Strach potrebujeme

Strach potrebujeme

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: „Strach dáva zlé okuliare.“ (Ján Johanides: Nepriestrelná žena)

Strach je jedna z emócií, ktorú občas potrebujeme, no niekedy nám prekáža pri zážitkoch a prežívaní. Strach nezískame po čase, ale rodíme sa s ním. Strach je rýchlejší ako mozog. Prejavuje sa zrýchlením dychu, tepu, niektorí cítia strach aj v žalúdku ako nejaký ťažký kameň. Je to jeden z našich základných inštinktov, ktorý nám pomáha prežiť v nebezpečných situáciách. Keby naši predkovia nepociťovali strach, pravdepodobne by sme tu dnes neboli ani my. Dobrý sluha, keď nás ochraňuje, zlý pán, keď sa vymkne kontrole a on ovládne nás.

Ak strach nezačneme ovládať my, začne ovládať on nás a dovolíme mu riadiť nám život. V prežívaní strachu sú medzi nami ľuďmi veľké rozdiely. Z literatúry, ale aj z praxe vieme, že trošku strachu alebo obáv nás robia obozretnými.  Každý zdravý človek má strach, bez ohľadu na vek, pohlavie, sociálne postavenie. K strachu sa pridáva aj stres, adrenalín a ďalšie rozvinutejšie pocity. Možno sa to nezdá, no naše telo potrebuje pociťovať aj strach. Strach spôsobuje aj eufóriu, preto ho tak niektorí vyhľadávajú. Problémom je, keď vás strach premôže do tej miery, že si s ním neviete rady. Potom sa dostanete do bludného kruhu nadmerného stresu, nepohody, z ktorého je ťažké dostať sa von. Nadmerný strach, že nezvládnete to, čo vám život prinesie vyvoláva ochromujúci pocit a vy často namiesto toho, aby ste niečo podnikli a s odvahou sa pustili do veci, iba uvádzate dôvody, prečo sa to nedá, presviedčate seba i okolie, že je to zbytočne vynaložená námaha, že aktuálny čas je neprajný a tak ďalej.

Každý má iné štádia a normy strachu. Niektorí si užívajú to, že ho pociťujú, rôzne ho vyhľadávajú, napríklad pozeraním hororov alebo rôznymi činnosťami spojenými s adrenalínom. Niekto má dobrý pocit z toho, že sa prekonáva. Vystaví sa ohrozeniu, a potom príde úľava. Dobre sa to skončí. Horory pozeráme alebo čítame v bezpečnom prostredí, niekedy sme síce do nich vtiahnutí tak, že si prestávame uvedomovať, že sú to vymyslené a umelé veci.

Naopak niektorí s ním zase dlhé roky pracujú, zabraňuje im užívať si činnosti a bráni im vo vykročení do nepoznaných častí života. Od detstva totiž ruka v ruke vyrastáme s prehnaným strachom a obavami našich rodičov. Často ľudia s vysokou normou strachu pociťujú úzkosť a vyvodzujú ich z miery veci, ktoré ostatní považujú za normálne činnosti. Nedokážu sa bez strachu socializovať, necítia sa dobre vo veľkých skupinách, strach z verejného vystupovania, z odmietnutia, zo zlyhania, zo sklamania, z neúspechu, z konfliktov, zo zmeny, zo straty zamestnania, zo straty blízkej osoby... To, ako sa človek zachová, sa odvíja od jeho povahy. Ľudia sú rôzni, niekomu stačí, keď od strachu utečie a nezaujíma ho, že útek nič nerieši. Skôr alebo neskôr sa problém vráti a my zase budeme plní strachu, plní otázok. A znovu utečieme? Niektorí ľudia sa tak boja konfrontácie so situáciou, ktorá v nich vyvoláva nepríjemné pocity strachu, že sa strachu a novým veciam radšej vyhýbajú. A tak radšej len nehybne stoja na mieste. A po rokoch si uvedomia, že vlastne nežili, ale celé tie roky len prežívali. Žiaden adrenalín, očakávania, čo z toho bude.

Veľmi často sú úzkosti sprevádzané panickou poruchou. Pre ňu sú typické silné záchvaty úzkosti – paniky. Objaví sa silná obava, človek sa cíti v ohrození a nevie z čoho. Niekedy je takýto panický záchvat spojený s určitými okolnosťami, napríklad sa môže vyskytovať v preplnenom autobuse alebo v kine. Môže sa ale vyskytnúť aj zo spánku. Ľudia s panickou poruchou nakoniec začnú mať strach zo strachu. Môže im to veľmi negatívne ovplyvňovať život.

Naučme sa s ním pracovať, emócie a teda aj strach sa naučme navigovať, riadiť, regulovať, usmerňovať. Ak chceme ovládať svoj strach, musíme mať hlavne odvahu. Mať odvahu neznamená nemať strach – mať odvahu znamená konať aj napriek strachu. Odvaha je schopnosť konať aj za prítomnosti strachu. Naše myšlienky a naše presvedčenia  ovplyvňujú to, ako sa cítime a následne aj čo robíme. Preto, ak nechcete, aby vás strach ovládal, je potrebné, aby ste pracovali na vašom presvedčení, sebadôvere, že dokážete vo svojom živote zvládnuť všetko, čo vám príde do cesty.

Ak sa chcete dostať zo svojho bludného kruhu strachu, obáv, neistoty, skúste zmeniť svoje myslenie a pozdvihnúť svoju sebadôveru, sebaistotu. Pretože ak sa strach v istej situácii znova objaví a vy si budete v hlave premietať bojím sa, bojím sa, samozrejme, že váš strach bude narastať, až vás pohltí. Niekedy sa bojíme a vlastne ani nevieme z čoho máme strach. Bez ohľadu na to, aký strach vás máta, treba s ním vedieť pracovať. Nebojujte voči svojmu strachu, ale urobte to inak. Už len to poznanie, že strach je súčasťou rastu, môže byť pre vás oslobodzujúce. Aspoň môžete neustále pracovať na svojom zlepšovaní sa. Vždy, keď sa pustíte do neprebádanej oblasti, budete cítiť strach, ale to platí pre každého. Nie ste v tom sami. Nie ste strachopud. Nie ste neschopní. Strach je prirodzenou súčasťou života každého z nás. Každý má strach. Aj váš sused, ktorý navonok pôsobí ako majster sveta.

Ak budete žiť so strachom, ktorý vás bude ovládať, ako chcete prežiť svoj život, ak nebudeme riskovať, život nebude taký vzrušujúci. Ak sa budete strachu iba vyhýbať a  budete si celú realitu predstavovať ešte horšie, než v skutočnosti je, váš strach môže spôsobiť, že po celý život nebudete robiť veci, ktoré by ste chceli, po ktorých túžite, o ktorých dlhé roky snívate.

Pokiaľ začnete rozumieť vášmu strachu, pokúsite sa zvládnuť aj situácie, ktoré vo vás vyvolávajú obavy, neistotu, váš strach sa bude zmenšovať a vy sa budete v danej chvíli cítiť komfortnejšie, sebaistejšie. Možno to nebude sto percentné na prvýkrát, ani na druhý, ani na tretíkrát. Ale je potrebné veriť, že raz to zvládnete. Ujsť pred strachom sa nikdy úplne nedá. Strach vás bude jednoducho sprevádzať vašimi životnými dobrodružstvami, ale dôležité bude vaše vedomie, že ho viete mať pod kontrolou a že to stojí za tú chvíľu strachu.

Dôležité je, aby ste si uvedomili, že väčšina vašich obáv a strachov sa nikdy nenaplní. Berte veci viac s rezervou a nadhľadom. Žijeme len raz, a ak to chceme premárniť kvôli tomu, že sa bojíme, je to tá najväčšia chyba. Spomeňte si, čo všetko ste už v živote zvládli a choďte do toho. Ja som žila pár rokov vo veľkom strachu, no teraz si uvedomujem ako veľmi boli tie roky ťažké a premrhané. Som vďačná, že som mu nedovolila ma nakoniec ovládnuť natrvalo a teraz si každý deň pripomínam, že si mám užívať a nedovoliť mu znovu ma ovládnuť, inak by som nežila, iba prežívala. Preto je dôležité pracovať so strachom, ktorý nám zabraňuje hýbať sa ďalej. Niekedy stačí aj nič nerobiť, iba pozorovať svoj strach a zhlboka dýchať a za krátky čas pocit strachu, ktorý nás v danom okamžiku prepadol, sa rozplynie. Ale pozor! Ak si myslíte, že sa dá strachu navždy zbaviť, mýlite sa. A nemali by ste to ani robiť, chcieť sa ho navždy striasť? Strach, ako sme už hovorili, má v našom živote svoje miesto. A tak ho vnímajte, že je to váš každodenný kamarát, ktorý vás má niečo naučiť, a vďaka ktorému vlastne rastiete. Obavy a strach môžete pociťovať vždy pred niečím, čo ste predtým nerobili, respektívne v nejakej novej, či nečakanej situácii. Je len potrebné, aby ste si uvedomili, že je to prirodzené.

________________________________________________________________________

Esej hodnotí literárna vedkyňa Eva Urbanová:

Premýšľať o strachu znamená prvý krok, ako mu čeliť. Ema Janičová má len pätnásť rokov, ale a o strachu premýšľa skutočne koncepčne. Uvažuje napríklad o jeho histórii v našich životoch – strach stojí na počiatku evolúcie, je to inštinkt, s ktorým sa rodíme. Podnetné je tiež autorkine pýtanie sa po jeho funkciách. Prichádza k poznaniu, že strach môže byť pre človeka užitočný, pokiaľ ostáva vo svojej prirodzenej „verzii“. Svoje názory argumentuje pomocou všeobecných príkladov, ale opiera sa i o vlastné skúsenosti. Vhodne si vypomáha aj známymi prísloviami či inými univerzálnymi múdrosťami.

Nebezpečenstvo strachu nachádza v jeho vyústení do permanentného a zbytočného stresu a úzkostí. V týchto miestach eseje oceňujem najmä zapájanie vecného jazyka, keď autorka skratkovito definuje niektoré úzkostné stavy, napríklad panickú poruchu. Otvorene hovorí o probléme, ktorý je viac než aktuálny nielen medzi staršími, ale aj v jej generácii. Uvedomelosť, s ktorou Janičová píše si zasluhuje pozornosť a podporu. Je to text, o ktorom si poviete, že by mal na danú tému zaznieť. Napriek tomu, že autorkina naliehavosť je poučná, zachováva si veľkú mieru reflexie, dokáže podnecovať k ďalším otázkam a diskusiám, neostáva na úrovni prázdneho moralizovania.

Oceňujem tiež prácu s variovaním podobných myšlienok, najmä v druhej časti eseje, v ktorej sa usiluje formulovať rady a návody. Strach spája s jeho antonymami, so sebadôverou či odvahou. Ukazuje, že tieto „dvojice“ sa vlastne navzájom nevylučujú („Odvaha je schopnosť konať aj za prítomnosti strachu.“), čo je nielen mimoriadne rozumné a originálne formulovanie názoru, ale aj nádejné pre každého človeka, ktorý sa považuje za ustráchaného. Dynamiku a hodnovernosť textu zvyšujú tiež povzbudzujúce frázy, ktoré funkčne strieda s konkrétnymi príkladmi. Navyše, autorka eseje používa prirodzený jazyk, ale narába s ním štylisticky zručne, čím je čítanie danej eseje príjemné, myšlienka „drží pokope“, ako po obsahovej, tak po formálnej stránke.

Video z vyhodnotenia súťaže nájdete na našom Youtube:

Autorkou vizuálu súťaže Esej Jána Johanidesa je ilustrátorka Kristína Soboň