Vyhľadávanie
Ak Jean-Paul Sartre vo svojej knihe Slová píše, že „jednou rukou som ničil, čo som druhou obnovoval“, nemýlil sa. Nielen u nás bol raz prijímaný (i keď s výhradami), inokedy zatracovaný či iba veľmi zdržanlivo spomínaný ako jeden z hlavných predstaviteľov buržoázneho filozofického smeru existencializmu, neskôr sympatizant a revolučných marxistických myšlienok, ktorý, ako sa ukázalo v jeho ďalšom vývine, predsa len sa nezbavil buržoázneho nazerania na svet. Dnes síce vieme, že umelcova cesta bola oveľa komplikovanejšia, avšak ani v rodnom Francúzsku mu mnohí dlho nevedeli odpustiť jeho „prezliekanie kabátov“. Na jeho pohreb však roku 1980 prišlo 50 tisíc ľudí, čo vypovedá o charizme tohto hľadača pravdy.
V tomto kontexte vítam, že sa u nás (opäť trochu s meškaním za bratmi Čechmi) objavujú jeho diela. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov vydalo roku 2009 Múr, tento rok román Hnus a autobiografické eseje Slová (obe v preklade Vladimíry Komorovskej s predhovormi Romana Michelka). Okrem prvej časti nedokončenej románovej tetralógie Cesty k slobode – Vek rozumu (Slovenský spisovateľ, 1994) za posledných vyše 40 rokov iný slovenský preklad Sartra nevyšiel. Takže moje objavovanie Sartra je nefalšované.
Zrejme veľa bežných čitateľov si pod názvom románu Hnus, navyše ak má byť jedným zo základných diel existencializmu, bude podobne ako ja predstavovať text s barokovo expresívnymi výrazmi evokujúcimi pocity zhnusenia nad zvrátenosťou sveta. Lenže všetci prvoplánovo odchovaní televíznymi obrazovkami alebo podobne ako ja, nainfikovaní Ecovým Menom ruže, zažijú prekvapenie. Sartre v narábaní s jazykom pripomína skôr precízneho chirurga alebo šialeného nemeckého entomológa dôkladne opisujúceho vykonávanú operáciu – rozumej operáciu v priamom písanom prenose. Rozpitvávaním frustrovanosti Antoina Roquentina (hlavná postava), v ideálnej forme (denník) sa autor prepracoval až k myšlienkam o bytí ako imanentnej vlastnosti každého živého jedinca a o možnostiach narábania s týmto bytím. Aké zmeny nastanú po zániku jednotlivca? Má dobrovoľný odchod zo scény zmysel? Tieto a ďalšie otázky zamestnávajú vari každého aspoň raz za život (často v puberte), Sartre ich však necháva vyznieť na podklade meštiackeho života, ktorý sa mu potom zákonite vidí bezobsažný, či v súlade s Roquentinovými pocitmi plný hnisavého hnusu.
Slová sú v porovnaní s Hnusom oveľa príjemnejším čítaním. Napriek esejistickému poňatiu sú plnšie deja. Najmä do úvodných sekvencií s úprimnou a zničujúco vtipnou sebairóniou sa zamiluje, podobne ako ja, hociktorý čitateľ, ktorý zažil aspoň hodinový rodinný Absurdistan. V Hnuse je uvedomenie si svojho ja v pozícii k ostatným členom spoločnosti deštruktívne, v Slovách ho autor, otlčený skúsenosťami, vníma ako jemné pozitívum. Jemné preto, aspoň tak to vnímam, že vo svojej bezmocnosti môže aspoň ako svojprávne mysliace indivíduum konštatovať: „Ešte vždy píšem. Čo iné by som mohol robiť? ... Je to môj zvyk a napokon aj moje povolanie. Dlho som pokladal pero za meč, dnes už nepochybujem o našej bezmocnosti.“
Ak by som od začiatku nevedel, že autor Hnusu a Slov je totožný, po niekoľkých stranách textu by som veru v zákernej hádanke asi tento fakt neuhádol. Rozlúšteniu by som však neušiel, veď práve Slová poskytujú mimochodom i zámerne množstvo vysvetlení životných balansov veľkého Francúza. Aj dôvody napísania Hnusu. Veľmi živo si dokážem predstaviť, ako Sartrove opisy situácií rozoberajú psychoanalytici. Ale aj menej znalý Freudovho učenia nájde väzby, ktoré formovali postoje mladého muža a určovali jeho cestu životom. Často šokujúcu, na tie časy až hanebnú. Mýlil sa, ba až klamal (napríklad vychválením Stalinovho Sovietskeho zväzu, ktorý navštívil a zažil úplne odlišne, než opísal), filozoficky a politicky odmietol prevzatie Nobelovej ceny, s filozofkou a spisovateľkou Simone de Beauvoirovou žil „nadivoko“... Žil, angažovane hľadajúc alternatívu ku všetkému, čo odmietal, v súlade s tým, čo napísal: „Človek nie je súhrnom toho, čo má, ale súhrnom všetkého, čo ešte nemá a čo ešte môže dosiahnuť“.
