Deti potrebujú hranice, Nechajte deťom slobodu, Tvoje dieťa ako šanca pre teba, Malý tyran, Mama má čas, Zlá matka... Že čo to je? Nuž, názvy kníh o výchove. Aj vám sa zdá, že si trochu protirečia? Ako si má človek vybrať? Jeden sa z toho môže aj zrútiť. Voľakedy na správnu výchovu postačilo: „Ohýbaj ma, mamko, pokiaľ som ja Janko.“ A ohýbalo sa biblickým prútom a palicou... Dnes je to inak. Ja mám štyri povahovo rozdielne deti a svojho času som si povedala, že po toľkých skúsenostiach už nepotrebujem čítať žiadnu literatúru... To som ešte ale nič netušila o prerode vcelku milých detí na tri tínedžerské potvory. Jeden pojedol absolútne všetku múdrosť sveta a pohrdlivým pohľadom dáva najavo, čo si myslí o vašich názoroch, druhý by najradšej vyskúšal všetky možné i nemožné omamné látky a pre dcéru ste zrazu vzduch, nedostanete z nej ani slovo. K nejakej reakcii ju dokáže vyprovokovať iba môj výzor: „Musíš sa tak maľovať? Si otrasne oblečená...“ Donedávna bol pre nich človek hviezda, dnes prach pod nohami. Aspoňže mám tú najmenšiu, povzdychnem si a idem za ňou po objatie. Práve ju však pristihnem pri niečom zakázanom. Nuž, výchova sa nikdy nekončí. Po mojom upozornení ma spraží pohľadom: „Prepáč, mami, ale ja za to nemôžem. Taká som sa narodila a tak si ma vychovala. Je to tvoja vina.“ „Ľudia sa môžu aj zmeniť,“ hovorím. Klára sa na mňa vážne pozrie: „Mne tento môj detský život teraz vyhovuje, nechcem ho meniť. Ja viem najlepšie, čo je pre mňa dobré. Tak sa mi, prosím, nepleť do života.“ Zalapám po dychu. Žeby na to šesťročné dieťa prišla predčasná puberta? Zamierim k poličke a vytiahnem knihu 5 dní – a váš tínedžer bude iný. Zrazu sa ozve roztrasený hlások: „Mami, povedala som niečo zlé? Malé deti by nemali hovoriť, že nepleť sa mi do života?“ „Hlavne sa teraz nerozplač,“ vzdychnem si. Kláre sa ihneď vráti reč: „Veď si vravela, že je dôležité vyplakať sa a nedržať to v sebe...“ Radšej zavriem oči. Chcem sa predsa dožiť vnúčat. Vraj sú odmenou pre rodičov, ktorí neprizabili svoje deti.
