Umenie ako živý organizmus

Publikovanie monografií umelcov, zvlášť tých, ktorých tvorba siaha hlboko pred rok 1989, by malo byť samozrejmosťou. Väčšinou však ide o dlho očakávanú udalosť, ktorej predchádza nevyhnutné obdobie výskumu, overovania faktov, poctivého a trpezlivého umelecko-historického bádania a primárneho spracovania tvorby. V neposlednom rade je výsledkom organizačných zručností autorov a editorov. Nie vždy za ich vydaním stojí inštitucionálne zázemie a početný tím spolupracovníkov, ale zanietení jednotlivci, sám umelec alebo jeho rodina.

Editorkou a autorkou textov 560-stranovej monografie Maria Bartuszová je historička umenia a kurátorka Gabriela Garlatyová, ktorá spravuje Archív M. Bartuszovej v Košiciach a ktorá monografiu zostavovala spolu s Bartuszovej dcérami Annou, Veronikou a vnučkou Soňou, ktorá pozostalosť sochárky fotograficky zdokumentovala. Citlivá grafika je dielom Matúša Lelovského. Za jej prípravou sú roky systematickej a „mravčej“ práce.

Editorka datuje ideu vzniku monografie do roku 2004 a jej zameranie vidí v kontextualizácii tvorby Marie Bartuszovej (1936 – 1996), pričom „nie je formulovaná ako vsadenie marginalizovaného diela do hegemónneho vývoja umenia, ale dešifruje analogické súvislosti jej tvorby, priame vzťahy a dialogické komunikácie so širším umeleckým svetom.“
           

Cesta k organickým plastikám

Na tvorbu dnes medzinárodne renomovanej sochárky Marie Bartuszovej, ktorej výstavu aktuálne pripravuje londýnska Tate Gallery, monografia nahliada z viacerých uhlov. Jej hlavnú os tvorí chronologická línia vývinu tvorby od detstva a štúdií v Prahe na Oddelení keramiky a porcelánu Vysokej školy umeleckopriemyselnej, obdobie strávené v Kameníne na juhu Slovenska po svadbe so sochárom Jurajom Bartuszom a v zakotvení v Košiciach. V tejto východoslovenskej metropole prežila väčšinu tvorivého života, na adrese s príznačným názvom Vnútorný červený breh, obklopená mikrokozmom a bezpečím svojho sveta, ateliéru a záhrady.

Monografia poukazuje na introvertnú osobnosť autorky; jej život sa nevyznačoval mnohými vonkajšími udalosťami, ale o to väčším bohatstvom hlbokého vnútorného prežívania. To odzrkadľuje jej tvorba a cesta k organickým plastikám, prepájajúcim prírodné procesy s univerzálnymi princípmi života. Napokon, dialóg a napätie archetypálnych tém zrodu a zániku, bezpečia, úkrytu a ohrozenia či zranenia, plnosti objemu a prázdna, vertikály a horizontály boli pre ňu kľúčovými úvahami. Ako píše G. Garlaytová, „väčšia časť tvorby Marie Bartuszovej vznikla v uzavretosti pred okolitým svetom, otvorená však svetu prírody a tvorivým silám bytia“. 
Chronologickú os knihy dopĺňa kontextualizácia tvorby autorky v súvislostiach domáceho a medzinárodného vývinu (nielen sochárskeho) umenia, dotýka sa aj paralel s umením minulosti. Spätne, na základe výstav a nemnohých publikovaných textov pred a po roku 1989, autorkiných zápiskov, kresieb a rozhovorov s jej blízkymi, manželom a sochárom J. Bartuszom, vzťah s ktorým bol pre jej život a tvorbu určujúci, s dcérami či priateľkami – výtvarníčkami Katarínou Šujanovou, Katarínou Tekeľovou Blažovou – vrství viaceré rozmery jej života, tvorby, rodinných, osobných a profesionálnych vzťahov, ktoré tvoria dôležité zázemie jej prác. Autorka textu nachádza súvislosti aj prostredníctvom publikácií z Bartuszovej knižnice a vytvára tak pomerne plastický obraz toho, o čo sa autorka vo svete umenia aj bežného života zaujímala, s ktorými autormi viedla tvorivý dialóg (Constantin Brancussi, Hans Arp, Henri Moore, Lucio Fontana, Louise Burgeois, Barbara Hepworth, Eva Hesse, Eva Kmentová, Alina Szapocsnikow a i.), ale aj kam viedli jej nemnohé študijné cesty, medzi ktorými zaujme najmä cesta do Egypta.
           

Nadčasové, konzistentné dielo

Jej tvorba dozrievala v zdanlivej izolácii a tichu jej vlastného sveta, ale zároveň v tvorivom napojení na dianie v umeleckom svete, z ktorého vzišlo nadčasové, rozsiahle a kvalitou mimoriadne konzistentné dielo: „Moje pokusy o vlastný výraz sa začínajú malými plastikami modelovanými z hliny, z jednoduchých oblých tvarov vychádzajúcich z prírody – kvapka vody, obilné semeno, puky klíčiacich rastlín, často motív klíčenia, tvary pripomínajúce delenie buniek alebo dotýkanie buniek. Modelovanie som postupne nahradila odlievaním dokonalých tvarov z nafukovacích gumených balónikov priamo do sadry.“ 
K nápadu odlievania do balónových foriem smerujúcich k autorskej technike gravistimulačného tvarovania (od r. 1961) ju inšpirovali detské hry s dcérou Annou, navrhovala aj sochárske prvky a preliezačky pre detské ihriská. Autorka monografie v tejto súvislosti uvádza zaujímavú analógiu umeleckých objavov, ktoré často pramenia v aktivitách bežného dňa. Františka Kupku k abstrakcii inšpirovalo pozorovanie detskej hry jeho dcéry s loptou a rozpracovanie jednotlivých fáz jej pohybu v čase (Dievčatko s loptou, 1908), u Sonye Delaunay jej dizajnérska tvorba nadviazala na realizáciu detskej prikrývky pre syna s využitím geometrického tvaroslovia.

Uvažovanie o tvorbe v širších súvislostiach života, v haptických, psychologických, procesuálnych aj terapeutických možnostiach sochárstva Bartuszovú priviedlo k tvorbe didaktických skladačiek – haptických sôch pre nevidomé deti, čím zasiahla aj do vývoja výtvarnej pedagogiky. Realizovala ich od polovice 60. rokov (workshopy s nevidiacimi deťmi v spolupráci s G. Kladekom sa konali v r. 1976 a 1983). Uvažovala o tom, že jej plastiky by mohli slúžiť ako „didaktické pomôcky, napríklad plastika vodnej kvapky pre pochopenie aerodynamiky a gravitácie alebo ako hračky – rébusy pre rozvoj hmatovej orientácie“.
Realizácie do architektúry, ktoré boli aj zdrojom príjmov, uvádza monografia ako integrálnu súčasť autorského uvažovania vo voľnej tvorbe. Diela M. Bartuszovej sú zároveň environmentmi, o ktorých sa zamýšľa v širších súvislostiach dialógu s krajinou a prostredím, ako to dokladajú dobové dokumentačné fotografie jej diel, na ktorých kvalite si dávala záležať (mnohé z nich fotografoval fotograf a teoretik Gabriel Kladek).
           

Senzitívne vnútorné znenie

Tvorba M. Bartuszovej bola pomerne dlho neznáma aj odbornej verejnosti. Podľa súpisu výstav v monografii sa pred rokom 1989 konalo sedem jej samostatných výstav, väčšinou v regionálnych priestoroch, iba dve z nich boli v galériách (v r. 1983 v Oblastnej galérii M. A. Bazovského v Trenčíne a v r. 1988 vo výstavnej sieni ZSVU v Košiciach). Po roku 1989 už nechýbala na žiadnej zo sumarizujúcich a prierezových kolektívnych výstav. Aj keď na prvej medzinárodnej Svetovej výstave Expo ‘58 v Bruseli bola tvorba autorky zastúpená už počas štúdií ako súčasť prezentácie ateliéru prof. Otta Eckerdta, výstavou, ktorá jej tvorbu etablovala v medzinárodnom kontexte, bola až documenta 12 v Kasseli v roku 2007. Jej kurátorkou bola Ruth Noack, ktorej dal Mariu Bartuszovú do pozornosti Boris Ondreička.

V monografii sa poukazuje na zámer výstavy, situovanej na lukratívnom mieste v hlavnom výstavnom pavilóne, vyvolať dojem kanonizácie tým, že „sme práce ponechali pospolu a vystavili ich ako objav, ktorým pre nás boli pri prvom náhodnom stretnutí s nimi“.  Uzatvárajú ju kurátorské texty Joanny Mytkowskej, ktorú na autorku upozornil Roman Ondak a jej tvorbu vystavovala v analógii s tvorbou A. Szapocznikowa (Varšava, 2009), Jana Verwoerta, ktorý píše o tom, ako sa Bartuszovej dielo dotýka podprahovej úrovne nášho vnímania, toho, čo leží mimo vizuálnej pamäti. Vladimír Beskid jej tvorbu komplexne zhodnocuje a zdôrazňuje, že sochárka „formuje senzitívny biely svet jednoduchých foriem so silným „vnútorným znením“ v krátkodobom stretnutí večného a efemérneho“.
Listovať monografiou M. Bartuszovej je zážitok, pri ktorom intuitívne vnímame, že sa dotýka tajomstva života a nie vždy ľahkého príbehu vzácnej osobnosti, ženy a umelkyne, limitovaného reštriktívnymi obmedzeniami komunistického režimu, ktorý mal negatívny postoj k abstraktnému umeniu. V tvorbe dokázala poctivým a nekompromisným hľadaním odpovedí na tie najzákladnejšie otázky života vyjadriť princípy bytia. Dielam väčšinou nedávala názvy, ako píše G. Garlaytová, „nepoznačila ich príbehmi, tie ukryla do vnútorného života svojich diel“. A Ruth Noack uzatvára: „Zanechala po sebe množstvo malých a niekoľko veľkých stôp. Je na nás, aby sme prijali ich prítomnosť a pochopili ich význam.“

Daniela Čarná (1977)

Kurátorka, galerijná pedagogička, publicistka. Študovala dejiny umenia na FiF UK v Bratislave, doktorát absolvovala na FF TU v Trnave. Pôsobí v Galérii Slovenského rozhlasu a v Galérii umenia E. Zmetáka v Nových Zámkoch.
 

Gabriela Garlatyová (ed.): Maria Bartuszová

Grafický dizajn: Matúš Lelovský

Košice: Archív Marie Bartuszovej / Mestská galéria Rimavská Sobota, 2021

Ilustrácia: Maria Bartuszová: Škrupina (1980, SNG) 1989

Zdroj foto: Archív Marie Bartuszovej / Mestská galéria Rimavská Sobota