Nedávno ma v televíznej reklame zoznámili so spojením “synchronizovaný človek”. Autori šotu sa takto prihovárali človeku dnešného životného štýlu, človeku v diktatúre informácií, ktorý je clever, creative, flexible, cool, ktorý je skrátka v súlade s dobou, na ňu a ňou načasovaný. Nuž čo, pre takýto timing nemám feeling, svojou nezrozumiteľnosťou je pre mňa nedostupný ako analýza burzového makléra. Možno aj preto sa čoraz častejšie prehŕňam v starých knihách. Otvorím si ich a vydávam sa po svojich stopách, v istom zmysle sa dívam sám sebe do očí: aha, s ceruzkou v ruke tu som si podčiarkol slovo, tam vetu či odstavec. Aj dnes by som si podčiarkol rovnaké miesta v knihe? Väčšinou áno, no občas ma prekvapí, že tú či onú myšlienku som nechal pred rokmi nepovšimnutú. Dívam sa teraz na ňu a pripadám si ako v dialógu od Achille Campanileho, v ktorom niekto je zrejme ktosi iný: “Nezapierajte! Vy musíte byť potápač, vyzeráte na to!” Uprene sa naňho pozrel a dodal: “Niet pochýb. Túto tvár som na súši ešte nikdy nevidel! Priznajte sa!” Áno som to ja, a priznávam sa už teraz, že aj v knihách, ktoré dnes čítam prvý raz, o desať rokov nájdem zopár vlastných bielych miest, ktoré – aspoň dúfam - počkajú na mňa, aby som ich s ceruzkou v ruke objavil. Aby sme sa navzájom objavili.

Marián Hatala