Vyhľadávanie
Anton Hruboň a kol.: Fašizmus náš slovenský. Korene, podoby a reflexie fašizmu na Slovensku (1919 – 1945)
Bratislava: Premedia, 2021
Rozmanité aspekty druhej svetovej vojny a fašistickej ideológie sú a ešte veľmi dlho budú jedným z najvyhľadávanejších objektov záujmu európskej historiografie i širšej verejnosti. Výnimkou nie je ani Slovensko, kde boli možnosti historického bádania a interpretácie niekoľko desaťročí obmedzené a väčšinou účelovo inštrumentalizované v prospech panujúceho režimu.
Pluralita názorov, ktorú priniesol rok 1989, sa veľmi skoro prejavila vášnivými diskusiami o charaktere vojnového slovenského štátu, odboja a činnosti konkrétnych osobností. Po tridsiatich rokoch výskumu a polemík prichádza na trh publikácia s ambíciou prinavrátiť politicky zneužívanému pojmu fašizmus vážnosť a „vrátiť ho do slovenských dejín“ ako plnohodnotnú súčasť historických a politologických vied s názvom Fašizmus náš slovenský.
Snahou publikácie, na ktorej participoval kolektív mladších, no pomerne dobre etablovaných historikov a historičiek pod vedením Antona Hruboňa, bolo pozrieť sa na domáce variácie fašizmu z európskej perspektívy s cieľom pochopiť, čo vlastne bol slovenský fašizmus, resp. fašizmus na Slovensku, aké boli jeho podoby, kto boli jeho nositelia či aké boli jeho sociálne a kultúrne korene. Autori pritom chápu fašizmus, opierajúc sa o politického teoretika a historika Rogera Griffina, ako revolučnú ultranacionalistickú politickú ideológiu, ktorej cieľom je vytvorenie duchovne obrodenej spoločnosti nového typu. „Kľúčovými zložkami fašizmu sú pritom revolučnosť, utopickosť, ultranacionalizmus a mýtus o znovuzrodení národa (tzv. palingenéza)“. (s. 11)
Radikáli v HSĽS
Prvá a jadrová kapitola publikácie sa venuje slovenskému fašizmu reprezentovanému prúdmi a osobnosťami Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Pri radikalizácii ľudáckej politiky zohral kľúčovú úlohu už v dvadsiatych rokoch neskorší predseda vlády a minister zahraničných vecí Vojtech Tuka. A. Hruboň približuje jeho mysticko-nacionalistickú spisbu, ako aj podiel na založení militantnej organizácie Rodobrana. Tá „pre Tuku predstavovala akési laboratórium pre klonovanie hnutia nového typu, ktoré zároveň bude platformou kvalitatívne nového národa, naplneného hodnotami očistenými od socialisticko-liberálnej ‚dekadencie‘.“ (s. 43)
V tridsiatych rokoch fašizácia politiky HSĽS pokračovala, čo súviselo nielen s nástupom mladšej generácie reprezentovanej Karolom Sidorom, bratmi Ďurčanskými či Alexandrom Machom, ale aj so zahraničnopolitickou situáciou. A. Hruboň poukazuje na objavujúce sa sympatie voči nacistickému Nemecku, antisemitizmus, no predovšetkým na posadnutosť konšpiračnými teóriami; všade a zároveň nikde prítomným nepriateľom sa stal „medzinárodný židoboľševizmus“.
V záverečnej časti venovanej medzivojnovému obdobiu autor konštatuje, že „politická komunikácia strany najneskôr od začiatku druhej polovice 30. rokov vykazuje znaky priblíženia sa k množine európskeho fašizmu. Na druhej strane, fašistická identita bola drvivej väčšine členov i vedenia HSĽS cudzia; ľudáci sa identifikovali ako autonomisti, resp. nacionalisti. To sa však s meniacim profilom strany nijako nevylučuje – koniec koncov, človek, ktorý myslí alebo koná ako fašista, si to zďaleka nie vždy uvedomuje.“ (s. 83)
V centre naratívu sledujúceho obdobie rokov 1939 – 1945 sú politici a ideológovia, ktorých historiografia sa tradične nazýva ako radikálne krídlo HSĽS, v Hruboňovom poňatí ide o revolučných národných socialistov. Všíma si ich podiel na premene spoločnosti, antisemitskej a protirómskej politike či vnútropolitických sporoch s tzv. umierneným krídlom. V závere kapitoly autor ponúka zaujímavú definíciu ľudáckeho režimu, ktorá vychádza z európskych komparatívnych výskumov: „Režim Hlinkovej slovenskej ľudovej strany z rokov 1938 – 1945 mal pôvodne nacionalisticko-autoritatívny ráz, ktorý sa pod vplyvom domácich a zahraničných faktorov transformoval na režim národnosocialistického (fašistického) typu a následne zmutoval do formy hybridného režimu bez jasnej politickej identity.“ (s. 174) Či sa táto definícia ujme, zostáva otvorené.
Vábenie Nemcov a Maďarov
Prvá štúdia v kapitole s názvom Menšiny na Slovensku a fašizmus sa zaoberá Karpatonemeckou stranou a jej cestou z periférie politickej scény až do pozície jedinej povolenej strany nemeckej menšiny na Slovensku, známej ako Deutsche Partei. Ako ukazujú autori Michal Schvarc a Anton Hruboň, jej úspech bol do veľkej miery naviazaný na nemecký národný socializmus a sesterskú Sudetonemeckú stranu Konrada Henleina. Kryštalizačným bodom, v ktorom sa strana prihlásila k „zásadám nacionálnosocialistického svetonázoru“, bol rok 1938 v kontexte stupňovania požiadaviek henleinovcov voči ČSR. Ako uvádzajú autori na margo politiky strany, „Nacionálny socializmus mal byť všeliekom na nakopené problémy, hoci medzi nemeckým obyvateľstvom na Slovensku nemal ako ideológia žiadnu tradíciu a vo svojej podstate bol importovaným artiklom.“ (s. 191)
V prípade maďarskej menšiny sa autori venujú predovšetkým jej angažovaniu v rámci národnostnej sekcie pomerne marginálnej Národnej obce fašistickej s názvom Árijský front, pričom prinášajú zaujímavú informáciu, že: „V záverečných dvoch rokoch pôsobenia NOF na prvorepublikovej politickej scéne patrili organizácie ÁF na juhozápadnom Slovensku vôbec k najaktívnejším zložkám vnútorne sa rozleptávajúcej fašistickej strany.“ (s. 214) Vojnovej Maďarskej strane na Slovensku pod vedením Jánosa Esterházyho sa autori z neznámych dôvodov nevenujú.
Sionisti v hnedých košeliach
V septembri roku 1933 pochodovalo Bratislavou dvadsať uniformovaných mladých mužov v hnedých košeliach s modrými výložkami. Išlo o členov židovského mládežníckeho hnutia Betar, ktoré patrilo k revizionisticky orientovanému sionizmu vedeného Vladimírom Žabotinským. Ideológia hnutia, ktoré sa uchytilo aj v ČSR, sa vyznačovala odmietaním ľavicovej verzie sionizmu a požadovala agresívnejší program budovania židovského štátu, pričom zastávala tvrdý postoj voči arabskému obyvateľstvu v Palestíne. Vzhľadom na nacionalizmus, ideológiu telesnosti, odpor voči marxizmu či spôsoby vonkajšej prezentácie sa nemožno čudovať, že kritici hnutia z radov ľavice, miestne úrady, ale aj programoví antisemiti označovali hnutie za fašistické. Autorka novátorskej štúdie Denisa Nešťáková na margo tohto označenia uvádza, že viaceré črty „revizionistického hnutia vo všeobecnosti, ale aj v podmienkach ČSR a neskôr Slovenského štátu naznačujú priamu inšpiráciu fašistickou ideológiou. Avšak mnohé z tých dobových dôvodov, ktoré opozícia revizionistov používala na ich obvinenie z fašizmu, s fašizmom vôbec nesúviseli a moderným vymedzením definície fašistickej ideológie by neprešli.“ (s. 241)
Záverečná štúdia Mareka Syrného na malom priestore pomerne zrozumiteľne a prehľadne približuje korene a charakter protifašistického odboja na Slovensku v období druhej svetovej vojny. Len ťažko však možno súhlasiť s autorovým tvrdením, že „o reálnom antifašizme môžeme hovoriť až po nastolení ľudáckeho režimu.“ (s. 250)
Záver
Ciele, ktoré si kolektív autorov stanovil, sa podľa nášho názoru naplniť podarilo. Publikáciu vnímame ako zaujímavý počin, ktorý má pri štipke dobrej vôle potenciál prispieť ku kultivácii diskusií o slovenských dejinách presahujúcich akademické kruhy. Samozrejme, pohľad na dejiny cez periskop definície je redukujúci a malo by ho doplniť štúdium ďalších zdrojov; bohatý poznámkový aparát pod čiarou k tomu priam nabáda. Publikácia obsahuje aj desiatky (nie notoricky známych) obrazových prameňov.
Ivan Stodola (1987)
Doktorand na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa históriou a didaktikou.
