V čase i nečase

Bola to predovšetkým vtipná nadsádzka. Áno, práve týmto prstom ťukal do písacieho stroja, ale až pri prepisovaní svojich poznámok. Netvoril až tak ľahko, ako by sa zdalo. Niekedy aj strojom prepísaný rukopis menil a spresňoval až tak, že musel všetko znova prepísať, aby bol text pred zaslaním do redakcie čitateľný. Viem to, mnohé jeho strojopisné podklady som prepisoval do Wordu a posielal do redakcií. Tie veľmi dlho tolerovali, že im príspevky naťukané strojom na papieri posiela poštou; neskôr im ich faxoval, ale aj tak to musel v redakcii niekto prepisovať. Ich vrúcne prosby Kornel vyslyšal tak, že poprosil o prepisovanie do Wordu a zasielanie do redakcií mňa. Poctivo mi dodával strojopis, nebolo to veľmi ťažké. Trošku zložitejšie to bolo pri jeho hospitalizácii. Našťastie bolo drobné Kornelovo písmo vcelku dobre čitateľné a prípadné nedorozumenia sme odstránili v korektúre. A takisto opravy Naďky Földváriovej. Musím spomenúť, že niet Kornelovho textu, ktorý by neredigovala. S citom, veď ho dobre poznala, ale niekedy aj rázne. Raz, to už bol v nemocnici, mi dal novú pointu už hotového fejtónu. Vymyslel ju v noci a je vraj omnoho lepšia. Prepísal som text s novou (omnoho lepšou) pointou a Kornel mi povedal, aby som predsa len poslal do redakcie tú pôvodnú verziu. Nechápal som, ale vysvetlenie bolo jednoduché: Naďke sa tá ,omnoho lepšia´ jednoducho vôbec nepáčila.

V roku 2014 bol Kornel vo veľmi vážnom stave hospitalizovaný, ale s písaním neprestal. Práve naopak, snažil sa zostaviť knihu O čase i nečase. Dal mi zoznam príspevkov, ktoré som mal vyžiadať v elektronickej forme z redakcií, aby nimi doplnil tie novšie. Pripravované vydanie malo byť ilustrované obrázkami Vlastu Zábranského a poprosil ma, aby som o Zábranskom napísal do knihy doslov.

Potom sa stala neuveriteľná vec, ktorú dodnes nechápem, ale dnes som vlastne rád, že naše zdravotníctvo je administratívne nepochopiteľné. Aj veľmi ťažko chorý pacient smel byť hospitalizovaný iba na určitý čas. V nemocnici to teda vyriešili tak, že ležiaceho Kornela sanitka odviezla domov, kde musel prespať a ráno prišla sanitka a opäť ho odviezla do nemocnice; dokonca ho uložili do tej istej postele. Zdravému prepustenému pacientovi sa pohoršilo a bol z neho nový pacient. Ten večer, ktorý musel Kornel stráviť doma, sme dokonale využili. Nadiktoval mi sedem názvov, ktoré som napísal na obaly. Ležiac v posteli prezeral rukopisy a oznamoval mi, kam mám ktorý založiť. Sedel som na stolčeku pri posteli a vkladal texty do obalov. Keď sme neskoro v noci založili posledný rukopis, všetky obaly som dal hore na pyramídu kníh v kuchyni, aby sa ľahko našli.

Aj takáto bola genéza kníh Kornela Földváriho. Vznikali v čase i nečase. Ťažko povedať, čo by si o tomto politickom počasí myslel dnes. Jedna z posledných viet, ktorú som od Kornela počul, bola: „Len neumrieť za Fica!“