Vyhľadávanie
Roman Brat: Môj anjel sa vie biť
Roman Brat (1957) napísal pre deti knihy: Tvrdohlavý baran, Pochabý škriatok, Čuvi v pralese, O malom obrovi, je autorom večerníčkových seriálov Čo videli stromy a Rozprávky starého Inku. Pre dospelých napísal knihu poviedok Útek do Raja, venuje sa aj prekladu zo španielskeho jazyka. Prinášame ukážku z jeho najnovšej knižky, ktorá vychádza vo vydavateľstve SPN-Mladé letá.
Hrdinom tohto nevšedného a nanajvýš aktuálneho príbehu je jedenásťročný Oskar, chudý, dengľavý chlapec v okuliaroch, ktorý je navyše ešte aj slušný. Jeho výzor je priam výzvou pre dvoch silnejších nahlúplych spolužiakov, aby ho mlátili a všelijako ponižovali. Oskar zásadne nežaluje a pokúša sa vlastným dôvtipom túto situáciu zvládnuť. Jeho jediný dôverník anjel Oskariel dlho nereaguje na jeho prosby o pomoc, napokon mu však vnukne geniálnu protizbraň. Napriek závažnosti témy tento príbeh je popretkávaný vtipnými situáciami zo školského prostredia a vyznieva optimisticky.
Mám bunker v burine
Neviem, či som ti spomínal, že som si minulý týždeň postavil v burine bunker. To preto, aby som mohol hocikedy zmiznúť. Tak mi zišlo na um, že sa ťa spýtam, či si aj anjeli stavajú bunkre. To by bolo fajn, keby áno. Moja mamka tvrdí, že anjeli a ľudia sú si veľmi podobní, tak si myslím, že anjeli môžu pokojne nosiť krátke nohavice a stavať si bunkre. V burine sa hrávam už roky. My v meste nemáme les, a tak si predstavujem, že je ním naša burina za domom. Rovnako krásne to tam vonia. Mamka zavše povie, aby som tam tak často nechodieval, lebo dostanem alergiu, ale ja v burine vôbec nekýcham. Niektorí chalani áno, ale to je len dobre, aspoň mám od nich pokoj. Bunker mám teraz prvý raz. Veľmi sa z neho teším, lebo je úžasný. Vojdem sa doň ja a ešte nejaké zásoby jedla a pitia. Keď svieti slnko, dá sa v ňom aj čítať, no keď je pod mrakom, nič nevidím. Ani koľko je hodín. Z času na čas do buriny predsa len prídu nejakí chalani a nútia ma, aby som pred nimi utekal. Tvrdia, že sú väzenskí dozorcovia a ja utečenec. Dajú mi náskok niekedy aj päťdesiat metrov, no aj tak ma vždy chytia. A potom ma mučia, vraj za to, že som zdrhol z väzenia. Našťastie, mučenie sa dá vydržať. Oni si myslia, že mi robia veľmi zle, no opak je pravdou. Keď mi pchajú steblá trávy no nosa alebo do ucha, jačím, že to počuť až v susednom sídlisku. V skutočnosti mi steblo v nose či uchu vôbec neprekáža. Ja sa však tvárim, že áno. Radujú sa, že mi robia zle, teší ich, keď vidia, ako trpím. Ale potom ich to prestane baviť a odídu. Niektorý z nich ma ešte zvykne kopnúť, ale nič viac. Oni sa rehocú a ja som rád, že mám od nich pokoj. Musím byť vždy ostražitý. Pozorujem okolie a zisťujem, či je vzduch čistý... Vieš, čo to znamená, keď je vzduch čistý, nie? Nehnevaj sa, že sa ťa zavše spýtam, ale je to len preto, že sa potrebujem ubezpečiť, či mi naozaj rozumieš. Vy máte svoj jazyk, my svoj. Ani moji rodičia mi vždy nerozumejú, a to sme všetci Slováci. Napríklad, keď im poviem: „Ty brďo, to je vážne haluška.“ Ocko ma napomína, aby som hovoril normálne, a ja mu na to, že predsa hovorím normálne. Potom na mňa zagáni a radšej odíde preč. Takže keď zistím, že je čistý vzduch, akože na blízku nikoho niet, podídem k svojmu bunkru, odložím nabok voľne stojaci vyschnutý krík a suché konáre a zdvihnem tri drevené dosky. Môj bunker je hlboký asi meter a pol a široký asi meter. Vyhĺbil som si ho sám, keď som si povedal, že potrebujem nejaký úkryt. Trvalo mi to asi mesiac, ale podarilo sa.
Teraz keď sa blížia chalani, nebadane sa ukryjem v bunkri a oni chodia ako pakovia, lebo ma nevedia nájsť. „Ale veď som ho videl,“ tvrdí jeden, „naozaj tu bol, celkom určite,“ tvrdí druhý. Vzápätí všetci všade snoria a hľadajú ma. Ja vtedy radšej ani nedýcham, lebo keby ma našli, nielenže by mi bunker zasypali, ale ich mučenie by bolo oveľa hroznejšie. Schytal by som na hlavu možno kokosy alebo striešky. Vieš, čo sú striešky? To sa spoja dlane ako pri modlení a rozpoja sa úderom zvrchu o tvoju hlavu. Prepáč, jasné, že nie o tvoju, to len akože, aby si mi rozumel... Jedno aj druhé bolí, tak som v bunkri ticho ako myška. Raz mi tak zišlo na um, že si musím zadovážiť periskop, aby som z bunkra videl, čo sa deje vonku. Doma som si urobil taký z kartónového papiera. Ani Anke som neprezradil, čo to je. Prirodzene, ani o bunkri som jej nepovedal ani slovo. Ty jediný vieš, že ho mám. Periskop fungoval výborne. Keď sa blížili chalani a zasa ma hľadali, normálne som ich cezeň uvidel. Našťastie, oni môj periskop nezbadali, ale bude to asi preto, lebo je z hnedého papiera, a tak celkom ľahko splynie s okolím. Okrem nadávok, že nemajú koho prenasledovať a mučiť, som si vypočul, že sa prvého apríla chystajú priniesť do školy ampulku so slzotvorným plynom. Chichúňali sa, že to bude dobrý prvoaprílový žart, keď bude naša učka plakať ako malé decko.
Naša učka sa volá Monika a je veľmi pekná a mladá. A má ma rada. Je ako moja druhá mama. Rozumie mi a zvykne tvrdiť, že to v živote dotiahnem poriadne ďaleko. Možno až na prezidenta. Keď to povie, obaja sa smejeme a ja cítim, ako sa pýrim. Sčerveniem ako paprika, a potom sa za to hanbím ešte väčšmi. „Ale veď sa, Oskar, nehanbi, keď ťa chválim,“ usmieva sa na mňa učka, teda Monika. „Koho by som mala, ak nie teba. Uvidíš, niečo z teba bude. A potom, keď budeš silný a vplyvný muž, zvýšiš mi penziu, dobre?“ Vtedy sa smejem ja, lebo si neviem predstaviť, že Monika bude raz stará babka a bude poberať nejakú penziu.
To s tou ampulkou a slzotvorným plynom ma znepokojilo. Prvý apríl sa blíži, a ja vážne neviem, čo mám robiť. Chcel by som tomu nejako zabrániť, lebo mám učku, teda Moniku, rád a nemôžem dopustiť, aby sa rozrevala pred celou triedou. Potom by všetci chalani, ale aj niektoré baby tvrdili, že naša učka reve ako malá. To teda nie! Lenže, ani bonzovať sa nedá. Vieš si predstaviť, že za ňou prídem a poviem jej: „Pani učiteľka, chalani majú na vás pripravený slzotvorný plyn, dávajte si pozor.“ Určite by ma vysmiala. A keby ma aj nevysmiala a naozaj by to bola pravda, chalani by ma nemučili ani steblom trávy, ani kokosmi či strieškami, ale celkom isto inak! Oni už vedia, ako. Naučili sa vo filmoch. Takže, kamarát, čo ty na to? Mal by si mi s tým pomôcť. Nemám nijaký nápad. Je mi jasné, že by som mal pripraviť nejakú protiakciu, ale akú? Chodím hore-dolu po izbe, škriabem sa po hlave a rozmýšľam. Nasadíme si plynové masky? Ale kde ich vziať? Ukradnem chalanom ampulku? Lenže, ktorý z nich ju bude mať v taške? Poviem učke, aby nechodila v ten deň do školy? Lenže ako to zdôvodním?
Učka, teda Monika určite preháňala, keď tvrdila, že zo mňa niečo bude. Nič zo mňa nebude, keď neviem vyriešiť taký jednoduchý problém. Aby si vedel, dočasne s tebou ruším kontakt. Neozývaš sa, neradíš mi, neochraňuješ ma, tak si teda lietaj, kade chceš. Nejako si už bez teba poradím... Ale pre istotu nechoď ďaleko, čo keby som ťa predsa len potreboval. Dobre? Tak sa maj. A dobrú noc. Ozaj, tak mi zišlo na um, neozývaš sa mi preto, že spíš? Veď aj anjeli musia spať, keď sa podobajú ľuďom. Jasné, bude to tak, ako hovorím. Keď ja som hore, ty spíš, a keď ja spím, ty si hore. Ako keby sme mali vymenené fázy dňa. Počuj, skúsim sa s tebou zhovárať v spánku. Možno to bude fungovať, čo ty na to? Tak dobrú noc a pošepni mi, čo robiť s tým slzotvorným plynom, dobre? Anjeličku, môj strážničku, opatruj moju dušičku, aby bola čistá pre Ježiška Krista. Amen.
