Vajanský čítaval Tolstého, Vansová Ben-Hura

Ak by niekto očakával, že kniha, ktorej témou sú dejiny kníh a čítania ostatných dvoch storočí, bude len akousi náhradou slovníka slovenských či svetových spisovateľov, toho vyvedie najnovší počin z pera Romana Holeca rýchlo z omylu.

Jeden z autorsky najplodnejších a tematicky najoriginálnejších slovenských historikov, profesor na Univerzite Komenského v Bratislave a pracovník Historického ústavu SAV, svojou najnovšou monografiou opäť potvrdzuje, že mu okrem expertízy nechýba ani literárny talent. Kniha o čítaní, čítanie o knihách je titulom, ktorý svojím pútavým textom a bohatým obsahom osloví aj tých, ktorým mená jej protagonistov nehovoria nič alebo – čo je snáď ešte horšie – tých, ktorým mená ako Martin Kukučín či Janko Jesenský pripomínajú hrôzu základnej a strednej školy.

Siluety z učebníc ako ľudia z mäsa a kostí

Stará spisovateľská múdrosť vraví, že kto chce čosi napísať, musí najprv veľa načítať. Inak to nebolo ani v prípade autorov, ktorých dnes masová slovenská spoločnosť reflektuje najmä ako literárny kánon, známy z hodín slovenského jazyka. Skutočnosť, že sa Holecovi podarilo priblížiť osudy ľudí ako Svetozár Hurban Vajanský, Terézia Vansová či Ľudmila Podjavorinská nie z klasickej pozície autorov, ale ako čitateľov (a recenzentov či kritikov), teda ako niekoho, s kým sa dokáže stotožniť drvivá väčšina spoločnosti (teda tá, ktorá číta), považujem za jeden z najzaujímavejších momentov recenzovanej monografie. Siluety z učebníc často schované za osudy ich postáv tu vystupujú do popredia ako ľudia z mäsa a kostí, ktorí sa v mnohom neodlišovali od dobových, ale ani súčasných čitateľov.

Zároveň však ich osudy zreteľne ukazujú, že slovenská spoločnosť druhej polovice 19. storočia nebola nijako hermeticky uzavretou bublinou, ktorá si žila chránená karpatským oblúkom pred akýmkoľvek kontaktom s inou civilizáciou. Skutočnosť, že Terézia Vansová obľubovala román amerického spisovateľa Lewa Wallaca Ben-Hur (podľa niektorých zdrojov najpredávanejšiu knihu 19. storočia), či Elena Maróthy-Šoltésová, ktorá si v nemeckom origináli čítala diela Immanuela Kanta a popritom sa ako samouk učila francúzštinu, jasne dokazujú, že dobová slovenská inteligencia dokázala do značnej miery reflektovať literárny diskurz západnej, ale aj východnej časti starého kontinentu, a témy ich debát sa v mnohom neodlišovali od tých, ktoré sa viedli v salónoch v Paríži, Londýne či Petrohrade.

Ženy, pornografia aj generačné spory

Nie náhodou boli vyššie spomenuté najmä ženské čitateľky. Holec im venuje naprieč celou knihou, teda nielen v špecificky zameranej kapitole, značný priestor a ukazuje nielen osobné preferencie či zaangažovanie niektorých predstaviteliek, ale zároveň odráža otázku ženskej čitateľky ako novej kategórie, ktorá bola v literárnom diskurze 19. storočia nevyhnutne reflektovaná.

V súvislosti so ženami, či v tomto prípade skôr s láskou k ženám (a k zmyselnosti, ak nie priamo k sexu), analyzuje Roman Holec aj proces pomerne zásadnej zmeny v hraniciach literárneho textu. Prelom 19. a 20. storočia priniesol snahu mnohých autorov (a túžby mnohých čitateľov a čitateliek), aby literatúra dokázala vypovedať aj to, čo inak ostávalo verejnosti skryté. Svoje o tom vedel už spomínaný Janko Jesenský, ktorého autor označil za nekorunovaného vodcu slovenskej „zlatej mládeže“ v Budapešti a ktorý s dovtedy nevídanou otvorenosťou nahlas uvažoval o láske v mnohých jej odtieňoch a podobách.

Kniha o literatúre, literátoch a čitateľoch sa pochopiteľne nevyhne ani otázkam politiky, medzi inými napríklad sporom, ktorý v sedemdesiatych rokoch 19. storočia vypukol medzi mladou liberálnou skupinou združenou okolo almanachu Napred a starými, romantizmom odchovanými protagonistami. Vo vzťahu k vnímaniu sveta mimo uhorských hraníc je bezpochyby zaujímavé, že títo mladíci boli častovaní invektívami, ktoré odkazovali na rebelujúcich parížskych komunardov, socialistických predstaviteľov, ktorí dokázali v roku 1871 získať na dva mesiace moc na Parížom. Táto krátka, ale krvavá epizóda ostala v slovenských podmienkach našťastie len metaforou.

Ruská duša, obdivovaná i zatracovaná

Témou, ktorej je venovaný značný priestor a ktorá sa obzvlášť nevyhne aktualizačným momentom, je reflexia ruskej literatúry a kultúry. Tá mala v dobovom slovenskom prostredí jednoznačne najvýraznejší ohlas a je viac než zaujímavé dozvedať sa, ako na Rusko a ruské reálie reagovali mnohí slovenskí čitatelia, ktorí boli zároveň autormi. Snáď nič neilustruje túto skutočnosť väčšmi ako Vajanského konštatovanie, že v segedínskom väzení prečítal po deviatykrát Tolstého epopeju Vojna a mier či šiestykrát Annu Kareninu. Berúc do úvahy tento obdiv, je vskutku fascinujúce sledovať, ako sa Tolstého osobný či duchovný vývoj premietol do Vajanského vnímania jeho osobnosti. Neúnavný čitateľ totiž na konci Tolstého života  neváhal označiť ruského prozaika, ktorého diela tak obľuboval, za bludára.

Ohlas na druhej strane ideového spektra zaznamenávali najmä Gogoľove diela, ktoré satirickým spôsobom opisovali fungovanie prehnitej a nefunkčnej ruskej byrokracie, čo v mnohých slovenských liberálnejšie orientovaných čitateľoch povzbudzovalo protiruské a na druhej strane polonofilské tendencie. Neúspešné poľské Januárové povstanie v roku 1863 a následná násilná rusifikácia boli v rámci možností sledované aj z južnej strany Tatier.

Ako dnes, tak aj na konci 19. storočia sa tieto dva názorové tábory nebáli ani vzájomnej konfrontácie, pričom napríklad spomínaný Gogoľ a pochvalné, či naopak zničujúce recenzie na jeho diela bývali katalyzátorom tohto konfliktu.

Ako, kto a v akom jazyku číta?

Holec sa však neobmedzuje len na otázky reflexie cudzej či v rámci sporov vlastnej národnej literatúry. Kniha sa nevyhýba ani otázkam, čo bolo vlastne podstatou čítania (a písania), ako sa menila úloha literatúry naprieč dlhým 19. storočím, kedy sa z obyčajného prenosu informácií stáva z knihy nevypovedaný dialóg medzi autorom a čitateľom.

Priblížením osudu mnohých slovenských čitateľov ukazuje aj také dnes už nespochybniteľné fakty, ako nevyhnutnosť znalosti cudzích jazykov, keďže každým ďalším jazykom si človek rozširuje obrovské intelektuálne možnosti. V knihe možno nájsť viacero príkladov, keď sa čitateľ neuspokojil s prekladom, ale chcel čítať aj originál, lebo jedine tak vnímal možnosť vstúpiť do onej platonickej interakcie s autorom. O to väčšmi mohla a dokázala oceniť kvalitnú literatúru polyglotka Terézia Vansová, než nie veľmi jazykovo zdatná Ľudmila Podjavorinská.

Osviežujúco pôsobí kapitola venovaná „obrázkom“, teda karikatúram, ilustráciám či iným formám obrazového vyjadrenia, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou literatúry. Napokon, ako sa vraví, lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. Svoje o tom vedeli najmä politickí predstavitelia, ktorí zvykli byť najčastejším terčom „šťavnatých“ kresbičiek z radov ich politických oponentov.

Kultivujme si ducha, prevezmime zodpovednosť

Roman Holec zachytil na stránkach svojej najnovšej monografie pochopiteľne omnoho viac motívov a problémov, než načrtáva táto recenzia. Napriek tomu sa jeho text číta ľahko, so záujmom, občasným prekvapením, občasným úsmevom. Záverom však na čitateľa predsa len padne aj nejaká tá ťažoba. S najväčšou pravdepodobnosťou je na vine uvedomenie si zodpovednosti, ktorú čitateľ berie na svoje plecia. Ten, kto číta a kto sa zaujíma, ten musí byť aj zodpovedný voči sebe i voči iným. Jedine takýto človek, či takíto ľudia môžu kultivovať najprv svojho ducha a potom aj spoločnosť. To, čo na prvý pohľad vyznieva možno mierne pateticky, je v kontexte Holecovej knihy krvou podpísateľná pravda. Nie nadarmo končí svoj titul práve takýmto odkazom.

Oliver Zajac (1992)

Historik a publicista. Pracuje v Historickom ústave SAV. Spoločne s Branislavom Kovárom a Luciou Benedikovou zostavil titul Epidémie v dejinách (Premedia, 2020) a Klíma v dejinách (Premedia, 2022).

Roman Holec: Kniha o čítaní – čítanie o knihách

Bratislava: Marenčin PT, 2022