Prekračujem pupočnú šnúru

Dve ženy s rovnakým menom Anna boli počas prvých dní ruského totálneho útoku na Ukrajinu v posledných mesiacoch tehotenstva. Ich príbehy, ako aj rozprávanie lekára z Irpiňa hovoria o tom, aké to je, darovať život v čase, keď niekto o život oberá.

Opúšťať telo je ľahké

„Manžel so zaťom mi pre chvíle pôrodu pripravili cukrový roztok. Z detstva si pamätám, že keď sa telí krava, treba jej pripraviť sladkú vodu,“ vysvetľuje Anna Alijevová, ktorú vojna zastihla v poslednom mesiaci tehotenstva v okupovanej Černihivskej oblasti bez liekov, jedla a teplej vody.

„Ešte pred začiatkom vojny sa mojej najstaršej dcére a môjmu manželovi sníval rovnaký sen: napadli nás zombie,“ smeje sa Anna. Keď do jej dediny vstúpili nepriateľské vojská, zo zdravotníckeho materiálu mala len ampulku s liekmi proti bolesti a sterilné rukavice. Annin brat býval za riekou, no všetko bolo zablokované. Anna je zdravotníčka. Jedného dňa k nej prišli susedia: pri pokuse o obsadenie územia Rusi zranili 25-ročné dievča, v bruchu jej uviazli dve guľky. Aj na operačnom stole by jej sotva pomohla – dala jej aspoň svoju ampulku proti bolesti, aby jej uľahčila smrť. Na druhý deň sa začal Annin pôrod.  

Mala už štyri deti – vedela, čo ju čaká. Jej manžel, zať a svokor boli doma; Anna ich musela skrývať, pretože od začiatku všetci videli, ako Rusi „chlapov niekam odvážajú“ – tam, odkiaľ sa nikto nevracia. Anna hneď vyhlásila: „Nepotrebujeme nijaké hrdinstvo. Mojou úlohou je, aby všetci prežili.“ Staršie dcéry majú niečo vyše 20. Anna im zakázala chodiť po dedine. Teraz priznáva: „Je dobré, že sme nevedeli o Buči. Strach priťahuje problémy.“

Anna zabarikádovala okná a pripravovala sa na pôrod bez lekárov. Namiesto kúrenia si vonku rozložili oheň a nahrievali tehly, ktoré potom najstaršia dcéra nosila do domu. Pri ostreľovaní šla Annina rodina do priestoru pod schodmi, kde sa v miestnosti jeden a pol krát dva metre medzi dvomi stenami ukrývali všetci. K ostreľovaniu dochádza takmer každý deň. Raketa Uragan raz letela blízko ich domu, ale nevybuchla.    

Jedného dňa Anna vidí, ako dvanásti ruskí vojaci prepadávajú domy. Vyjde k nim a pustí sa s nimi do reči. Zaujíma sa o každého z nich a na otázku, či sú v dome nejakí muži, odpovedá: „Nemáte dosť svojich?“ Zámerne s okupantmi žartuje, chce ich unaviť a odvrátiť pozornosť. Vymyslí si príbeh, že jej Saško je v Amerike, aby zarobil peniaze na stavbu domu. Medzitým sa traja dospelí chlapi v dome ukryjú za nábytkom pod kopami oblečenia a iných vecí.

Nastal deň pôrodu:  „Vyšlo slnko, bol krásny deň, všade ticho.“ Mladší syn vyšiel von. Zrazu sa začalo ostreľovanie: „Bežím k nemu, lebo stŕpol od strachu, ťahám ho. Vtom vidím, že mi odtiekla plodová voda.“ Anna priniesla syna do domu a sama sa skryla na toalete:  „Začala som sa triasť.“ V tej chvíli k nej prichádza na návštevu susedka – krymská Tatárka Ajše. Počas stalinských deportácií v roku 1944 bola aj jej rodina vyvezená z Krymu. Keď to už bolo možné, rok po vyhlásení samostatnej Ukrajiny sa Ajše vrátila. A po Putinovej anexii polostrova musela dom opúšťať znova. Utekať musela aj spod Černihova po tom, čo nezvládla každodenné plienenie a vyhrážky Rusov. Napriek bombardovaniu a ostreľovaniu teraz prichádza za Annou, ktorá na toalete čelí panickému záchvatu. Ajše jej rozpráva, že sa spolu so sestrou narodili v horách, kde s pôrodom pomáhal ich otec: „Aj ty to zvládneš!“ Anna sa skutočne pomaly upokojila. Dokázala už porodiť štyri deti! A tak nevedno, prečo opakuje príbeh svojej matky, ktorá mala päť detí a jedno z nich – z druhej strany rieky. Povzbudená Anna teda vyjde von a požiada svojho manžela, aby si obliekol ženský kabát a na hlavu dal šatku. Vie totiž, kde v záhrade rastie žihľava, ktorá dokáže zastaviť krvácanie. Manžel vykope korene žihľavy, vráti sa a urobí odvar. (Deti potom budú otca zo žartu volať Baba Šura). „Každý presne vedel, za čo je zodpovedný,“ hovorí Anna. Zohriali vodu, do odvaru namočili silnú šnúrku na podviazanie pupočnej šnúry, pripravili posteľ, vodu a handry.

Kontrakcie trvali dlho, bolesť sa stávala neznesiteľnou. Vystrašení muži chodia po dome, za oknami hrmí. Ubehne veľa času, každý je z prílišného napätia unavený.

Po istej chvíli začne bolesť miznúť. To nie je dobré znamenie. Dieťa nevychádza. Bolesť úplne zmizne a s ňou aj zvyšok citlivosti. Anna je zúfalá, ale nevzdáva sa.

O polnoci začali muži napriek hlučnému ostreľovaniu driemať: „Dom sa triasol, akoby ste cestovali vlakom.“ Zaspala aj susedka Olena, ktorú pozvali kvôli špeciálnej úlohe. Zrazu všetko stíchlo. Anna si spomína, ako počula, že v nej tečie voda ako z prameňa. Začne dieťaťu šepkať: „Dcérenka, pomôž.“

Dieťa sa v tej chvíli začne hýbať, nohy má opreté hore o brucho, hlavičkou sa tlačí dopredu: „Cítila som praskanie, praskanie väzov, chrupavky.“

Muži sa zobudili, mali strach, lebo sa zdalo, že Anna omdlela. Trasú mnou. Prebrala som sa a hovorím: „Všetko je v poriadku.“ Potom ma opäť premohla bolesť – dieťa bojovalo o život. Myslela som, že stratím vedomie. Pohrýzla svojho zaťa, manželovi som vytrhala vlasy.“ Presne kvôli tomu k nám prišla suseda Olena: Anna sa bála, že muži sa zľaknú vzhľadu bábätka, Olena ho teda mala chytiť, vziať do náruče.  

„Vo chvíli, keď sa za oknom ozval silný výbuch – červený oheň – som porodila.“ Keď to Anna rozpráva, najprv sa veľa smeje, potom zvážnie: „To ticho. Viete, to ticho je hrozné.“ Anna nebola zmätená: „Jednou nohou prekročím pupočnú šnúru, vezmem dieťa a začnem odstraňovať hlieny z nosa a úst. Potom dieťa otočím a udriem po chrbte, aby som mu spôsobila bolesť.“ Dieťa sa dusilo...

Na oddych je však ešte priskoro. Je tu ďalší problém – nejde von placenta: „Mohlo mi to vziať život.“ V nemocnici sa v takej situácii zvyčajne podá narkóza a ženu rýchlo vyčistia. Jedinou osobou, ktorá tu teraz mohla niečo spraviť, som bola ja sama.

V tom čase sa už vonku rozvidnelo, ostatné deti sa zobudili a tešili zo sestričky. Aj muži sa uvoľnili. Anne sa začína zväčšovať brucho – vnútorné krvácanie. „Popôrodné krvácanie,“ hovorí Anna, „je najhoršie. Žena veľmi rýchlo stráca krv. Toto poznanie ma vydesilo ešte viac. Povzdychne si: „Ak to teraz vzdám, bude to ľahké, lebo opustiť telo je ľahké. Ale čo bude robiť bezo mňa dieťa? Čím ju budú kŕmiť?“  

Zať pomáha Anne vstať, ona si vezme sterilnú rukavicu. Suseda Olena začína rozumieť situácii a vystrašene sa pýta: „Myslíš to vážne?“ Anna prikývne: „Treba žiť.“

Anna si siahne do lona a päsťou masíruje steny maternice, aby sa začala sťahovať. Ak by žena počas toho, ako je maternica uvoľnená, placentu oddelila, začalo by sa krvácanie. Anne sa ale darí dobre.

Najmladší Annin syn neskôr povie, že nad nimi videl akúsi kupolu:  „Akoby obrátenú misku, ktorú postavili anjeli.“

Až po okupácii, keď sa obnoví spojenie, sa Anna dozvie, že jej brat Oleh, ktorý býval za riekou, hrdinsky zomrel v prvých dňoch vojny. Mal 35 rokov, 13-ročného syna a 2-ročnú dcéru.

Pár dní pred koncom okupácie Anna vyjde von. Stretne ruského dôstojníka, ktorý sa jej opýta: „To vy ste rodili?“ a pochváli ju: „Ste statočná.“ A potom, špinavý od cudzej krvi, sa ešte raz pozrie na mamu s dcérou a začne plakať.

Horšie ako streľba

Iná Anna – Anna Ciacko – nerodila počas výbuchov za oknom, no strach a zúfalstvo ju prenasledovali od chvíle, čo utiekla z Ukrajiny, až kým sa nevrátila do vlasti.

Prvý šok zažila na polceste z Kyjeva do Poľska, keď nad ňou preleteli stíhačky. Predtým čítala knihu o okupácii Francúzska, kde lietadlá zhadzovali bomby na kolónu ľudí, ktorí utekali pred vojnou.

24. februára sa Anna zobudila veľmi skoro. O 5.20 videla záblesk z panoramatického okna v spálni a počula prvý výbuch. Anna zobudila manžela: „Denis, zobuď sa, začala sa vojna.“ Mali starostlivo vybraného skúseného lekára, overenú nemocnicu, absolvovali predpôrodné kurzy pre partnerov, mali kočík, detskú postieľku, oblečenie – no poučení knihami o vojne si so sebou zobrali len dva malé kufríky. Rozhodli sa ísť k 92-ročnej babičke, ktorá žije neďaleko Kyjeva v opačnom smere, ako je trasa do Buče – zdalo sa, že tam bude bezpečnejšie.

V obci však nebola elektrina, voda ani kúrenie. Anna sa smeje: „Raz nám kolegyňa napísala: otvorte si YouTube a sledujte s manželom, ako rodiť doma.“ Denis je občanom Bieloruska. Keď tam boli v roku 2020, jeho brat utiekol pred Lukašenkovým režimom do poľského Bielostoku. Anna otvorila mapu a zamierili do Bielostoku.

„Najťažšie bolo opustiť babičku. Začala sa lúčiť, akoby to bolo navždy,“ spomína Anna. „Sama som plakala tak, aby to nevidela.“ Moja stará mama prežila dva roky nacistickej okupácie a teraz opäť počula streľbu. Situáciu uľahčoval fakt, že neďaleko býval babkin syn, Annin strýko, spolu s manželkou a synom.

Na hranici s Poľskom Anna a Denis stáli 30 hodín: „Signál bol slabý, nevedeli sme ani to, či ešte ako Ukrajina existujeme. Šla som sa prejsť a videla som, kto sedí v autách: za volantom boli ženy, v autách samé deti, dve, štyri... Videla som šoférovať ženu s dvomi tínedžermi, dvomi deťmi vo veku 6 – 7 rokov a s jedným bábätkom, ktoré sedelo pri maminých prsiach. Vtedy som pocítila skutočnú hrôzu, lebo mi došlo, že práve odchádza budúcnosť tejto krajiny. Pomyslela som si: oni sa už nevrátia. A toto bolo desivejšie ako ostreľovanie.“

Druhý šok Anna zažila po kontrole v poľskej nemocnici. Uvedomila si, že vôbec nerozumie jazyku, ktorý vyzeral taký blízky, a personál zase nevie ukrajinsky ani anglicky. Ale hlavne, tak veľmi sa snažila, aby bol jej pôrod taký, aký ho chcela. A teraz vidí, že všetky plány, všetky vedomosti, to všetko jej teraz bolo nanič. Denisovi nedovolili byť pri pôrode pre covidové opatrenia, čo ešte väčšmi zvýšilo Annine obavy a prehĺbilo jej traumu.

Počas vyšetrenia sa stretla s lekárkou, endokrinologičkou, ktorá sa tiež volala Anna. Po konzultácii sa jej Poľka spýtala, či nepotrebuje aj inú pomoc. V tom čase sa Anna a Denis rozhodli odsťahovať od svojich príbuzných a nevedeli si nájsť byt, hoci peniaze naň mali. Lekárka sľúbila, že sa ozve večer. Tak sa aj stalo: povedala, že byt už hľadajú a začala sa Anny vypytovať aj na ďalšie potrebné veci, ktoré nechala na Ukrajine: kočík, odsávačku mlieka, fľaše. Anna sa cítila nepríjemne, ale nemohla ju odmietnuť, pretože lekárka trvala na svojom. Koniec koncov, toto všetko naozaj potrebovala.  

Annino tehotenstvo prebiehalo dobre. Počas pôrodu však podľa lekárov nastali komplikácie a potrebovali teda Annin súhlas s cisárskym rezom. Napadlo im preložiť potrebné informácie cez Google Translator, Anna so zákrokom súhlasila a tak sa o 9.43 narodil Eliáš.

Keď Annu preložili z chirurgického stola na nemocničný vozík, konečne začala zdravotníkom trocha rozumieť. Počula, že praktikantovi, ktorý jej robil cisársky rez, povedali: „Nabudúce robte rez jedným pohybom.“ Anna si už predstavovala, ako má namiesto jedného stehu hneď niekoľko: „Keď mi pri prepúšťaní dali dole náplasti, bol tam nakoniec len jeden hlavný steh a z neho niekoľko tenkých zárezov. Neboli ani zošité, ako som pochopila, a teraz ich ani nevidno. Ale tri dni v pôrodnici som si myslela, že ma praktikant znetvoril.“

Keď Eliáša po zákroku priviezli k Anne a ona sa ho snažila dojčiť, na oddelenie vošiel asi 50-ročný lekár. V prítomnosti ostatného personálu sa na ňu obrátil rusky s prízvukom: „Takže u vás je vojna? Ukrajinu už čoskoro zrovnajú so zemou. Tak ako Mariupoľ. A vôbec, veď Ukrajina neexistuje. Podelíme sa podľa Dnepra: východ Rusku a západ Poliakom. Pravda, Poľsko si svoju časť nebude chcieť zobrať.“ Anna bola vyčerpaná: „Ležím a nemôžem ho udrieť, lebo polovicu tela mám v anestéze. Nemôžem naňho ani kričať, veď som práve porodila dieťa.“

Endokrinologička našla pre Annu byt rýchlo. Najprv jej ponúkala bývanie zadarmo – u kamarátky. Ale napokon Anna uprednostnila vlastný byt – priestranný, s dobrou polohou. Ukázalo sa, že byt je veľmi lacný: Anna pripúšťa, že poľskí majitelia ponúkli symbolickú sumu, aby sa nehanbila bývať zadarmo. Po návrate z pôrodnice našla byt zaplnený krabicami: pani doktorka a jej kamarátky nepriniesli veci „iba pre jedno dieťa, ale pre celú škôlku“. Annu toto ich gesto veľmi povzbudilo.

Od tej chvíle bol ich život skoro taký, ako si ho naplánovala – bez zbytočného stresu, v bezpečí. Len neboli doma. V lete sa všetci traja vrátili do Kyjeva.

Anna a Denis nie sú veriaci. Rozhodli sa však dieťa pokrstiť v gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bola počas ZSSR zakázaná a veľká časť jej kňazov a biskupov bola prenasledovaná pre ich proukrajinský postoj. Anna nepopiera, že potrebovala akúsi dodatočnú „ochranu“ – chcela dúfať aspoň v niečo. Podstatné však pre ňu bolo niečo iné: „Ak sa rozhodneš pre krst, dávaš tým dieťaťu aj spoločenstvo. Myslím si, že gréckokatolíci sú dobrá komunita. Toto mi v detstve chýbalo. Je pre mňa dôležité, aby mal môj syn takúto kotvu. Aby mal okolo seba dobrých ľudí.“

Teraz v Kyjeve dochádza k masívnym raketovým útokom, šialeným problémom so svetlom, kúrením a zásobovaním vodou. Anna však hovorí, že sa už nebojí – je doma.

Možno je to náhoda, ale vždy, keď Anna alebo ja povieme slovo „vojna“, začne malý Eliáš kričať.

Za hučania dieselového generátora

Mohli by sme tu napísať príbeh nejednej takejto Anny. Napríklad v prvých dňoch vojny obletel svetové médiá príbeh Hanny Hopkovej, bývalej poslankyne Ukrajiny a novinárky, ktorá porodila dcéru počas bombardovania hlavného mesta.

Od začiatku vojny do decembra sa v Kyjeve narodilo 12 707 detí. V roku 2021 však bolo toto číslo dvakrát vyššie. Na Ukrajine sa rodia deti počas bombových útokov. Nemocnice boli zničené v Žytomyre, Mariupole, Izjume... Podľa ministerstva zdravotníctva bolo k 11. novembru úplne zničených 144 zdravotníckych zariadení, 958 má rôzny stupeň poškodenia.

Jedným z takýchto miest je nemocnica v Irpini, ktorá prežila fázu aktívnych bojov, okupácie, deokupácie a rekonštrukcie. „Zažili priame zásahy, niektoré miesta sú čiastočne poškodené aj úplne zničené,“ hovorí riaditeľ ústavu, vedúci lekár Anton Dovhopol. Keď sa sním rozprávame o pár hodín, zo Záporožskej oblasti príde správa, že ďalšia ruská raketa zničila dvojposchodovú budovu s pôrodnicou – matka prežila, dvojdňové dieťa zomrelo. To, že sú pre nás takéto správy typické a bežné, znie strašne.

Pán Anton, ktorý riadi viaceré zdravotnícke zariadenia v regióne, na začiatku vojny nariadil, aby sa Irpiň, Vorzeľ a Buča stali hlavnými základňami pre poskytovanie pomoci: „Ak bolo doteraz zvykom, že sa v pôrodnici vo Vorzeli rodili deti, počas okupácie a aktívnych bojov tam operujú aj ranených. Ak bolo zvykom, že sa na oddeleniach v Buči operovalo a poskytovala sa poúrazová pomoc, aj pre nich sa rodenie detí stáva bežnou praxou. Ak pre polikliniku v Irpini bola typická ambulantná starostlivosť, aj tu sa teraz rodí, operuje a stabilizuje a pacienti sa presmerovávajú do iných zariadení.“

Dve hodiny po začiatku vojny prišiel pán Anton do mestského zastupiteľstva, kde sa rozhodlo, že v regióne bude vyhlásené stanné právo. Už v prvý deň mali ranených, ktorých operovali. Dieselové generátory, potrebné na nepretržitú dodávku elektriny, za desať rokov Antonovho pôsobenia neboli použité nikdy. Poskytovanie stravy bolo dovtedy outsourcované. Hneď na druhý deň im zatelefonovali, že pre zničené mosty už dodávky jedla možné nebudú. A tak nemocničný personál začal variť pre pacientov vonku na griloch.  

„Pôrody sa diali za hučania dieselových generátorov. Pred evakuáciou (9. marca) sa vo Vorzeli narodilo deväť detí, ďalšie dve bábätká sa narodili v Buči a jedno v Irpini.“ V prvý deň vojny nastúpili do práce v pôrodnici Vorzeľ všetci zamestnanci. Prišlo aj niekoľko ďalších lekárov, aby posilnili zmenu. Niektorí z personálu nevedeli, čo sa v tom čase dialo s ich príbuznými a majetkom, pretože „na prvom mieste bola pomoc tehotným ženám“.

Medzi úlohami, ktoré na začiatku vojny definoval hlavný lekár, bolo „zachrániť všetkých zdravotníckych pracovníkov a pacientov, zabrániť, aby sa zariadenie využívalo na účely okupantov“. Jedného dňa k nim prišla ruská armáda: „Štuchajú do vás samopalom a hovoria: ‚Budeš šéfovať dočasnej správe mesta Buča.‘ Stojí za vami asi 50 zamestnancov. Hovoria vám: ,Budete hviezdiť v motivačných videách.‘ Vravím im: ,Som zlý herec.‘ Odpovedajú: ,Som zvedavý, pri ktorom z nich sa vzdáš.‘ A výstražne mieria samopalom na personál.“

Anton Dovhopol, špecializáciou psychiater, začal v tej chvíli zo seba robiť hlupáka a ruského veliteľa zasypal tisíckami otázok, aby ho zmiatol. Zneistený veliteľ sľúbil, že sa vráti na druhý deň o 11.00. V tom čase prebiehala evakuácia ľudí zo strany, ktorú mala pod kontrolou Ukrajina. Pán Anton strávil bezsennú noc s množstvom telefonátov s ministrom zdravotníctva a vojenskou správou, čo hlavnému lekárovi a jeho personálu napokon umožnilo evakuáciu.

Dnes má nemocnica značné problémy s financovaním, pripravuje sa na výpadky, no práca všetkých oddelení je obnovená. Pred vojnou sa tu narodilo 80 bábätiek mesačne, teraz okolo 40. Začala sa najťažšia zima v histórii mesta a samostatnej Ukrajiny.

Večný príbeh

Vráťme sa k Anne z okupovanej Černihivskej oblasti: „Správa o mojom pôrode sa po dedine rozniesla rýchlo. Ľudia začali vychádzať z pivníc a prichádzali do nášho domu.“ Predtým sa všetci väčšinou skrývali, cesta von mohla skončiť fatálne. Anna nemala detské oblečenie, plienky, jedlo: „Po pôrode začali susedia klopať a klopať, klopať a klopať. Ľudia prinášali, prinášali, prinášali, kto čo mohol, so slovami: ,Ďakujem, že sa dieťa narodilo.‘

Ajše priniesla mlieko a vajcia, aby ich zachránila pred hladom. Ľudia plakali. Na vyčerpaných sčernetých tvárach sa objavila nádej. Hladní, chorí, unavení, vystrašení, všetci tí, ktorých život sa zredukoval na jediný cieľ – fyzicky prežiť – znovu objavili dotyk ľudskosti. Anna hovorí: „Napriek všetkému som mohla zažiť neoceniteľne vzácne a obrovské emócie – emócie bezpodmienečnej lásky, bezpodmienečnej podpory, bezpodmienečnej vďačnosti.“

Keď vyšla prvýkrát von, stretla susedu so synom. Tá sa pozrela na Annu a uklonila sa jej.

Anna kráčala po ceste a cítila, ako jej vzrušenie rastie. Aj teraz, keď si na to spomenie, cíti vzrušenie. Kráčala po ceste ďalej a ďalej a okoloidúci sa jej klaňali a ďakovali jej, že boli svedkami tohto zázraku.

Malá Miroslava, ktorej meno znamená „sláviť mier“, sa práve najedla a zaspala v maminom náručí. Narodila sa 17. marca o 4.11. O 15 dní ukrajinské jednotky oslobodia jej dedinu.

Text vznikol v rámci projektu "Ukrainian authors for Europe. Europe for Ukrainian authors", ktorý organizuje Rozstaje.art s podporou Bázis – Maďarský literárny a umelecký spolok na Slovensku. Projekt je spolufinancovaný Medzinárodným vyšehradským fondom.

Myroslav Lajuk (1990)

Spisovateľ, novinár, scenárista, pedagóg na Kyjevo-Mohyľanskej akadémii. Autor troch románov a troch básnických zbierok, ktoré získali mnohé ocenenia: BookForum Best Book Award, Cena fondu Kovaľovych, Litakcent Roku, Cena Smoloskyp, užší výber Kniha roka BBC a iné. Jeho diela boli preložené do 20 jazykov a jeho knihy vyšli v Litve, na Slovensku a v Poľsku. Črty o vojne a iné texty vyšli v médiách: Los Angeles Review of Books, Nowa Europa Wschodnia, New Statesman, Lawfare, LitHub...

Preklad: Valéria Juríčková

Valéria Juríčková (1976)

Narodila sa v Stropkove, vyštudovala ukrajinčinu na FiF Prešovskej univerzity. Odborne sa venuje teórii a kritike umeleckého prekladu a prekladá súčasnú literatúru z ukrajinčiny. Okrem časopiseckých prekladov prózy a poézie vyšli v jej prekladoch detské knihy Ktosi alebo Vodné srdce od Viktorie Ameliny, alebo Sova, ktorá sa chcela stať škovránkom od Haliny Vdovyčenko (Slniečkovo 2020, 2021).

Foto: Nasťa Teliková