Vyhľadávanie
Gustáv Murín (1959) patrí k najobľúbenejším slovenským spisovateľom. Napriek tomu, že jeho literárna tvorba je rozsiahla a žánrovo pestrá, úspech získal najmä knihami o mafii. Tá najnovšia, s prozaickým názvom Gorily v podsvetí, je záverečnou encyklopédiou histórie slovenskej mafie.
Vaša najnovšia kniha Gorily v podsvetí mapuje históriu slovenského podsvetia. Čím je špecifická v porovnaní s predchádzajúcimi knihami o mafii?
Po úspechu knihy Mafia v Bratislave logicky nasledovala Mafia na Slovensku. Potom prišla kniha o Černákovi (Boss všetkých bossov), pretože jeho postava tvorila v rukopise predošlej knihy takú rozsiahlu časť, že si vyžiadala samostatný titul. Tým mali knihy o mafii skončiť. Lenže medzičasom mnohé prípady zo sveta slovenského podsvetia dozreli a ďalej sa vyvinuli. Chcel som ich zaktualizovať a doplniť tak Mafiu na Slovensku o nové svedectvá a skutočnosti. Do toho zrazu prišla kauza Gorila, ktorá úžasným spôsobom spája začiatok novej éry v roku 1989 so súčasnosťou a dáva tomu celému logický rámec.
Ako práve Gorila ovplyvnila vašu knihu?
Proces Gorila sa začal v roku 1989 tým, že sa niekoľko najvyšších funkcionárov v tajných službách rozhodlo pomôcť pádu komunizmu, ale zároveň si vyhradili právo z tejto zmeny profitovať. To sa potom prejavilo v kauze Gorila a mojej najnovšej knihe to dalo nový rozmer, keď popri tej brutálnej organizovanej zločinnosti po prvýkrát mapujem aj tú sofistikovanejšiu. Gorily v podsvetí sú preto akousi encyklopédiou, záverečným opusom toho, čo sa u nás dialo v 90. rokoch.
Aký je váš osobný pohľad na kauzu Gorila?
Na Slovensku je zle nastavený systém politického života. Keď politikom vyčítajú machinácie s miliónmi, tak im vlastne vyčítajú, že pristúpili na nenormálnu hru. Problém je v tom, že tá nenormálna hra je jediná, ktorá sa tu hrá. Politická strana sa bez korupcie ťažko presadí, pretože potrebuje takzvané „voľné peniaze“ na kampaň a rôzne aktivity na získavanie voličov. Kde ich majú zohnať? Základné princípy našej politickej scény vedú, žiaľ, ku korupcii.
Kde ste tentoraz čerpali informácie?
Sú tri spôsoby, ako sa dá o mafii písať. Prvý zvolil Saviano, ktorý sa infiltroval do vnútra zločineckého spoločenstva a následne vyniesol tajomstvá na svetlo sveta. To je dosť samovražedná cesta... Iný prístup zvolil Jaroslav Kmenta z Čiech. On podobne ako Nicholson dostal do rúk spis s názvom Krakatice, konal však profesionálnejšie, nikde sa o tom nezmieňoval, spracoval ho a úspešne vydal. On teda čerpal z utajených zdrojov. Tretiu cestu som si zvolil ja. Nie som investigatívny novinár a nepátram po utajených informáciách. Ale keďže pôsobím vo vede, som zvyknutý citovať, preto staviam knihu na verejne dostupných citáciách. Citujem dôsledne, preto sa v nej môžu vyskytnúť aj chybné informácie novinárov. Nemôžem vychádzať z detailov, ale skôr ukázať súvislosti a zločineckú scénu ako celok.
Dozvedeli ste sa pri písaní knihy Gorily v podsvetí niečo, čo vás mimoriadne prekvapilo?
Samozrejme. Vedeli ste napríklad, že Haščák s Dospivom študovali na rovnakej vysokej škole v Moskve ako Sýkora s Belovičom, ktorí boli zakladateľmi mafie na Slovensku? To sú pozoruhodné zhody okolností, ktoré navodzujú otázku, ako túto skúsenosť s ruským prostredím a kontaktmi zužitkovali. Tento rozmer nových súvislostí obohatil moju najnovšiu knihu o mafii na Slovensku oproti predošlým.
V knihe Gorily v podsvetí pristupujete k téme objektívne a dokážete si udržať nadhľad. Čím to je?
O tejto téme sa mi píše ľahšie, pretože som ňou reálne nikdy nebol zaťažený. V mladosti som tých ľudí vôbec nestretol, ako napríklad Boris Filan či Hríb. A v 90. rokoch som bol zasa väčšinou na cestách ako vedec a spisovateľ. To je pravdepodobne jeden z dôvodov, prečo sa lepšie orientujem v často neprehľadnej zmäti informácií, ktorá sprevádza túto tému. Nie som zainteresovaný a nepoznám priveľa detailov.
Gorily v podsvetí sú už vašou piatou knihou odhaľujúcou praktiky a život mafie. Zmenilo sa za tie roky vaše vnímanie mafie?
Veľmi nie. Vo všeobecnosti ide aj v mafii o určité algoritmy, ktoré sa nemenia. Čo sa mení, je časový horizont. To, čo prežila talianska mafia, absolvovala v skrátenej verzii americká mafia a tou istou skrátenou evolúciou prešli postkomunistické mafie. Priebeh sa opakuje, iba interval je kratší.
Je slovenská mafia v niečom špecifická?
Každá má isté špecifiká. Napríklad v Bulharsku boli mafiáni takmer výlučne zápasníci, lebo to bol a je ich národný šport. Slovenské podsvetie je špecifické v tom, že na rozhodovacích pozíciách mala vplyv hlavne domáca mafia. Černák bol ten, kto údajne zabránil prieniku zahraničnej mafie na Slovensko, ale svoju úlohu v tom mohla zohrať aj SIS. V Bulharsku tá obrana pred cudzími mafiánmi bola vraj tiež inšpirovaná tajnou službou...
Čo vás motivovalo začať písať o mafii?
Moja literárna tvorba je žánrovo pestrá a ja mám toto široké spektrum veľmi rád. Keďže som aj vedec a publicista, celkom prirodzene som sa začal venovať literatúre faktu. Tému mafie som mal pripravenú kdesi bokom (podobne ako ďalších 20 tém, ku ktorým si odkladám materiál), lebo išlo o veľkú zmäť informácií, dokonca vedome zavádzajúcich či protichodných svedectiev. Ani samotní aktéri alebo vyšetrovatelia často netušili, ako to vlastne bolo. Zorientovať sa vo všetkom a nájsť akýsi kľúč bolo zložité. Ja som ho objavil náhodou, keď som si pri prezeraní podkladov uvedomil, že všetky kariéry mafiánov z 90. rokov boli veľmi krátke. V priebehu roka či troch sa vyšplhali hore, chvíľu kraľovali a potom padli. Pre mňa ako spisovateľa to bol dôležitý podnet odovzdať ľuďom posolstvo, že takéto násilné skratky ku šťastiu nevedú. To bola tá správna motivácia.
Vaše knihy o mafii zaznamenali veľký čitateľský úspech. Čisto teoreticky, viete predpokladať, aký majú dopad na čitateľov, ich vnímanie podsvetia?
Asi by som si namýšľal, keby som tvrdil, že moje knihy spôsobili, že ľudia prestali voliť Mečiara a jemu podobných. To by bola ideálna predstava, ale verím, že keď si čitatelia prečítali, čo všetko počas svojich politických kariér napáchali, mohlo to zavážiť. Bez podpory skorumpovaných politikov by totiž organizovaný zločin nemal v tých rokoch takmer neobmedzené možnosti. Mečiarovi spočítali voliči zločinnosť jeho režimu a Dzurindovi, ktorý tak ostro a statočne bojoval proti Černákovi, zase krytie kšeftov mafie „bielych golierikov“. To je nádejná cesta očistenia našej politickej scény...
S mafiánskymi príbehmi sa v posledných rokoch roztrhlo literárne vrece. Čítate aj diela svojich kolegov spisovateľov? Ako hodnotíte tento typ literatúry?
Ja som bol vždy otváračom tém. Tak, ako pri knihách o manželstve či o sexe, aj s mafiou som patril k tým prvým odvážlivcom. Ale tú štafetu by mali prevziať iní, ktorí doplnia moje poznatky, opravia ich, ak treba, prinesú ďalší jedinečný pohľad. To sa však nestalo.
Aj vaša nová kniha je dôkazom, že s kriminálnou činnosťou netreba radšej ani začínať. Jedného dňa minulosť dostihne každého. Je to kľúčové posolstvo vašich mafiánskych kníh?
Samozrejme. Spisovateľ ma iné úlohy ako novinár alebo vyšetrovateľ. Na jednej z prezentácií ku knihe mi vydavateľ odporučil, aby som nepriznával, že nie som odborník na mafiu. Ale ja naozaj nie som v tomto špecialista, zaujímajú ma oveľa viac mnohé iné témy. Tu som len splnil úlohu spisovateľa, ktorý našiel konkrétne príklady na podporu jednej z ľudských múdrostí, že na každého raz príde.
Títo ľudia nie sú šťastní. To je syndróm rýchleho zbohatnutia. Mafiáni z 90. rokov sú prekvapení z toho, že sa im ich mŕtvoly vracajú. Oni si mysleli, že keď raz niekoho zastrelili a zakopali, je to vyriešené, zabudne sa na to a ideme ďalej. O päť, o desať rokov sa však tie prípady vďaka trpezlivým vyšetrovateľom objavia znova. V tomto smere sa asi ľahšie spí tým takzvaným finančným žralokom, ktorí kradnú milióny mase nekonkrétnych ľudí, napríklad pri privatizácii, ako rukolapným mafiánom, ktorí okrádajú a zabíjajú konkrétne osoby a ich tváre majú navždy pred očami.
Čím si vysvetľujete fakt, že vaše prelomové knihy Abeceda sexu a erotiky, Návod na dlhovekosť, Návod na manželstvo či napríklad Všetko je inak nedosiahli na knižnom trhu čitateľský úspech mafiánskych kníh?
Vo vede existuje paradox, o ktorom sme s kolegami často hovorili. Ak napíšete vynikajúci odborný článok, do ktorého vložíte množstvo informácií, energie, aj nejaký vyšší poznatok, väčšinou zapadne prachom. A naopak, práca, ktorá sa urobí akoby sama a tými najjednoduchšími metódami, odrazu nečakane zarezonuje. To sa opakuje aj v literatúre. Napríklad kniha Tak ako bohovia, do ktorej som vložil veľké úsilie a znalosti, síce zaujala niektorých kolegov ako príklad popularizácie vedy, ale tých, ktorým to bolo primárne určené, teda laikom, takmer vôbec neoslovila. Paradoxne, ani knihy o sexe nemali taký úspech, ako vydavatelia očakávali.
Najviac ma ale mrzí slabšia odozva na moju knihu Návrat do Budúcnosti, kde v najrôznejších príbehoch od komických po tragické mapujem na príklade bratislavského sídliska Krasňany, kde od narodenia žijem, čo všetko sme za posledné polstoročie všetci prežili. Veľmi som si na nej dal záležať, príbehy som zbieral roky a teší ma každý čitateľský ohlas, hoci ich nie je ani zďaleka toľko ako pri mafiánskych tituloch...
Nie je to aj vecou zlej reklamy?
S touto myšlienkou sa autor pohráva vždy, ale ubezpečujem vás, že ešte stále našťastie funguje niečo ako tichá pošta, keď si ľudia o dobrej knihe povedia. To je omnoho silnejšie a účinnejšie ako reklama. Samozrejme, čitatelia sa najprv o knihe musia dozvedieť. A o mojich ne-mafiánskych knihách sa takmer nevie.
V minulosti ste vydali publikáciu o knižnom trhu s názvom Všetko je inak. Nepýta si slovenský literárny svet aj dnes podobné dielo? Čo sa v knižnom trhu zmenilo od vášho posledného výskumu?
Všetko je inak je knihou, ktorú si síce ľudia netrhali z ruky, ale tí, čo si ju prečítali, ju veľmi ocenili. Dodnes ju používam pri výučbe masmediálnej komunikácie a som rád, že vie študentov zaujať. Čo sa týka samotného knižného trhu, je viacero ľudí, ktorí sa zaslúžili o jeho výrazné oživenie na Slovensku. Jedným z nich je napríklad Koloman Kertész Bagala, ktorý v čase najväčšej dezilúzie vzkriesil vieru v pôvodnú slovenskú tvorbu. A druhý človek, ktorý si zaslúži verejné poďakovanie, je László Bödök, zakladateľ siete kníhkupectiev Panta Rhei, ktorý povýšil slovenský knižný trh na európsku úroveň.
Vašou najnovšou knihou je bilingválna zbierka cestopisných príbehov s názvom Svet je malý – The World is Small v slovenčine a v anglickom preklade. Prezradíte o nej viac?
Príbehy som začal písať ešte v roku 1995 na svojom prvom spisovateľskom pobyte v USA. Odvtedy som ich jednotlivo publikoval doma aj v zahraničí. Ako kniha vyšli bilingválne vo francúzskom a slovenskom jazyku a následne tiež v hindí a v chorvátčine. Veľmi som si prial, aby kniha vyšla aj po anglicky zároveň so slovenským originálom, preto sa teším, že sa to vďaka vydavateľstvu SPN konečne podarilo. Sú to cestovné príbehy, vtipné aj napínavé, niektoré tajomné, pretože na cestách sa často dejú magické veci. Už prvé ohlasy čitateľov potešili. Jedného kniha tak zaujala, že ju prečítal na jeden záťah. Kniha by mala tiež zľahka pomôcť k štúdiu angličtiny či naopak slovenčiny, lebo ten istý text je na protiľahlých stranách v oboch jazykových prevedeniach.
Aj reakcie na vaše knihy o mafii sú rovnako pozitívne?
Práve včera mi písal jeden neznámy čitateľ, že keď začal čítať moju knihu, odrazu nevedel prestať, a preto si kvôli nej zobral dovolenku. Iný, keď dočítal, začal čítať odznovu, aby si to tentoraz vychutnal. Podobných pozitívnych čitateľských ohlasov mám už desiatky, možno stovky, a je to veľké zadosťučinenie. Pozoruhodné sú príklady tých, čo nikdy predtým nesiahli po slovenskej knihe, až otvorili tieto moje mafiánske príbehy a už ich nepustili z ruky. Samozrejme, veľmi by som si prial, aby sa s takýmito ohlasmi stretli aj moje ne-mafiánske knihy.
Je o vás známe, že sa rád púšťate do tabuizovaných tém. Máte už vo výhľade nejaké nové námety?
Momentálne, opäť ako prvolezec, pracujem na kuchárskej a zároveň životopisnej knihe o Ondrejovi Antovszkom, zakladateľovi slovenskej kuchyne a jednom z najslávnejších šéfkuchárov. Jeho osud je fascinujúci, ide priam o hollywoodsky príbeh. Chlapec, ktorý napriek ťažkým pomerom a prekážkam osudu dosiahol neuveriteľný úspech.
Diana Mašlejová
