Vyhľadávanie
Na knižnom trhu sa prednedávnom objavilo päť zväzkov výberov z diela. Štyri sú z našich klasikov (S. H. Vajanský: Výbor z lyriky, M. Kukučín: Dom v stráni, J. G. Tajovský: Rozprávky z Ruska, Jégé: Cesta životom), jeden patrí predstaviteľovi modernej slovenskej prózy J. Červeňovi: Modrá katedrála. Všetky majú vročenie 2011. Vydalo ich vydavateľstvo CATHEDRA v edícii OPUS. Ani v jednom zväzku nie je nijaká zmienka o vydavateľstve a vydavateľských zámeroch, čo je chyba. Podľa názvu vydavateľstva možno usudzovať, že edícia Opus je určená predovšetkým študujúcej mládeži, hoci zrejme nielen jej. Odberateľmi môžu byť všetci, ktorí sa chcú bližšie zoznámiť so slovenskou (v budúcnosti možno i so svetovou) literatúrou cez jej vrcholné zjavy a diela reprezentatívneho charakteru. V minu losti bolo podobných podujatí u nás viac. Môžeme sa vrátiť až do poprevratových čias. Roku 1921 vznikla vo vydavateľstve Matice slovenskej edícia Čítanie štu dujúcej mládeže, kde do roku 1947 vyšlo do šesťdesiat zväzkov našej a svetovej literatúry. Pod tým istým názvom začala roku 1968 vychádzať vo vydavateľstve Tatran podobná edícia, ktorá vydržala až do zmeny režimu, obohatená aj o rad zaujímavých antológií. Keďže v oboch prípadoch išlo o účelové nakladateľské podujatie, všetky zväzky prinášali – okrem vlastných textov – aj základné informácie o autorovi či okolnostiach vzniku diela, väč šinou v rámci doslovov, biografických prehľadov a edičných poznámok.
S takouto „výbavou“ sa stretáme aj v dielach edície Opus. Okrem relevantných doslovov (M. Mikulová pri Tajovskom a Kukčínovi, D. Kročanová Robertsová pri Červeňovi, O. Čepan pri Jégém; tu ide o staršiu štúdiu, V. Mikula pri Vajanskom), sú tu aj prehľadné slovníkové heslá, hoci nie v každom prípade, edičné poznámky a pod. Pri Vajanskom má Mikula aj kratší úvodný text. Doslovy majú väčšinou podobu štúdie kompetentného autora, opierajúcu sa o najnovší výskum, viazaný často práve na autora doslovu. Tento výskum, artikulovaný aj v doslovoch, je nielen prehĺbením predošlých hodnotení, vytrvalo odtláčaných v popularizačných textoch, ale je zároveň posunom pôvodnej hierarchie hodnôt. To znamená, že tu máme do činenia do značnej miery s „inými“ autormi, či autormi, ktorí sa nám privrávajú v inej podobe a občas inými textami, než na aké sme boli zvyknutí. Týka sa to najmä našej klasiky (Tajovský, Kukučín, Vajanský), pripravenej a doslovmi vybavenej M. Mikulovou a V. Mikulom. Mikulová sa venovala Tajovského tvorbe desaťročie a je autorkou priebojnej monografie Tajovského obrodenecká moderna, v ktorej nanovo „prečítala“ Tajovského a našla v ňom hodnoty predošlým výskumom nepostrehnuté. Ako editorka vybrala pre túto edíciu Tajovského Rozprávky z Ruska. Tie vychádzali predtým neúplné alebo oklieštené (najmä kvôli negatívnemu hodnoteniu ruských boľševikov). Krivda na Tajovskom sa týmto vydaním zotrela a jeho predtým paušálny profil sa v doslove M. Mikulovej prehĺbil. Tajovský cez žánrovo nenápadnú črtu zdvihol prozaickú tvorbu obdobia realizmu do novej roviny a zároveň ju posunul smerom k moderne. Podobne si M. Mikulová počínala pri editovaní Kukučína. Tam sa síce oprela o „tradičnú“ ukážku z diela, teda o román Dom v stráni, lebo ten naozaj patrí k vrcholom Kukučínovej tvorby, ale po novom ho poňala v doslove, kde konštatovala, že je v ňom oveľa viac dramatickosti ako idylizmu. Dôkladnú štúdiu o ňom uverejnila v najnovšej publikácii Paradoxy realizmu, z ktorej vychádzala aj vo svojom doslove.
Prevrat vo Vajanského poézii (Výbor z lyriky) urobil Valér Mikula, keď odmietol jeho angažované „národno-obranné“ a „národno-buričské“ básne a vybral z Vajanského tvorby drobné, na humore a vtipe založené verše, písané živo a bez akéhokoľvek pátosu, znehodnocujúceho práve tie angažované. Práve na ne nadviazal neskôr, ako zdôraznil V. Mikula, Janko Jesenský, ktorý im dal aj patričný básnický výraz. Obrat, ktorý sa Mikulovi podaril, postavil problém z hlavy na nohy. Aj na zväzku, venovanom Jégému, je ako editor uvedený Valér Mikula. To, čo z Jégého vybral, teda román Cesta životom, je naozaj Jégého vrcholom. Tento autor nikdy nechýbal v takto zameraných „školských“ edíciách, ale vždy sa tam ocitol s historickým románom Adam Šangala. Je to síce lepší román, ako sme si my, vtedajší školáci, mysleli, no keďže išlo o tzv. povinné čítanie, odradilo to takmer všetkých. Naproti tomu Cesta životom dýcha skutočným životom, aj keď epocha, o ktorej sa tu rozpráva, je dávno za nami. Ale nie sú za nami podstatné črty ľudskej povahy, na ktoré sa tu autor zameral. Sme tam všetci a nie je na nás veľmi pekný pohľad. Ján Červeň (a jeho jediné dielo Modrá katedrála) je z iného súdka. Medzi ním a vyššie uvedenými autormi sú najmenej dve generácie prozaikov. Patrí k autorom, ktorých literárna veda pozná pod názvom „básnici su jetu“ (patria tam ešte D. Tatarka, J. Barč-Ivan a mladý P. Karvaš). Ich tvorba je reakciou na presilu lyrizácie, aj na fázu na turizmu, redukujúceho epické zložky prózy. Autorka doslovu D. Kro čanová Robertsová predstavila tvorbu J. Červeňa so znalosťou celého toho prúdu, ktorý sa realizoval počas vojny, ale nestačil sa generačne etablovať. Na zadnej strane obálky sa píše s trochou pátosu, že knihu „ocenia čitatelia so zmyslom pre krásu tajomstiev bytia“. V každom prípade Modrá katedrála vyžaduje pozornejšie a sústredenejšie čítanie ako predošlé zväzky.
Predpokladáme, že edícia bude pokračovať ďalej. Na záložke jedného zväzku sa avizuje ešte titul S. H. Vajanský: Veršovaná epika. O ktoré ďalšie diela pôjde, nevedno. Štart je však sympatický a všetko nasvedčuje tomu, že tieto tituly (aj vďaka editorom a autorom doslovov) sa budú skôr čítať, ako tie, ktoré sa študujúcej mládeži ponúkali (či vnucovali) predtým. Obmeny, o ktorých tu bola reč, nesú v sebe aj istú čitateľskú potenciu. Napokon, to je hlavný cieľ celého projektu.
