Vyhľadávanie
Občas testujem vlastnú zmyslovú čulosť a rýchlosť. Pre prípad, že by som sa niekedy niekam musel ponáhľať. V nezašnurovaných topánkach vybehnem z bytu na treťom poschodí, vstúpim do výťahu, stlačím „P“ a bleskovo si začnem šnurovať topánky. Výsledky bývajú všelijaké. Spravidla to stihnem na polovicu. Lebo sa včas vystieram, pridobre vediac, čo so žalúdočnou krajinou skloneného človeka dokáže výťah, ktorý odrazu prudko zastaví na prízemí. A pretože neprestávam myslieť na bontón, usilujem sa pristáť vždy čelom k dverám, veď podchvíľou ich môže otvoriť ďalší zákazník. Raz som jedného z nich vítal veru málo gustiózne – len zadnou časťou tela, keďže hornú som obetoval hlbokému záklonu. Keby som býval povedzme na deviatom poschodí, vyvážal by som sa určite s celkom iným glancom: Môjmu zovňajšku by sa nedalo nič vytknúť a s ľuďmi by som sa stretával zahĺbený do knižiek. Cestou nahor či nadol by som stihol prečítať aspoň pár aforizmov od svojich obľúbených autorov. A možno by som – zahĺbený len do seba rozčítaného – vymýšľal vlastné vety, napríklad o písaní a o spisovateľoch. Rekord by som si stanovil spôsobom čo poschodie, to aforizmus. Jeden už mám. Volá sa „Neznámemu autorovi“ a znie takto: Už teraz píš tak dobre, aby si v starobe mohol vykrádať aj sám seba.
Marián Hatala
