Vyhľadávanie
Vidiaci
Pred pár rokmi som sa vtedajšieho riaditeľa leopoldovskej väznice opýtala, ako tam funguje knižnica. Povedal mi, že sa najviac čítajú rozprávky. Akékoľvek – a, samozrejme, Dobšinský. Na niektorých knihách sú strany také ohmatané, že rohy treba podlepovať, aby sa nerozpadli. Keď Pavol Dobšinský spisoval prostonárodné povesti, sediac za dubovým stolom drienčanskej fary, dovidel na slovenské chalupy a hory, na zvieratá v dvoroch, na všetkých prosebníkov, pútnikov a osamelcov, od Pecka Sprostáčika po Mahulienu zlatú pannu – dovidel až do väzníc. Väzni čítajú Dobšinského. Keď si to sumarizujem v hlave, obchádza ma nepokoj. Na jednej strane viem, že väzeň hľadá v rozprávke stratený detský svet; za nemými písmenami, ktoré pomaly lúšti ako hádanky. Na druhej strane viem, že bez slov, na ktoré sa viaže fantázia a predstavivosť, sú nielen „nahé všetky národy“, ale aj svet sa stáva väzením. V zmysle starej otázky: Z ktorej strany mreží je ten, kto je väznený? Žijeme v storočí vizualizácie, akoby sa všetci mali stať vidiacimi vďaka tomu, že všetko sa zobrazuje. Vrátane návodu na vsypanie vreckovej polievky do vody. Keď všetko uvidíme, budeme vidiacimi. To je tá priepasť, ktorá desí. A. Rimbaud napísal v liste G. Izambardovi (13.5.1871): „Ja sa teraz vnáram do blata čo najhlbšie. Prečo? Chcem byť básnikom a pracujem na tom, aby som sa stal vidiacim./.../ Je nesprávne vravieť: ja myslím. Malo by sa vravieť: ono vo mne myslí.“ Práve toto: ono vo mne myslí, je výsledkom práce na sebe, práce so slovom, so zvnútornením. Začať s tým prineskoro je ako učiť sa cudzie jazyky po tridsiatke. Nie každý sa môže stať básnikom. Ale každý sa má stať vidiacim, aby dovidel na druhého človeka, na vlastnú cestu. Rozprávky sú miesto, kde treba začať. Tým z tých 153, ktoré Dobšinský zozbieral a ktorým dovolíme, aby nám prenikli pod kožu, budeme môcť vďačiť za to, že sa stali šošovkami, cez ktoré sa naučíme vidieť. Keby Dobšinský žil, zaiste by to potvrdil. Tento večne mladý stoosemdesiatnik sa narodil 16. marca 1828, v znamení Rýb.
Dana Podracká
