Vyhľadávanie
Péter Nádas: Stav vecí
Preklad: Renáta Deáková
Bratislava: PLAV / edícia Dunaj
Debata o charaktere široko chápanej strednej Európy zďaleka nekončí ani v druhej dekáde 21. storočia. Kniha esejí Pétera Nádasa Stav vecí je jej ďalším príspevkom. Výber textov pripravil pre slovenských čitateľov sám autor.
Veci sa menia, ich stav nie je nemenný, menia sa aj tie napísané, aj prečítané. Náš vzťah k nim, ale aj ich povaha. Uvedomila som si to, keď som dočítala knihu esejí Pétera Nádasa Stav vecí.
Jednotlivé eseje – o spoločnosti, umení, kultúre – vznikli v rôznom čase a pri rôznej príležitosti, v čase ich publikovania aj vydania však opisujú svet, ako ho autor ohmatal či pokúsil sa popísať.
Nádasovu Knihu pamätí považuje spisovateľka Susan Sontagová za „najlepší román našich čias, jednu z najdôležitejších kníh storočia“. Podobný dojem som mala po prečítaní týchto esejí v skvelom preklade Renáty Deákovej, hoci niektoré som poznala z čias, keď boli publikované časopisecky, alebo z autorových próz.
Keby kniha bola záhrada
Nádasova výpoveď o strednej Európe je dôležitá. Eseje sú jej súčasťou a mali by byť povinnou výbavou aj Nádasovho čitateľa. Vznikli v rokoch 1998 až 2008. „Približujem sa a vzďaľujem, zasa pristúpim bližšie a opäť sa vzdialim,“ je taktika návštevníka galérie, ale zároveň aj Nádasova metóda uchopenia témy.
Keby (však) knižka bola záhrada, jej ťažiskom by asi bola hruška, plánka na göcsejských pahorkoch. Nádasova hruška, stará známa pre tých, čo Nádasa čítajú, akokoľvek „opatrne“ jej autor vymedzuje priestor. „... píšem naša plánka, pritom som si nikdy nemyslel, že by som ju vlastnil. Skôr naopak. Pokladám za zvláštne šťastie, že už dve desaťročia môžem žiť v jej blízkosti.“
Som rada, že som na chvíľu mohla spočinúť v jej zelenkavom tieni. Samozrejme, pripúšťam rôzne čitateľské náhľady aj voľby ťažiska... Ale s Péterom Nádasom sa stotožňujem „... v dojme, že život sa neskladá z osobných zážitkov ani z reflektovanej historickej pamäti, spomienok, zabúdania, ale z hlbokého mlčania... Samozrejme, je to pochopiteľné, veď ak sú ľudia požehnaní individuálnym vedomím, sú nútení hovoriť viac než vedia, ale v premodernom spoločenstve hovoria omnoho menej, než koľko vedia.“
Mne tá Nádasova hruška zatienila ostatné eseje. Unavená jej krásou aj veľkosťou som si prisadla k tým, ktorí už pod ňou nesedia a nespievajú.
Ale pravdaže, aj ja poznám nádherný pohľad očí Európy, rozprestierajúcej sa za humnami prostredia, ktorému tieni hruška, viem, čo madam, mimochodom, zavše riadna kurva, dokáže. O to tu však ako keby nejde, hoci ide o všetko. V tomto priestore vždy všetkým šlo o všetko: „... po maďarsky musí každý v každom jednom rozhovore na každú tému začať od začiatku, akoby ešte nikdy nikto o ničom s nikým po maďarsky nedebatoval... Vo veľkých kultúrach, ktoré majú svoju vlastnú filozofiu, to tak nie je, jestvujú pevné, vypracované štruktúry, ktoré každý používa ako nôž a vidličku... Heidegger sa nedá preložiť do maďarčiny nie preto, že je príliš komplikovaný. Naopak, v maďarčine je omnoho zložitejší ako v nemčine, lebo kvôli Heideggerovi sa nedajú v maďarčine spätne vypracovať štruktúry, v ktorých sa on v nemčine bez problémov zahniezdil,“ napíše si Péter Nádas, podopierajúc tvrdenie, že maďarský národ nemá vlastnú filozofiu, ba ani kuchyňu, a preto sú niektoré politické nuansy do Maďarska neprenosné... A čo si má potom počať chudáčisko Slováčisko... A nielen v kuchyni!
S hruškou v pozadí
Péter Nádas je vynikajúci spisovateľ. Takmer je jedno, ktorú jeho knihu čítate a o čom je. To v jeho prípade nie je dôležité. Veci v knižke sa majú tak, že každá esej je samostatná krajina. S hruškou v pozadí, pre mňa. Zavše neviditeľnou...
Nádas sa európskeho priestoru zmocňuje inak ako jeho kolega a krajan Esterházy. Akoby nebol pánom situácie, prichádza znenazdajky, ako náhodný okoloidúci, ako pocestný, náhodou kráča okolo, no čosi ho zaujme, zmienka v novinách, politické vyhlásenie, nálada v spoločnosti. To „čosi“ je však také dôležité, že hoci iba ide okolo, iba si to všimne, ani sa v prvých odstavcoch nedozviete čo, no územie je zrazu vykolíkované, nie esterházyovsky dobyté, ale vymedzené je. Nádas píše, zakresľuje súradnice, skúma, najskôr akoby sa pozeral cez ďalekohľad. Samotné pohľady sa stávajú súradnicami, každý z nich je zaznačený do pomyselnej mapy. Tou je napísaný text, v ktorom je cestou aj to, čo popri nej rastie alebo by mohlo, prípadne nerastie...
Niektoré z týchto textov boli napísané pri rôznych príležitostiach pre nemeckých čitateľov – O veľkoleposti a reflexívnosti alebo Leni plače...
Každá esej je členitá, stáva sa krajinou, zaľudnenou krajinou, jej obyvatelia sú hlavnými postavami, dôležité je, čo aj ako si ľudia hovoria. História tej krajiny, jej súčasnosť, ktorá sa napísaním a prečítaním stáva minulosťou, napriek tomu, že čas v eseji stojí. Hruška tieni hodinám a to, že o čase nevravíme, neznamená, že neplynie – Veľká vianočná vražda – „s touto zhubnou emotívnou skúsenosťou si nesieme logiku diktatúr do nasledujúceho tisícročia“.
Aké má šance demokracia?
Všetky Nádasove eseje sú minuciózne až omračujúco presné, takmer podobné v spôsobe podania, náhodný pocestný, letmý pohľad na krajinu, vykolíkované, zákaz vstupu, súkromný majetok, s výhľadmi, najskôr voľným okom, neskôr ďalekohľadom a na záver mikroskopom.
Kam oko dovidí, je to Nádasovo, postupné zaznamenávanie videného aj nevideného, asociácie sú samostatnou krajinou, celkom nečakanými vstupmi „na scénu“... dobité územie – väčšinou svet – aj napriek tomu, že dnes je všetko inak – Prípad Václava Havla s Madeleine Albrightovou:
„Po diktatúre tu totiž zostalo iba obyvateľstvo, populácia, ale žiadni občania. Stredná trieda nejestvuje. Je tu zopár zbohatlíkov, ale žiadna národná buržoázia. Politické strany okrem seba, svojich výplodov chorej mysle nezastupujú nikoho a voliči medzi nimi kmitajú čoraz zúfalejšie. Štát bol vo viacerých volebných obdobiach v mene rozličných strán niekoľkokrát rozkradnutý. Chudobným sa viac zobrať nedá. Koristi už takmer niet a preto darmožráčov a nekonečnú záplavu privilegizovaných, čo sa zgrupujú okolo aktuálneho vedenia, niet z čoho uspokojiť. Korupciu a kriminalitu už sotva možno stupňovať, no buržoázny dorast ani tak nedokáže nahromadiť dostatočný majetok.“
Túto esej napísal Péter Nádas v roku 2000! Už vtedy položil stredoeurópskej spoločnosti otázku: „Dá sa hromadiť domáci kapitál v čase globalizácie? A ak to nie je možné, lebo to možné nie je, bude azda niekedy v týchto krajinách stredná trieda, vznikne národná buržoázia?“ Odpoveď neprišla ani po dvadsiatich rokoch. Aké má šance demokracia? A kde je zmysluplný politický život v týchto krajinách?
Najdlhšie slovo
Svet, politika aj ekonomika a najmä literatúra a filozofia v Nádasovom podaní: „... svojský spôsob písania je zasadený do takej širšej tradície, ktorá má svoje kontinentálne osobitosti, ale nemá svoje kontinentálne hranice. Môj spôsob písania je síce silne viazaný na štruktúru tajných literárnych vzťahov európskej literatúry a zložitých súvislostí jej štruktúr, lenže tie sú verné svojej prirodzenosti, práve keď prekračujú etnické, jazykové, náboženské a národné hranice. Ešte aj vtedy ich prekračujú, keď sa svetadiel práve prebodáva mečom svojich etnických, jazykových, náboženských a národných rozdielov a upadá do stavu pred civilizáciou.“
Všetko sa tu deje „z hľadiska písania“. Podľa toho poznať dobrého spisovateľa.
Zhodou okolností sa mi knižka dostala do rúk počas mesiaca autorského čítania, ktorý bol tento rok venovaný maďarskej literatúre pod názvom „Megszentségteleníthetetlenség“. Toto, možno aj najdlhšie, maďarské slovo znamená čosi, vlastnosť, ktorej sa nedá uprieť vážnosť. Všetky Nádasove eseje sú také. Súčasnosť, o ktorej vraví, je už dnes minulosťou, ale aj budúcnosťou, ktorú v diaľke zatiaľ nevidno. Nie však pre zlú optiku, naopak, alebo sme si zabudli ľahké pero, alebo ružový filter...
Dobrú hrušku málo trasú. Dobrú hrušku veľa trasú. „Plodnosť divej hrušky je pre ňu osudná.“
Veronika Šikulová (1967)
Debutovala knihou Odtiene (1997). Je autorkou próz Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003), Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), Diera do svetra (2012), esejí Freska v dome (2014), novely Medzerový plod (2014), za ktorú získala cenu Anasoft litera, kníh Moyzesovo kvarteto 40 (2015) a Petrichor (2016).
Zdroj obrázku kniky: PLAV
