Rapsódia pre Serhija

Teda, bola by to polovičná pravda. Lebo všetci sme to čakali. Všetci sme vedeli, že sa začne. Jednoducho preto, lebo sa začala už dávno. Niekto hovorí, že sa tak stalo 30. novembra 2013, keď na kyjevskom námestí zbili študentov. Niekto jej odpočet začína od zabitia „Nebeskej stovky“ 18. – 20. februára 2014 a niekto od bleskovej anexie Krymu v marci. Existujú zrejme aj iné verzie a každá z nich je svojím spôsobom oprávnená.

Ale konečná pravda spočíva v tom, že táto vojna pre mnohých Ukrajincov trvala vždy.

Nikdy sme nemali pokoj. Keď sa v duchu vraciam ku všetkému, čo prežila moja rodina za posledných päť generácií počnúc mojimi prarodičmi, prichádzam k záveru, že pre moju 14-ročnú dcéru je vojna 24. februára len jedným z pokračovaní veľkej, dlhotrvajúcej tragédie mojej rodiny a celej krajiny.

A v tejto tragédii sa už stalo všetko, čo dokáže zvrátený mozog globálneho sadistu vymyslieť: exil, hlad, represie, deportácie, vysťahovanie, popravy, zastrašovanie, vykorenenie, násilie všetkého možného druhu, vymazanie identity, život s biľagom „dcéra/manželka nepriateľa ľudu“, vražda jazyka a kultúry. Čo by nás ešte malo „prekvapiť“? 

Ale v noci na 24. februára Barbora nemyslela na nič zlé a nič zlé nespomínala. Spala. Keď ma teda moja manželka Sofia zobudila po prvých raketových útokoch na Kyjev okolo šiestej ráno slovami „Andrij, začala sa vojna!“, nenapadlo mi nič múdrejšie, ako jej odpovedať otázkou: „Aká zase vojna?“ Otvorila teda stránku Ukrajinskej pravdy a strčila mi pred nos posledné rozhodnutie Putina o začiatku takzvanej Špeciálnej vojenskej operácie. 

Presne vo chvíli, keď som čítal toto ranné vyhlásenie ruského führera o konečnom vyriešení ukrajinskej otázky v rámci víťaznej výpravy severského ľudu do namyslenej kolónie, kamsi priletela a niekde explodovala ďalšia raketa. A potom ešte niekoľko. V hlave sa mi celý deň ozýval neustály leitmotív: „Aká ďalšia vojna? A ako je na tom Barbora? Ona a všetci ostatní, ktorí tu boli pred ňou?“

Moja myseľ fungovala v prvý deň vojny približne tak, ako funguje detská myseľ, keď sa prvýkrát stretne s niečím hrozným.

Moje vnútorné dieťa si rukami zakrývalo oči a celý deň sa presviedčalo: to nič nie je, všetko sa čoskoro skončí, veď je 21. storočie, veď predsa „Tesla“ odletela na Mars, takmer sa vynašli lieky na rakovinu, nemôžeme predsa takto budiť naše deti, určite teraz príde niekto starší a celú túto nočnú moru zastaví. Prvý deň až do nasledujúceho rána sa zmenil na infantilné hľadanie východiska a ukázala ho práve Barbora. Bola to ona, kto nám prikázal sústrediť sa a upokojiť. Bola to ona, ktorá nás vyzvala, aby sme vyšli z anabiózy a nechali sa viesť rozumom, nie emóciami.

Lenže nastal deň druhý. A práve ten si žiada starostlivú poznámku. Dvadsiateho piateho februára ráno sme sa konečne začali baliť na cestu. Keďže Oboloň, mestská časť, v ktorej žijeme, sa nachádza na severe Kyjeva, prvý kontakt s ruskou armádou sme zažili práve počas balenia, pod našimi oknami. Práve v to ráno sa totiž začala bitka o hostomeľské letisko, vzdialené od nás zhruba dvadsať kilometrov. Tá bitka, s ktorou neskôr logicky spoja masaker v Buči, zničenie Irpiňa a prvý skutočný šok západných pozorovateľov pri pohľade na pekelnú krutosť rusov. Takže v sprievode nových zvukov cudzích lietadiel a delostrelectva sa niekoľkým jednotkám ruskej techniky po prístupových cestách k hlavnému mestu podarilo preraziť až do kyjevskej časti Oboloň.

Vtedy som ešte nevedel, že môj blízky priateľ lekár Serhij sa po prebudení vybral do Buče, aby odtiaľ odviezol rodičov. Podľa svojho zvyku zašiel do supermarketu a nakúpil potraviny. Bez veľkého premýšľania vtedy so sebou zobral svoju oficiálne zaregistrovanú AK47 prerobenú na občasný lov. Jednoducho ju vložil do kufra a preložil ju taškami s potravinami.

Práve táto rutinná zachádzka zohrala v jeho prípade paradoxnú rolu. Po príchode k rodičom ich začal okamžite naliehavo presviedčať, aby utiekli. Trvalo to ďalšiu hodinu. Zatiaľ sa nad ich hlavami už odohrávala epická bitka: prakticky všetko, čo smerovalo na Hostomeľ z Bieloruska, letelo alebo šlo okolo ich domu. Keď konečne svojich rodičov na cestu zbalil, zistili, že už nemajú kam ísť. Že už nikoho nepúšťali. Že o niekoľko hodín zastavia kúrenie a elektrinu a potom aj vodu. A že už čoskoro sa začne každodenný strach – o seba a svojich rodičov. Že kúpené potraviny v niekoľkých taškách im budú musieť vystačiť na niekoľko týždňov. Že musí niekam schovať ten kalašnikov, ktorý teraz ako kufor bez rúčky viac prekáža ako ochraňuje. Že niekde musí zohnať generátor a nabíjať svoj laptop – jediný zdroj energie pre smartfón. Samotný smartfón počas nasledujúcich týždňov takisto dlho hľadal miznúci mobilný signál, aby mi povedal to hlavné – nie sms-kou či hovorom, ale dvomi čiarkami na mojej doručenej správe z WhatsAppu, ktoré znamenali, že žije.

Počas troch týždňov okupácie sme mali so Serhijom niekoľko rozhovorov. Jeden som si dokonca zapísal. Tých vnútorných bolo oveľa viac. Na konci tretieho dňa vojny mi zavolal poslednýkrát pred dlhou pauzou, ktorá trvala týždeň a pol. Z jeho hlasu som pochopil, že je na tom zle, preto som sa rozhodol povedať mu niečo dôležité. Kričal som do slúchadla: „Starý, netráp sa! Je s nimi koniec! Určite viem, že je s nimi koniec! Videli sme ho! Toto už znamená veľa! Drž sa, kamarát. Budem sa za teba modliť!“

Posielal som mu správy na jeho smartfón a chcel som, aby vedel: som s ním, všetky moje myšlienky sú o ňom. Nasledujúce dni sa pre mňa zmenili na jednu veľkú rapsódiu Víťazstva. Contra spem spero. Ale veril som ja sám tomu, o čom som ho neustále presviedčal? Teraz to viem s istotou: veril som.

Keď mi raz uprostred marca, tesne pred čiernymi dňami, ktoré sa neskôr budú nazývať „masaker v Buči“, zavolal a moje radostné výkriky prerušil slovami „Odchádzame z Buče! Povolili evakuáciu. Čo mám robiť s kalašnikovom?“ rázne som povedal: „Nechaj ho v byte! Nechaj, neber ho! Prosím ťa!“

Nechal ho teda tam a vydal sa na dlhú šesťhodinovú cestu. Keď zavolal z bezpečnej Bilohorodky, vraví mi: „Som ja ale idiot! Na ruskom blokposte medzi Bučou a Irpiňom ma takmer neprehľadávali. Len požiadali, aby som otvoril kufor. Pokojne som otvoril a ani nekontrolovali veci, ktoré som tam mal.“ Vtedy som si vydýchol.

„Si chlapík!“ zakričal som naňho. „V Kyjeve nájdeš tri, aj päť automatov. Pre ten, čo ostal v Buči, neplač. Neplač pre zbraň, ktorá nevystrelila. Neplač nad tým, čo si mohol urobiť a nespravil si. Urobil si správnu vec!“ Takto sa skončila moja trojtýždňová rapsódia pre Serhija.

Po oslobodení Buče sa ukázalo, že ich byt nebol vykradnutý, guľomet tam stále je a vojna stále trvá. Snívam len o jednej veci: že pre generáciu našej Barbory a pre celú moju rodinu bude táto vojna posledná. „Čo za vojna zase?!“

Preklad: Valéria Juríčková

Andrij Bondar (1974)

Ukrajinský básnik a esejista, prekladateľ z poľštiny a angličtiny, predtým novinár a televízny moderátor. V českom preklade vyšla jeho básnická zbierka Primitivní formy vlastnictví (Větrné mlýny, 2015).

Foto: Rafał Komorowski / Wikimedia Commons