Vyhľadávanie
Ján Zambor (ed.): Samo Bohdan Hroboň. Prosbopej slovenského chorľavca žobráka
Bratislava: Literárne informačné centrum, 2020
Komplexná interpretácia básne Prosbopej slovenského chorľavca žobráka Sama Bohdana Hroboňa, neobyčajného „slovotvorcu“, predstaviteľa mesianistickej línie slovenského romantizmu, sa k čitateľom dostáva vďaka básnikovi a literárnemu vedcovi Jánovi Zamborovi.
Mohlo by sa zdať, že obdobie romantizmu patrí k najpodrobnejšie preskúmaným epochám slovenskej literatúry, no dodnes sú mnohé diela romantikov len v archívoch v rukopisnej podobe, nedostupné širšej čitateľskej verejnosti. Obraz slovenského literárneho romantizmu je neúplný, a teda poskytuje priestor pre ďalší textologický, literárnohistorický výskum. Postupné vydávanie rukopisných textov nie je len splatením dlhu minulosti, výrazom piety voči predkom, ale aj nevyhnutnou súčasťou poznávania genézy slovenskej literatúry, jej rozmanitosti a ukotvenosti v európskom kultúrnom kontexte. Stalo sa stimulom pre narušenie zjednodušujúceho modelu homogénneho slovenského literárneho romantizmu a od 70. rokov 20. storočia, hádam najvýraznejšie zásluhou Oskára Čepana, sa pretavilo do literárnohistorickej rekonštrukcie obrazu heterogénneho, pragmaticko-predmetného, folklorizujúceho, artistného, ale aj absolútneho, mesianistického romantizmu. K poznaniu diverzifikovanosti slovenského literárneho romantizmu výrazne prispela objaviteľská činnosť Pavla Vongreja v archívoch a sprístupnenie diela napríklad Sama Vozára (1967, 1988) či Michala Miloslava Hodžu (Matora, 2003), dlhodobá sústredenosť slovenskej literárnej vedy na diela slovenských mesianistov, hlavne Sama Bohdana Hroboňa, a snaha o sprístupnenie aspoň jeho časti na začiatku 90. rokov, keď so svojím výberom z Hroboňovej tvorby prišiel Vlastimil Kovalčík (1990) aj Edmund Hleba (1991).
Vzkriesenie chorľavca žobráka
V postupnom oboznamovaní sa s dielom Sama Bohdana Hroboňa môžeme najnovšie pokračovať vďaka Jánovi Zamborovi, ktorý hovorí o splácaní dlhu, lebo na nedostatočné vydávanie Hroboňových textov upozornil už v roku 1971, keď ešte ako vysokoškolák (so spolužiakom Mariánom Hevešim) napísal kritickú poznámku Hroboň v hrobe a nie náhodou po takmer päťdesiatich rokoch predkladá knihu, v ktorej jeden z kľúčových veršov znie: „Dajže rosy vozkresenia v hrob Hroboňov, Pravšebože!“ Pripravením a vydaním knihy Prosbopej slovenského chorľavca žobráka sa Ján Zambor zaraďuje k tým, ktorí Hroboňovo dielo vyvádzajú z hrobu – archívu a kriesia ho k životu – umožňujú čítanie jeho básní širšiemu okruhu záujemcov. Na rozdiel od predchádzajúcich editorov Hroboňovho diela zvolil Ján Zambor odlišnú cestu, neponúka ukážky z viacerých textov, ale sústredil sa na jednu básnickú skladbu a jej dôsledné textologické, literárnovedné, interpretačné komentovanie. Z rozsiahlej, doposiaľ nevydanej časti tvorby Sama Bohdana Hroboňa si vybral skladbu Prosbopej slovenského chorľavca žobráka, ktorá patrí do vrcholného mesianistického obdobia písania Hroboňa a v rámci jeho veľkých skladieb zastupuje polohu väčšmi osobnej, subjektívnejšej výpovede. Nejde o poéziu abstraktnej postavy trpiteľa, kajúcnika, radcu, zvestovateľa či vizionára, ale o osobný lyrický subjekt, ktorý vypovedá sám za seba, sebareflexívne sa predstavuje a zároveň je aj objektom výpovede, neuzatvára sa do seba, práve naopak, formuluje básnické slovo ako oslovenie druhého (Boha, veriacich, iných ľudí).
Aktualizácia s citom básnika
Keďže výbery Kovalčíka aj Hlebu priniesli z Prosbopeja slovenského chorľavca žobráka len úryvky, navyše, v textologicky nerovnakej úprave, Ján Zambor stál pred výzvou nanovo prečítať Hroboňov rukopis a pokúsiť sa o jeho korektný prepis, vracia sa k dobrým tradíciám textologicky kvalitne pripraveného vydávania rukopisov. Prispôsobuje Hroboňov jazyk súčasnej pravopisnej norme, ale robí tak s citom básnika pre rytmicko-sémantické náležitosti poézie a neaktualizuje, neupravuje tam, kde by došlo k deformácii rytmu či rýmu. V Zamborovom prepise sa snúbi odbornosť s citlivým prístupom umelca. Editorsko-textologické poznámky presvedčivo vysvetľujú princípy, ktorými sa pri prepise z rukopisu riadil. Za dôležitú súčasť publikácie, ktorá zaiste nájde uplatnenie ako interpretačný kľúč aj pri čítaní ďalších básní Hroboňa, pokladám Slovníček nezvyčajných výrazov. Nevyhnutnosť interpretácie kľúčových novotvarov si uvedomoval aj sám S. B. Hroboň, ktorý sa vysvetleniu niektorých neologizmov venoval v sprievodných textoch k svojim básňam (Poznamenaní k skladbe Prosbopej slovenského chorľavca žobráka, Kľúč Slovopiesne). V Slovníčku je použitých viacero variantov formy odkazu na zdroj vysvetlenia, napríklad raz „hory nad hory“ (S. B. Hroboň), inokedy podľa S. B. Hroboňa „nesmierny počet alebo nekonečný všesvet“ alebo bez odkazu černc – mních odetý do čierneho. Navrhujem zjednotenie úpravy tam, kde je to možné.
Dialóg predhovoru, prekladu a interpretácie
Knihu ako celok absolútne vystihuje metafora zostavovateľa o „galérii jedného obrazu“, keď ústredné postavenie má Hroboňova skladba a ostatné texty ju rámcujú. Bezprostredne sa na skladbu viaže Hroboňov výklad jej zámeru a významu Poznamenaní, preklad úvodných veršov skladby do angličtiny od Johna Minahane a textologické poznámky, slovník nezvyčajných výrazov a analyticko-interpretačná štúdia od Ján Zambora. Vonkajšie rámcovanie skladby z hľadiska literárnohistorického a biografického tvorí stať o živote a tvorbe básnika od Andrey Bokníkovej, predhovor a báseň od Jána Zambora. Kniha odzrkadľuje viacrozmernosť činnosti jej zostavovateľa, Jána Zambora, literárneho vedca, interpreta poézie, básnika, ale aj odborníka v oblasti prekladateľstva. Výber rámcujúcich textov, viazaných viac či menej na ústrednú Hroboňovu báseň, dokazuje mnohovrstevnosť sveta poézie, jeho podnetnosť pre vlastnú vedeckú i umeleckú tvorbu. Kompozičné usporiadanie knihy umocňuje metaforu rámcovaného obrazu, pričom rámcujúce texty nemajú okrajové postavenie, naopak, sú v neustálom dialogickom vzťahu s ústredným dielom, nielen jeho doplnením, ale rovnocennou časťou celku, lebo nejde len o knihu poézie, ale aj o knihu o poézii. Komponovanie publikácie vychádza z ambície vytvoriť celok, kde nebude chýbať sústredenie sa na jednotlivé detaily, ale ani širšie koncipované, kontextové rozhľady, kde sa nevolí jeden uhol pohľadu, ale text sa nasvecuje zo všetkých možných strán.
Ján Zambor dielo Hroboňa dôverne pozná a venoval sa jeho reflexii prostredníctvom básnického slova (Lipa – rozkrídľujúca, so žobráckym krídlom) aj prostredníctvom literárnovednej analýzy; napríklad v monografii Stavebnosť básne písal o verzologickej, strofickej, rýmovej a významovej štruktúre Hroboňovej básne Ária kajúca. V prípade rozboru skladby Prosbopej slovenského chorľavca žobráka postupuje obdobne, dôsledný semiopoetický prístup robí zo štúdie Báseň ako volanie po rozčujnení plačmi, zmene a premene dôstojného pendanta Hroboňovej skladby, vysoko odborným, ale zároveň prehľadným, argumentačne presvedčivým a voči čitateľovi ústretovým spracovaním náročný umelecký text Hroboňa vyvažuje.
Jedinečný a prvý komplexný rozbor
Štúdia Zambora je komplexná, vo výklade neopomenie žiadnu zložku textu, prechádzajúc od polôh exaktnej verzologickej analýzy až po hermeneutické interpretačné nachádzanie miest pre jednotlivosti v celku, ktorý presahuje rámec skladby i slovenskej literatúry v uvažovaní o kontexte svetovej literatúry (V. Chlebnikov, J. Milton, F. G. Lorca), od minuciózneho hľadania významu aj najmenšieho textového segmentu, idúc až na úroveň morfémy a fonémy, až po funkčné zakomponovanie biografie a dobového kontextu autora do rozpravy o význame. Vyzdvihnúť treba analýzu žánrového podložia skladby, predovšetkým nadväznosti na planctus, tvarovania lyrického subjektu, adresnosti, ekumenizmu a hudobnosti skladby, dôslednú interpretáciu náročného Hroboňovho jazyka a verša, odkrývanie sémantiky jeho neologizmov a hlavne permanentné nachádzanie spojitosti medzi výrazovou a významovou zložkou textu. – mk
Nespochybniteľným prínosom publikácie je skutočnosť, že skladba Prosbopej slovenského chorľavca žobráka spolu s autorským výkladom jej intencie v Poznamenaní sa vďaka Jánovi Zamborovi dostáva k čitateľom v úplnosti prvýkrát.
Doc. PhDr. Gabriela Mihalková, PhD. (1976)
Pôsobí na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Inštitútu slovakistiky a mediálnych štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity.
Úryvok z básne Sama Bohdana Hroboňa Prosbopej slovenského chorľavca žobráka (s. 67)
Syn môj! žiaľom ostarený,
v seba živkom vohrobený...
Sám nad sebou zľutujže sa,
s Otcom Slávy pomerže sa!
Skloň sa bôľom prakajania,
nesmierneho ľutovania,
žesʼ urazil Otca, Syna,
Sväto-Ducha, Hospodina.
Azda prijme Všemohúci
z hrobu hrobov žiaľ tvoj vrúci.
V smrti Božej dokonalej,
v žertve Božej vekostálej,
domri, synak, hriechu môjmu,
domri, domri hriechu svojmu!
Jedným pramúk božských razom
staň sa navždy svojvíťazom!
Hriechu mŕtvy, Bohu živý,
vznes prapejan žiaľoclivý;
nesmier túžby christoviery
vznes v Prabožstva prenesmiery!
A v hĺbke sebasavzdania,
v priehlbine vierovania
žiadaj číro zmilovania.“ –
Portrét S. B. Hroboňa, olej P. M. Bohúňa.
