Poznáte ten pocit, keď si s vami potyká váš
hudobný idol? Presne tak som sa cítil, keď
ma po vystúpení seba a svojej dcéry Katky pre-
svedčil Ľubomír Feldek, aby som opustil pôvodný
plán v ten večer abstinovať a aby som do seba
v jeho spoločnosti nalial dve whisky... A aby sme
si potykali.
Ľubomír Feldek je totiž meno, ktoré ma sprevá-
dza od detstva. Jeho tvorba ma oslovila na gymná-
ziu v časoch, keď som sám začal písať a stával sa
zo mňa mladý intelektuál so všetkými atribútmi,
čo k tomu patria. Až vtedy som sa dokázal zmieriť
s tým, že sa rozprávka nemusí končiť vždy dobre,
ako napríklad Olinkiných sto bábik, kde Olinka
dala Evičke svoju jedinú bábiku: „A Evička bábiku
zdvihla a povedala: Aj tak sa ti nepoďakujem! Iste
si mi dala tú najškaredšiu! A to je všetko.“
S kamarátmi sme obdivovali Modrú i Zelenú
knihu rozprávok, vtipné texty aj skvelé ilustrá-
cie Albína Brunovského. Feldek je totiž majster
slova a profesionál v najlepšom slova zmysle.
Píše rovnako dobre, keď píše z duše, alebo aj na
objednávku, keď píše verše alebo prózu, keď píše
pôvodné slovenské texty, alebo prekladá. Ešte sa
písaním aj uživí, čo my, amatéri, nedokážeme.
Ale závidíme ti to, Ľubo. Závidíme aj prajeme.
Ešte pred novembrom ´89 som bol v Štúdiu S na
legendárnom programe Ktosi je za dverami Lasicu
a Satinského, Feldek ako hosť zarecitoval báseň
o hercoch a ich povrchnosti. A L + S ho vyhnali
z javiska tak sugestívne, že to ani nevyzeralo ako
vopred dohodnutý scenár.
Feldek ma sprevádzal aj v prózach kultového
spisovateľa Slobodu ako postava s vtipným me-
nom Ľubo Poľniak. Ale, a to je asi najdôležitejšie,
predviedol majstrovstvo nielen na papieri, ale aj
v živote. V Novembri ´89 vystúpil verejne medzi
prvými s požiadavkou zrušiť vedúcu úlohu ko-
munistickej strany zakotvenú v Ústave. V čase,
keď vôbec nebolo isté, ako to všetko dopadne.
Dôsledne vždy vystupoval proti nacionalizmu
a ohlupovaniu. Keď som stretol nášho ožratého
školníka na nacionalistickej demonštrácii, vyhrá-
žal sa, že Feldeka a jemu podobných by „ratatata“.
Byť na zozname ľudí, ktorí prekážajú hlupákom,
je vždy česť.
Ľubomír Feldek, podobne ako vo svojich tex-
toch, aj v živote oplýva šarmom a odzbrojujúcou
úprimnosťou. Aké príjemné je zájsť na pohárik
s ním a jeho menovcom, spisovateľom Ľubom Dob-
rovodom, ktorý nikdy nepije, ale zato všetko platí.
V maili ma Ľubo preventívne varoval, aby sa
jeho jubileum nijako nerozmazávalo, veď napo-
kon, čože je to osemdesiatka? A tak, milý Ľubo,
len ti tak ďakujem za to potykanie v Banskej
Štiavnici, aj za to, ako si mi dodal odvahu do-
končiť román Asvabaždénie. A tiež za to, že moje
deti nijako netrpeli, keď sa učili tvoje básne do
školy. A že si sa zastal ťažkého detského údelu:
„Voľný čas berieme im z ruky, akoby to bola
puška a vraždou sa nám zdá byť každé detské
pestvo. Sprisahali sa rodina a škola, že nenápad-
ne vezmú deťom celé detstvo.
Dospelý človek robí, čo ho baví. Geológ nemusí
už vedieť, kto bol Caesarovým kmotrom. Ale to
dieťa, čo sa nepripraví zo šiestich náuk denne,
nazývame lotrom.“
Vlastne, ak mám byť úprimný, svojím vzorom si
prispel k tomu, že som sa sám stal spisovateľom.
No, asi mi to predsa len nedá: Všetko najlepšie!
A na zdravie.
