticky zdieľať aj ostatní. Je to omyl, vďaka ktorému dochádza k mnohým nezhodám a hádkam. Takéto malichernosti sú potom dôvodom na rozpad rodinných pút, dlhoročných priateľstiev, ale aj krátkych známostí. Tak sa mi zdá, že ľudia zabúdajú hľadať v ľuďoch ľudí. Na pozadí nám všetkým bohužiaľ tak dobre známej pandémie sa rozšírila ešte jedna, taktiež veľmi nebezpečná, nákaza, ktorá dokáže z dlhodobého hľadiska narobiť oveľa väčšiu šarapatu ako vírus. Mám na mysli pandémiu nenávisti a agresie. Obzvlášť v ostatných pohnutých rokoch mi je veľmi smutno, keď sledujem, ako sme na seba zbytočne zlí a ako sa škatuľkujeme a nálepkujeme bez toho, aby sme sa čo i len poznali. Pod tými nálepkami zabúdame hľadať človeka. Nerozprávame sa spolu a už keď dôjde k rozhovoru, málokedy sa naozaj počúvame. A čo je smutné, pričasto sa ani nechceme počúvať. 
V máji roku 2021 realizovala agentúra STEM/MARK pre AMI COMMUNICATIONS SLOVAKIA prieskum, ktorý sa týkal používania sociálnych sietí medzi Slovákmi. Jeho výsledky sú prinajmenšom na zamyslenie. Z prieskumu totiž vyplynulo, že len 2% Slovákov nepoužíva sociálne siete a až 87%  opýtaných na nich zvykne stráviť priemerne 183 minút denne. 
Problémom nie sú ani tak sociálne siete samé o sebe, ale skôr čas, o aký nás pripravujú. Trávime na nich hodiny, ktoré by sme mohli využiť produktívnejšie – napríklad na zmysluplné rozvíjanie svojej fyzickej a duševnej pohody (paradoxne, realita je častokrát taká, že na to, aby sa niekto do psychickej pohody dostal, potrebuje práve svoj virtuálny svet). 
Zdržím sa klišéovitých rozpráv o postupnom degradovaní našej spoločnosti. Ale aj tie treba mať na pamäti ako výrazné memento. Faktom je, že čím dlhšie sa nachádzame vo virtuálnom časopriestore, tým viac sa schovávame do vlastnej bubliny. Čo je ďalší paradox, pretože na sociálne siete chodíme najčastejšie práve za účelom komunikácie. Lenže ich svet je neraz neúprimný, nosí masku a ľudia sa nezriedka uzatvárajú sami do seba, len aby sa potom mohli otvoriť neznámym nickom na Instagrame a pod. Dôležité je, že na internete si človek uvedomuje možnosti, ktoré mu ponúka povrchná anonymita. Tak vzniká mnoho neúprimných priateľstiev, ktoré sa postupne môžu zvrhnúť až do toxicity. Objektívne treba povedať, že to ale nie je vždy tak. Vezmime si napríklad zoznamky. V roku 2017 priniesol portál MIT Technology Review informáciu, že až tretina manželstiev sa začína online zoznámením. V USA dokonca s príchodom zoznamiek rapídne narástol počet etnicky zmiešaných manželstiev. 
Medziľudské vzťahy sú základnou stavebnou jednotkou akéhokoľvek spoločenstva. Ak v kolektíve ľudí panuje neznášanlivosť, celá skupina je odsúdená na zánik. Americký spisovateľ Stephen King vo svojej knihe Svědectví (Beta-Dobrovský, 2020, str.358) napísal:

„To je prokletí lidské rasy. Společenskost. (...) Ukaž mi samotného muže nebo ženu a já ti ukážu svatého. Dej mi dva a oni se do sebe zamilují. Dej mi tři a oni vynaleznou tu úžasnou věc, které říkáme „společnost“. Dej mi čtyři a oni postaví pyramidu. Dej mi pět a oni z jednoho udělají vyvržence. Dej mi jich šest a oni vynaleznou předsudky. A když jich bude sedm, vynaleznou válku. Možná byl člověk stvořen k obrazu Božímu, ale lidská společnost byla stvořena k přesně opačnému obrazu a ten se pořád snaží prosadit.“  

Celá naša civilizácia stojí na tom, ako sa k sebe budeme správať – či k sebe budeme milí a tolerantní alebo sa navzájom zahltíme hnevom a nenávisťou. Je to len na nás. My rozhodneme o tom, ako dlho prežije ľudská rasa. Je samozrejmé, že všetci nemôžme byť najlepší kamaráti, ale to nie je dôvodom na nevraživosť a zášť. Ľudstvo stojí na ľuďoch – jednotlivcoch, ktorí ho vytvárajú. Jeho stabilitu môže narušiť zmena v čo i len jedinom článku. Preto, skôr ako začneme rozmýšľať o vzťahoch v širokom spektre, by sme o nich mali pouvažovať na tej najzákladnejšej úrovni – JA a TY, pričom TY môže byť ktokoľvek: rodič, súrodenec, učiteľka, spolužiak, pani predavačka v miestnych potravinách, akýkoľvek náhodný okoloidúci, každá bytosť, ktorej tlčie srdce. Čím som starší, tým viac strácam ilúzie, ktoré som si o ľuďoch kedysi vytvoril. Napriek tomu sa v nich snažím hľadať to dobré, nech by to bolo schované akokoľvek dobre. Niekedy sa to proste nedá, ale veľakrát sa mi tú iskričku podarí objaviť. V takýchto chvíľach sa vždy poteším, lebo som našiel aspoň jeden dôvod, pre ktorý sa tej osobe oplatí dať šancu. 
Možno budem patetický, keď sa spýtam, či má ešte zmysel veriť v človeka. Odpoveď je jednoznačne áno. Akonáhle by stratilo zmysel veriť ľuďom, na našej ťažko skúšanej planéte by sme to mohli okamžite zabaliť. Možno sa ten moment blíži. Ale kým naozaj príde, skúsme zo seba dostať to najlepšie. Život je veľmi krátky na to, aby sme si ho znepríjemňovali. Z nepochopiteľných dôvodov to aj tak robíme. Vyvarujme sa tomu. Stačí veľmi málo.

Esej hodnotí poetka Dana Podracká:

Nestáva sa to často, aby v tínedžerovi hlodala myšlienka, že „to, čo je naozaj dôležité, je pochopiť ľudskú podstatu“. Tak sa začína esej Tomáša Sálusa a po jej prečítaní je zrejmé, že u Tomáša to nie je žiadne klišé a myslí to naozaj. Má presvedčivý esejistický štýl, všetko do seba zapadá ako lego. Pripomína mi to verš z Rainera Máriu Rilkeho „Pochopiť je všetko“. Tomáš to vkladá do dimenzie duchovnej výmeny: „pochopiť sa navzájom“. Vyzýva nás upustiť od tendencie, ktorá sa rozmáha v dnešnej spoločnosti, podľa ktorej jestvujú medzi nami jednotlivci, pre ktorých sú práve tie ich myšlienky a názory jedine správne a ostatní by ich mali s nimi automaticky zdieľať. Je to naozaj pravda a takýchto ľudí je čoraz viac. Chcela by som oceniť zrelý pohľad tohto mladého esejistu na veci ľudské, aj na veci duchovné. Latku dvíha naozaj vysoko.
Myšlienkovým rámcovaním takto vysoko nastavených kritérií dospieva k pozoruhgodným výsledkom: ľudia zabúdajú hľadať v ľuďoch ľudí, nepočúvame sa navzájom, narastá „pandémia nenávisti a agresie“ či trávenie času na sociálnych sieťach, ako to vyplýva z prieskumu agentúry STEM/MARK až (v priemere) 183 minút denne. Hoci, ako pripúšťa autor, realita býva aj taká, že na zharmonizovanie psychiky potrebujeme moderný človek aj svoj virtuálny svet. Stále má na pamäti, že skutočné zdieľanie a výmena energií nie je možná bez fyzického kontaktu. Internet vytvára „povrchnú anonymitu“ či „neúprimné priateľstvá, ktoré sa môžu zvrhnúť až do toxicity“. V eseji cituje Stephena Kinga z jeho knihy Svědectví, podľa ktorej je, s istou dávkou irónie, práve spoločenskosť prekliatím ľudskej rasy, pretože stačí, aby sa dalo dohromady sedem ľudí a vynájdu vojnu. 
Esej sa číta veľmi dobre, ako sociálna detektívka. Neopúšťa vzťah JA a TY, pričom ho rozširuje o celé spektrum vzťahov: rodičovských, súrodeneckých, spolužiackych, učiteľských, až po vzťah k predavačke v miestnych potravinách. Tomáš jednoznačne smeruje k esejistickej katarzii v tom zmysle, že veriť v človeka má zmysel. Je to ako hovoriť o slnku, ktoré možno práve nesvieti, ale my vieme, že je skryté za mrakom. Záverečná pasáž je akýmsi magickým mementom, v ktorom nás všetkých pozýva do empatie, spoluúčasti, vzájomného pochopenia, lebo „akonáhle by stratilo zmysel veriť ľuďom, na našej ťažko skúšanej planéte by sme to mohli okamžite zabaliť“.
S tým sa treba len a len stotožniť.