Vyhľadávanie
V záplave reakcií na udelenie Nobelovej ceny za literatúru pre rok 2004 zaniklo tých pár hlasov u nás, pripomínajúcich, že pred 20 rokmi touto cenou vyznamenali Jaroslava Seiferta. Napísal o sebe, že je „rybářěm na Sahaře, kapitánem lodi, která nemá dno“. To dno ako miesto pre ľudí však pokorne hľadal, píšuc v mene prinavrátenia všetkých krás, ktoré sa rodia a umierajú v tesnom susedstve všetkých svetových hrôz. On tie krásy kriesil a liečil, aby ich vrátil človeku, umeniu. Nielen prostredníctvom veršov temer sviatočnej melodickosti – manifestov nápaditých metafor a dokonalej básnickej práce. Aj tým, ako pri ujasňovaní základnej ľudskej situácie rozvíjal svoje dielo v širších súvislostiach, v priestore spoločenského a politického. Kedysi ma miatlo, keď som narazil na skvelého básnika a mizerného človeka, nerozumel som takej konštelácii, zdala sa mi nelogická. Pri mene J. Seifert som zakaždým mal istotu, že jeho básne sú pravdou o umení a pravdou o živote, že oboje vyrastá zo svedomia a zodpovednosti. Ešte v roku 1956 povedal: „Ak niekto iný zamlčí pravdu, môže to byť taktický manéver. Ak spisovateľ zamlčí pravdu, klame.“ Nielen u nás je však núdza o postoje. Poviete, čo si myslíte, trváte na tom, a hneď k vám prídu a núkajú stoličku či rovno kreslo s funkciami. Nohy nás teda bolia zo všetkého najmenej...
Marián Hatala
