Vyhľadávanie
Dobre vieme, že detektívi neexistujú a policajné vyšetrovanie sa neopiera ani o psychológiu, ani o prenikavého ducha, ale o udavačov. Napriek tomu nás svet literárnych zločinov neprestáva fascinovať. Niekoho pre rozkoš z dômyselnej racionálnej procedúry a iného pre fascináciu grifom, akým text pred čitateľom zastiera riešenie, aj keď mu poskytne všetky fakty potrebné na rozlúsknutie záhady. Autori a autorky tohto žánru síce svorne tvrdia, že vraždiť je hračka, je však načase označiť pravého vinníka. Skutočným objednávateľom vraždy je tak ako vždy osoba najmenej podozrivá. Jediný kvôli komu sa vraždí – či sa nám to páči alebo nie – je čitateľ.
Kniha Tomáša Horvátha Tajomstvo a vražda s podtitulom Model a dejiny detektívneho žánru (Veda, 2011) je určená tým, ktorí si uvedomujú tento fakt. Aj detektívka, tak ako každý žánrový text, má svoje postupy a pravidlá, ktoré textu predpisujú určitý poriadok. Predstavme si, že by sa v detektívnom príbehu nečakane objavil duch zavraždeného a prezradil by nám, kto je vrah. Asi by sme sklamane odložili knihu nabok alebo sa vyrovnali s faktom, že to, čo čítame, nie je detektívny román. Je však aj tretia možnosť, ktorú by si zvolil práve podozrievavý modelový čitateľ detektívok, a síce, že tento duch je podvrh, ktorý počas špiritistickej seansy na nás narafičil skutočný vrah: „V strategickom mechanizme naratívnej štruktúry fungujú dva korelatívne pohyby, hry: ako skrytý vrah zvádza detektíva a – homologicky – ako text zavádza do pasce modelového čitateľa.“ Aj falošná stopa sa teda môže ukázať ako nesmierne dôležitá či správna, pretože vrah, keď zavádza detektíva, musí byť medzi osobami prítomnými na seanse. Ide len o to, vedieť stopovať stopy a dešifrovať znaky. Nie náhodou nás autor knihy upozorňuje na určitú analógiu medzi prácou detektíva a literárneho vedca, ktorý „pristupuje k textu ako k telu zavraždeného a hľadanie riešenia záhady, ako aj významu napríklad románu sú interpretačnými činnosťami“.
Horváthova kniha má dve časti. V prvej autor vytvára teoretický model detektívneho žánru a v časti druhej načrtáva popri jeho „rapsodických“ dejinách aj transformácie, variácie a prieniky do žánrov iných. Pokiaľ ide o opis či rekonštrukciu kompozičných postupov detektívky, autor reflektuje širokú škálu teoretických prác na túto tému: Eco, Petříček, Porter, Todorov, Škvorecký, silné zastúpenie majú aj poľskí literárni vedci. Okrem teoretických zdrojov sa text opiera aj o jednotlivých viac či menej známych autorov detektívok, pretože „detektívka – ako žáner, vyznačujúci sa vysokým stupňom žánrovej autoreflexie – samozrejme, nemusela čakať, kým jej literárno-zvratnú kompozíciu a dvojpríbehovosť odhalia literárni vedci – štrukturalisti“.
Stopy Horváthovho záujmu o detektívny žáner sme mohli vidieť už v jeho predchádzajúcej monografii Rétorika histórie a aj v jeho vlastnej prozaickej tvorbe. Knihe, ktorá je výsledkom jeho niekoľkoročného záujmu o detektívny žáner, sa nedá uprieť snaha o komplexnosť, vďaka ktorej vypĺňa medzeru v slovenskej literárnej vede. Súčasťou knihy je aj kapitola venovaná mapovaniu slovenskej reflexie detektívky. Kornelovi Földvárimu, autorovi úspešného titulu O detektívke je kniha dokonca venovaná. Časť venovaná dejinám detektívneho žánru, ktorá je rozsahovo obsiahlejšia, postupne prechádza od klasickej detektívky až k súčasnosti. Všíma si pritom rôzne odbočky a transformácie, jednotlivé kapitoly sú napísané tak, že sa dajú čítať aj samostatne. Nevýhodou Horváthovej knihy, ktorá zasiahne najmä menej sčítaného čitateľa, je vyzradenie viacerých zaujímavých zápletiek. Je však zrejmé, že bez tohto nevyhnutného kroku by nebolo možné text napísať.
Napriek tomu, že detektívka nie je považovaná za vysokú literatúru a ani na túto pozíciu neašpiruje, ju s ňou niečo spája. V časoch Poea, otca detektívneho žánru, sa po svete ešte pohybovala polozabudnutá postava génia. Boli to krásne, romantické časy osvieteného ducha, ktorý však už spoznával svoje prvé tiene. V dnešnom svete už tieto postavy neexistujú, pretože na ne nikto neverí. Prežívajú už iba v detektívkach. Ovzdušie zločinu je tak možno posledným miestom, v ktorom ako vo vyhnanstve ešte stále prežíva osamelý génius.
