Zlo v mene najvyšších ideálov

„Niektorí ľudia si fotografie z lynčovania zarámovali s prameňmi vlasov obetí pod sklom, ak sa im podarilo nejaké zohnať. Jeden z divákov napísal na zadnú stranu pohľadnice z Waca v Texase v roku 1916: ,Toto je grilovačka, ktorú sme mali včera večer, ja som naľavo s krížom nad hlavou. Tvoj syn Joe.‘“

Isabel Wilkerson (1961) je úspešnou americkou novinárkou. Predovšetkým je to však dcéra rodičov, ktorí počas tzv. Veľkej migrácie (1910 – 1970) spolu s takmer šiestimi miliónmi Afroameričanov z rurálnych južných častí Spojených štátov hľadali lepší život v priemyselne rozvinutejších oblastiach na severe. Svoju oceňovanú knihu Kasta (2020) napísala sama ako „živý, dýchajúci kastový experiment“, teda s hlbokou životnou skúsenosťou, čo je vždy zárukou kvalitného, aj keď značne znepokojujúceho čítania, ktoré núti čitateľa zamyslieť sa, či vôbec existuje progres, evolúcia ľudského druhu ako takého alebo aspoň ľudského myslenia.

Neochota riskovať pohodlie

Knihu otvára obraz Augusta Landmessera, človeka, ktorý na dobovej fotografii z čias nacistického Nemecka ako jediný v dave nehajluje. Autorka si kladie otázku, čo treba k tomu, aby sme dokázali byť takýmto človekom v dave? Zvlášť je potrebné všimnúť si jej formuláciu: „... ľudia nie sú ochotní prekročiť hranice svojho strachu“ z nepohodlia, z výsmechu suseda, z verejnej ostrakizácie. Nie je to tvrdenie o „neschopnosti“, ale o neochote. Teda o možnostiach konania ovládaných vôľou, ktorá vymedzuje napokon aj vlastné sebaurčenie, mieru vnútornej slobody a nezávislosti. Vôľa, ktorá uprostred davu čelí naoko iracionálnemu strachu z „vymykania sa“ z kolektívu, čelí však aj hlbokej a silnej emócii začlenenia, jednoty, ktorej sila a určite aj domnelá blízkosť k „dejinnej Pravde“, tomuto najjedovatejšiemu plodu filozofického myslenia, predsa prevyšuje drobné indivíduum. Navyše, ak sa podvolí, získa za to podiel na moci, ktorá v danom okamihu „hýbe dejinami“. Vyzerá to tak, že človek je obeťou svojej paradoxnej prirodzenosti. Je to však len pohodlný alibizmus. Jadro ľudskosti je totiž prosté. Na jeho obranu je však potrebná práve ochota riskovať vlastné pohodlie a prestať sa živiť egu lichotiacimi slovami ideológov. Napokon, sme jeden živočíšny druh, ktorý je rovnako konečný, rovnako smrteľný. No naše predsudky, konformnosť a ľahostajnosť sú – smrtiace. Driemu pod povrchom tzv. civilizovanej kultúry podobne ako antrax v rozmŕzajúcom permafroste. Nie je náhoda, že práve týmto environmentálno-biologickým kontextom začína Wilkersonová svoju prvú kapitolu. Ak by sme si mysleli, že starý rasový problém je už minulosťou, z ktorej sa spoločenstvo ľudí poučilo, tak samotný symbol demokracie a jej ideálov slobody – USA –  pri voľbách 2016 ukázali, že v určitých obdobiach vírus primitivizmu a prostoduchosti ovládne nespokojnú väčšinu.

Naturalistický pohľad na dejiny

Ubehlo viac ako dvadsať rokov vlastného skúmania Veľkej migrácie, keď si autorka plne uvedomila, že nepíše o geografii a migrácii, ale o „americkom kastovom systéme, umelej hierarchii, v ktorej väčšina všetkého, čo človek môže a nemôže robiť, vychádza z toho, ako vyzerá, a ktorá sa prejavuje tak na severe, ako aj na juhu“ (s. 43). Svoju pozornosť sústredila na vnímanie súvislostí medzi troma kastovými systémami, ktoré v dejinách vyčnievali najvýraznejšie – systém nacistického Nemecka, kastovníctvo v Indii a napokon kastová pyramída v USA. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o príliš násilnú snahu spojiť nespojiteľné. Kniha však postupne nadobúda podobu zrkadla zloženého z ostrých črepín, ponúkajúcich naturalistický pohľad na dejiny, ktoré spája niečo hlboko znepokojujúce...

Kým prvé kapitoly sú pre nás (nepochopiteľne) „iba“ históriou Ameriky – akoby sme mohli ignorovať fakt, ako vôbec USA vznikli, a že to boli európski imigranti, ktorí vyvraždili väčšinu nepoddajného pôvodného obyvateľstva a na ťažkú prácu si dovážali otrokov z Afriky –, od ôsmej kapitoly súvislosti medzi troma kastovníckymi systémami naozaj začínajú mrazivo zapadať do seba kovovým zvukom a bez husej kože sa nezaobíde hádam ani jedna stránka. Hierarchizácia spoločnosti Nového sveta, nastolená terorom a krutosťou tých, ktorí prichádzali vraj z civilizovaného sveta, vyniesla na vrchol spoločnosti anglických protestantov a na samotnom dne sa po dvanásť generácií tlačili dovezení africkí otroci ako čierny kal onoho povestného dobrého kresťanského svedomia, ktoré, samozrejme, treba za každú cenu potlačiť.

Z pohľadu historika filozofie sa ponúka otázka, či nie je paradoxom, že Nemci sa pri tvorbe norimberských zákonov najprv pozreli na to, ako „to“ urobili Američania. Nie je. Americká oficiálna, legislatívne upravená taktika kontroly marginalizovaných skupín a udržiavania zdedenej hierarchie, poriadku, nekompromisné zákony o „čistote“ inšpirovali nemecký nacizmus v zásadnom zmysle. Toto je obrovské memento, keď dva vraj výnimočné národy, jeden určujúci ideál demokracie a slobody, druhý sa pýšiaci titulom najduchovnejšieho, najfilozofickejšieho národa v Európe, sa delia o spoločný koreň nenávisti voči samotnej prirodzenosti života, sveta, a to pre vieru vo „vyšší“ zmysel, vyvolenosť a svetodejinné predurčenie. Z tejto perspektívy kniha odhaľuje zvrátenosť „humanizmu“, ktorý bol (a falošne i naďalej je) jedným z najvyšších ideálov tzv. civilizovanej kultúry. Spolu s Nietzschem by sme sa mohli provokatívne opýtať: dokedy sa budeme živiť hnilými zvyškami dávno mŕtveho Boha? Kedy konečne budeme schopní vytvoriť ideál hodný pozemšťana, smrteľníka, ktorý už netrpí „prašivinou srdca a otravou krvi“, t. j. nacionalizmom, pretože chápe, že ľudskosť nekorení vo „svetlej“ racionalite Dobra (platónsko-kresťanské dedičstvo), ale v úprimne žitej pozemskosti smrteľníka? Taký ideál, ktorý dobre pozná „čierne“ hĺbky kozmu, objímajúce ten krátky záblesk dňa, čo nás až dosiaľ zaslepoval falošnou pýchou, haniacou nielen prírodu, ale aj druhého. Kedy „radostná veda“, v ktorej kontexte Nietzsche kritizoval hlúposť svojich krajanov, rozbije aj najposlednejší predsudok na úrovni bežného človeka a prebudí ho do skutočnej, kozmickej reality jeho existenciálnej vrhnutosti, kde už neobstojí žiadna absurdná metafyzická hierarchizácia bytia, tobôž ľudí?

Akoby v bludnom kruhu

Aj keď slovenského čitateľa asi najväčšmi zaujme druhá časť knihy práve pre mapovanie vlákien, ktoré prepájajú problém indivídua, davu, iracionality a potešenia, fascinácie z vraždy iného človeka s paradoxným religióznym zdôvodnením v pozadí tohto obludného chovania, pokračovanie v tretej časti, ktoré predstavuje samotných osem pilierov kasty, rozhodne tvorí podstatu knihy. Autorka neobchádza ani pôvod pojmu kasta, rasa, trieda, princípy dehumanizácie a stigmatizácie a ani chápadlá kasty, ktoré si svojho obetného baránka dokážu, žiaľ, nájsť medzi nami dnes i zajtra. Dejiny nie sú nikdy prostou minulosťou a aj napriek snahám postaviť sa následkom a snahám o precitanie v určitom momente stále prichádza radikalizácia, akoby sme boli odsúdení žiť v tomto bludnom kruhu až príliš ľudskej krutosti.

Je veľmi pravdepodobné, že na konci knihy bude čitateľ autorku takmer podozrievať z paranoje. Žiaľ, je to skôr naša neschopnosť pripustiť si, v akých banálnych, každodenných situáciách býva schematické vnímanie „hierarchie“ či vymyslenej „miery príslušnosti“ k ľudskému rodu prítomné. Práve banalita je však tou najzlovestnejšou maskou zla, ktoré dokáže napáchať len človek, a to v mene tých najvyšších ideálov.

Vôbec nie je náhoda, že epilóg sa začína pohľadom na nočnú oblohu. Obávam sa však, že kým sa budeme vyhýbať dôslednému prehodnoteniu vlastných metafyzických koreňov, a to najmä na úrovni filozofie vzdelávania a výchovy, humanizmus bude mať oprávnene pachuť nadávky.

Eva Dědečková (1988)

Filozofka a publicistka. Vyštudovala filozofiu a dejiny filozofie na UPJŠ v Košiciach a na Univerzite Karlovej v Prahe. Pôsobí ako vedecká pracovníčka na Filozofickom ústave SAV v Bratislave. Venuje sa fenomenológii, prednostne kozmologickej filozofii výchovy Eugena Finka a Friedricha Nietzscheho.

Isabel Wilkerson: Kasta. Korene našej nespokojnosti

Preklad: Ivana Krekáňová

Žilina: Absynt, 2022