Vyhľadávanie
Som náchylný uveriť, že miesto narodenia ovplyvňuje do určitej miery osud človeka. Najmä vtedy, ak je niečím zvláštne, napríklad ak je to kajuta lode. Neviem o nikom, kto sa narodil na lodi poskakujúcej po hrebeňoch vĺn… Vlastne o jednom viem. Je to deväťdesiatjedenročný nestor modernej filmovej publicistiky Pavel Branko. Príslušníkom Neptúnovej ríše sa stal pričinením rodičov. Roku 1921 sa mladý pár Haasovcov (ona ruská úradníčka, on československý legionár) plavil z Ruska do Terstu. Novorodenec prišiel na svet skôr, ako loď zakotvila. Neviem, či sudičky bývajú na lodi, no morské panny tam určite boli a malému do vienka nadelili pestrý a dlhý život. Lebo nie každý dlhý život musí byť pestrý. Že aj strastiplný, to zamlčali. Aspoň tak to vyznieva pri čítaní knihy Brankových spomienok (Proti prúdu, Marenčin PT 2011), ktoré ma zaujali úprimnosťou, pestrosťou, jasnou formuláciou myšlienok, názorom a nadhľadom. Pavel Branko píše o dobrých aj zlých kapitolách svojho života a to všetko vie občas okoreniť aj humorom. Nešetrí ani svoje súkromie. Brankovo rozprávanie je priznaním i reflexiou. Je stúpaním si na vlastné otlaky i dobrovoľným očistcom. Bol mladý, keď sa stal členom komunistickej strany pracujúcej v ilegalite. Cyklostylovaný časopis Mor ho! bol jeho prvým žurnalistickým pokusom, ktorý ho priviedol do väzenia (Bratislava, Leopoldov) a napokon aj do koncentračného tábora v Mauthausene. Po vojne chcel pokračovať ako nositeľ komunistických ideálov, ktoré uznával v odboji. No po víťaznom februári 1948 precitol a uvedomil si, „ako sa teória rozchádza s praxou a ako sa lož stala normálnou súčasťou propagandy a straníckej práce…“ Hádam ako jeden z prvých otvoril oči. Keď sa mu v šesťdesiatych rokoch zahmlené zrkadlo prečistilo, pustil sa s chuťou do práce v oblasti filmovej publicistiky. Potom ho znova odhodila vlna normalizácie do ponižujúceho statusu. Nerezignoval, prekladal knihy, nie pod svojím menom. V pamätiach vyšlo na svetlo všetko, čo mu zostalo v pamäti. A nie je toho málo.
