Stigma lásky

Ostatná zbierka básní Mily Haugovej Z rastlinstva sa končí slovom stigma. Stigma je báseň. Stigma je rana zo slov. Stigma je znamenie lásky.

 Dokonca celá „večnosť je postavená z nevyčerpanej lásky“ (s. 84). Mila mi rozprávala, ako sa tam to slovo vpísalo takmer samo a musela to rešpektovať. Taký je zákon transcendentného písania. Záverečná báseň opusu znie: „horí náš ľudský dom / chcela by (som) aby som na chvíľu nebola // (videla tam stopy zapisovania) / pre každé slovo iný život / pokračovanie / odovzdávanie / stigma“ (s. 85, už bez stranovania).

O celej poetkinej tvorbe by sa dalo povedať, že ak je niečo bytostne dôležité, tak je to láska. Všetko ostatné je ilúzia a klam. Preto horí náš ľudský dom, horí ako biblický ker v púšti, aby z neho prehovorila pravda o nás samých. 

Najstarším domovom lásky je záhrada. Poetka nás opakovane pozýva ochutnávať ovocie života. Už v predošlých knihách sa prihlasovala k rastlinnému bytiu (reči) ako k špecifickému druhu umenia správne dýchať spolu s faunou a flórou. Vytvoriť niečo ako metafyzické pľúca obojstranného prúdenia ľudského a prírodného, aby sa stimulovalo božské. Záhradu chápe ako spirituálny priestor výmeny medzi človekom a kozmosférou. Písať ako dýchať patrí k jej krédam.

Záhrada sa začína v intimite dlane, dotýkajúcej sa zeme, rovnako ako v intimite pohybu ruky, zapisujúcej slová. Aj vhadzovanie hrste zeme na rakvu je symbolickým aktom zavŕšenia záhrady (raj je aj záhrobie), rovnako ako je záhradou práca v nej: prerábanie textu, obracanie pôdy, rýľovanie, podobné riadkovaniu na papieri. Umberto Eco napísal, že záhrada je zariadenie na ovládanie vesmíru.

Autorka píše: „nadýchali sme spoločný vzduch skleníkov: tenučké planty povyrastané do neprípustnej výšky“ (s. 71). Od Mily som sa naučila, že záhrada vyžaduje fúziu – splynutie človeka s tajomstvom bytia, do ktorého sú započítané farby, vône, chute, ale aj klčovanie a kompost, spev vtákov, bzučanie hmyzu či zvuky noci. Naučila som sa, že každý, tvoriac svoj život, si buduje nielen otvorenú, ale aj zatvorenú záhradu, v ktorej sa učí prijímať nadprirodzený svet, kde sú chaos a čas nepodstatné. Dôležitá je jednota, celistvosť, transcendencia. Záhrada nám umožňuje vracať sa k prvotnej nevinnosti. V nej spočíva aj samotné tajomstvo jazyka, ústiaceho do vlastného zmyslu, ktorý sa vyjavuje v snoch: „do hmly / stúpajúcej na konci záhrady : otvorím bránku (vo sne) / prekĺzne vlk alebo pes : to už neviem : sen aj skutočnosť / bez upozornenia“ (s. 74). Žijeme v tajomstve, ktoré treba prenášať a uchovávať písaním.

Keď vyšla Mile Haugovej básnická zbierka Rastlina so snom : Vertikála (2006), uvádzal ju do života básnik Ján Buzássy slovami: „Kniha je napísaná jazykom vedmy, ktorá si opakuje svoje prírodné rituály. Svieti tu svetlo racionálnosti, ktoré sa často mení na svetlo metafyziky alebo duchovnosti. V tomto svetle možno vidieť svet i prírodu s presahom do inej skutočnosti, básnickej i filozofickej zároveň.“ Na obálke knihy je rastlina spolu s koreňmi, rastlina, vznášajúca sa v metafyzickom priestore. Rastlina, ktorá prešla jazykom, a preto vstúpila do vertikály.

Báseň je druhom vtelenia. 

Záhrada jazyka je posvätný priestor, kde sa vedomé ja spája s nevedomým zdrojom, lebo – ako nás ubezpečuje autorka – „sme tiež fauna a flóra : // posadnutí mágiou jazykovej činnosti“ (s. 20). Medzi bytím pred narodením a bytím po smrti, „medzi dvoma prázdnotami“, Haugová prosí: „Dovoľ mi Pane žiť tajný život rastlín“ (s. 24). Kedysi mi Mila pri jednom z našich početných priateľských rozhovorov povedala: „Nie sme uspôsobení na to, aby sme žili v klamstve – na dve strany. To poráža. Ničí orgány. Osobnosť. Dušu.“ Áno.

Čítanie Haugovej textov opakovane prináša katarziu. Spočíva v pravde o nás samých: Ak nevstúpime do hľadania sa v láske, všetky víťazstvá sú bezpredmetné.

Začať si s písaním znamená vojsť do revíru jazyka, siahajúceho až po najzadnejšiu hranicu. Až tam, kde fyzika existuje iba vďaka metafyzike, oddať sa bezo zvyšku. Ešte veľa tvorivých síl, Mila.

Dana Podracká

Foto: Lucia Gardin / LIC