O existencii Goetheho inštitútu v Bratislave som sa dozvedel až po tom, čo mi na sociálnej sieti začala zo všetkých strán vyskakovať udalosť na Kafkovu Premenu vo VR (teda vo virtuálnej realite). Ako človek v tomto smere už mierne ostrieľaný som bol prirodzene zvedavý na virtuálne spracovanie známeho literárneho diela.
Vstupujem do moderne zariadenej knižnice s prevažne nemeckými titulmi. Priamo pri vchode stojí dotyková obrazovka ponúkajúca knižničné služby. Drevená podlaha a vôňa papiera vytvárajú domácu atmosféru. Veľký čierny záves zakrývajúci celú štvrtinu miestnosti tento pocit vážne narúša. Pred závesom stojí obyčajný biely stôl, na ktorom odpočíva niekoľko kópií jedného titulu v rôznych jazykoch a vydaniach. Die Verwandlung, La métamorphose, Proměna. Socio-ekonomický komentár, alebo len obyčajný fantastický príbeh o nadmieru zodpovednom obchodníkovi Gregorovi Samsovi stále aktuálny natoľko, že podľa neho bola vytvorená trojrozmerná simulácia vťahujúca čitateľa do trpkej reality, v ktorej sa jedného daždivého rána Gregor prebudil ako divný nadrozmerný hmyz.
Ešte skôr, než sám vyskúšam najhorší deň Gregorovho života na vlastnej koži, sledujem dievčinu opatrne sa pohybujúcu po vyhradenom priestore. Prechádza sa malou miestnosťou, neustále otáča hlavou a zvedavo sa obzerá okolo seba. Oblé, no pomerne veľké okuliare a senzory trčiace z rukavíc a papúč vytvárajú extenziu ľudského tela do virtuálneho priestoru. Niekto by mohol povedať, že je to priam metafyzické – človek na seba umiestni rôzne prístroje, z ktorých trčia pokrútené drôty, aby sa na chvíľu stal hmyzom a pritom sa sám na hmyz začne podobať.
„V akom jazyku to chcete mať?“ pýta sa ma zamestnanec knižnice. Vyberám si češtinu. V tej som čítal pôvodný text. V oblasti VR nie som práve nováčikom, hoci za veterána sa tiež ešte nepovažujem. Viackrát som si ho však vyskúšal a viem, čo dokáže urobiť dobre vytvorená aplikácia.
V jedno studené daždivé ráno...
Simulácia začína na stoličke. Teda, v realite. Vo virtuálnom priestore sa preberám sediac na úzkej posteli v malej izbietke. Okamžite si všímam, že moje ruky a nohy sa zmenili na úzke hmyzie nožičky. A tiež si všímam, že moja noha prechádza priamo cez posteľ. Rozhodnem sa postaviť a trochu poobzerať. Po ľavej strane vidím Gregorov, teda môj, pracovný stôl. Je na ňom niekoľko listov a dokumentov. Nad stolom polička s niekoľkými titulmi a nad ňou ručne vyrezaný drevený rámik s obrázkom dámy. Spomínam si, že Gregor si ho vyrobil sám a v zásuvke stola by mal mať listovú pílku. Okamžite tam siaham rukou. Neúspešne. Nič sa nedá preskúmať, s ničím sa nedá pohnúť, v ničom sa nemôžem prehrabať. Ostáva mi iba chodenie po miestnosti a obzeranie sa.
Za oknom oproti posteli stojí smutná budova starej nemocnice. Ťaživú atmosféru umocňujú dažďové kvapky dopadajúce na sklo. Z vedľajšej miestnosti sa ozývajú hlasy. Gregorova mama, otec, sestra a prokurista z obchodu na mňa volajú, aby som prestal robiť hlúposti a otvoril dvere. Repliky sú pomerne presné, občas mierne dotvorené. Neodpovedám im a pokračujem v skúmaní izby.
Pri dverách sa nachádza skrinka s poličkami a zásuvkami. Chvíľu si ju prezerám, potom sa otočím a náhle to zbadám. Úzke zrkadlo, v ktorom sa nachádza môj odraz. Nie je to až také zlé, ako by som čakal. Na druhej strane, ako chlapcovi z dediny mi hmyz nikdy veľmi neprekážal, takže miesto zhnusenia pociťujem skôr zvedavosť a poriadne si obzerám moje nové telo. Náhle precitám. Nie som Gregor a nemám zo seba rovnaké pocity ako on, hoci sa nachádzam v podobnej situácii. Stotožnenie mojej osoby s Gregorom, ktoré vzniklo čítaním Premeny a vnímaním jeho vnútorného sveta, narúša skutočné zažívanie premeny v rámci toho môjho.
V skrinke, ktorú som si ešte pred chvíľou obzeral sa otvára zásuvka. Je v nej kľúč. Úspešne ho zoberiem do „ruky“ a odomykám dvere. Z bieleho priestoru za nimi sa ozývajú zhrozené hlasy a simulácia končí.
O potrebách interaktivity v rámci virtuálnej reality
Po návrate do reality zažívam mierne sklamanie. Kto to ešte neskúsil, ten bude spracovaním unesený, pretože ide o naozaj kvalitnú trojrozmernú ilustráciu Kafkovej poviedky. Tam to však aj končí. Pri trojrozmernej ilustrácii. Na to, aby išlo o naozaj uveriteľný a imerzívny zážitok pritom stačí skutočne málo. Niekoľko interaktívnych miest, možnosť prehrabať sa trochu Gregorovým životom, nájsť odkazy na jeho minulosť, o ktorej hovoril rozprávač v Kafkovej práci. A napriek tomu, že ide o skvelý nápad, ktorý by som uvítal aj v prípade iných literárnych diel, takéto spracovanie v budúcnosti stačiť nebude. Virtuálna realita je totiž stále nová vec a s tým prichádza aj istý pocit očarenia. Tento však časom pominie a s tým treba v budúcich podobných projektoch počítať. Napriek tomu oceňujem snahu predstaviť literárnu klasiku v iných formách a rozhodne každému odporúčam si to aspoň vyskúšať. Veď koľkokrát sa môžete pochváliť tým, že ste zažili Kafku?
Marek Čabák
