Vyhľadávanie
Zuzka Šulajová: Džínsový denník
25.10. – SOBOTA
6.37
Božemôj... Sníval sa mi taký sen, že som ešte stále roztrasená... Dokonca som aj plakala, keď som sa zobudila!
V tom sne som dostala súrnu esemesku od Mate, že mám ísť k nej. Nechcela som, ale šla som. Naraz som stála v jej izbe, ona sedela uprostred na koberci v mláke krvi, smiala sa ako pominutá a oznámila mi, že práve porodila. Je to dcéra, bude sa volať Patrícia a je to Patrikovo dieťa. A zrazu tam bol aj Patrik, bozkávali sa a vytešovali sa z bábätka.
Bolo to strašné. Realistické a zároveň nezmyselné. Prečo ma to prenasleduje ešte aj v ríši snov???
18.57
Rozhodla som sa ísť k Rišovi a spýtať sa konečne na ten ples. Otvoril mi jeho ocko.
„Ahoj, Paula, ideš za Rišom?“
„Dobrý deň... No, ak je doma... Potrebovala by som sa ho na niečo opýtať.“
„V poriadku, choď za ním do izby.“
Keď ma Rišo uvidel, naširoko sa usmial. „Pánbohzaplať, že si prišla! Určite mi pomôžeš s chémiou, však?“
„Ak budem vedieť...“ pokrčila som plecami.
„Vďaka. A čo ťa ku mne priviedlo?“
„No, vieš... My máme v stredu maškarný ples, a povedali nám, že si môžeme priviesť aj nejakého spoločníka...“
„Aha.“
„A ja nechcem byť jediná, ktorá bude sama. Belka, bohužiaľ, vziať nemôžem.“ Tak. A bolo to vonku.
„Chápem.“
Potom zmĺkol, tak som sa pustila do vysvetľovania: „Všetky dievčatá si privedú svojich chalanov alebo kamarátov. Ty dobre vieš, že ja okrem teba nikoho nepoznám. Spolužiaci sú zadaní – vlastne okrem jedného bifľoša, ale s ním by som nešla, ani keby mi zaplatili. Celkom by sa mi páčilo byť s Patrikom – chápeš, nie? Ale on bude s Maťou,“ drmolila som nekontrolovane.
„Patrik s Maťou nebude,“ zarazil ma.
„Akože nie? Odkiaľ to vieš?“ Okamžite vo mne vzplanula iskrička nádeje.
„Má zvýšenú teplotu a zrejme bude musieť preležať celý víkend.“
„Je chorý...?“ opýtala som sa sklamane. Vlastne to ani nebola otázka. Len povzdych.
„Mhm.“
„Aspoň sa nebude oblápať s Maťou.“ Rezignovane som zvesila plecia.
Rišo sa uškrnul.
„Pochopil si vôbec, prečo som za tebou prišla?“ vrátila som sa k pôvodnej téme.
„Nepovedala si to síce priamo, ale pochopil som. Ak sa mi podarí vypýtať od rodičov, pôjdem s tebou.“
„Vďaka,“ vydýchla som si.
„Čím budeš?“
„Ale, nejakou vyššie postavenou dámou z francúzskej spoločnosti.“
„Dobre. Ale mám podmienku.“
„Akú?“
„Chcem vedieť, či nemôžem ísť s Gabrielou.“
„Och, tak by si ma za ňu vymenil, aj keď ťa potrebujem?“ oborila som sa naňho naštvane.
„Však aj ty by si hneď brala Patrika!“ strčil do mňa s úsmevom.
„No dobre. Vyhral si. Lenže Gabča bude s Filipom,“ uzemnila som ho.
„Filip, Filip a ešte raz Filip!“
„Láska si nevyberá...“
„Dobre, pôjdem s tebou.“
„A čím budeš ty?“
„Rád by som bol pirátom.“
„Dáma a pirát... Fajn!“
Som spokojná. Aspoň nebudem vyzerať ako vydedenec. Akurát ma mrzí, že Patrik nepríde. Bolo by skvelé, keby ma videl s Rišom! Snažila by som sa byť veľmi pekná, ako som sa aj dohodla s Gabčou. Takto to nemá zmysel.
19.48
Zavolala som Gabriele, aby som jej oznámila novinky, ktoré mám od Riša. Povedala mi, že nemám byť pre Patrikovu chorobu smutná: vraj si od neho aspoň oddýchnem a zabavím sa s dlhoročným kamarátom. Má pravdu.
27. 10. – PONDELOK
11.18
Do triedy vošla Púťová – mali sme mať dejepis – a hneď spustila: „Váááženííí študenti! Dobre viete, že v stredu máááte maškarnýýý ples! Začína sa až o siedmej večééér, to znamenááá, že máte normááálne vyučovaniééé!“
Ozvalo sa nesúhlasné mrmlanie.
„Vo štvrtóóók a piatóóók sú už prááázdniny! Ale v pondelóóók tretieho novembra vás tu všetkýýých chcem mať! Rozumenóóó?“
„A do koľkej bude ples trvať?“ opýtala sa Erika.
„Do štvrtéééj ráno. Samozrejmééé, že odísť môžete kedykoľvééék.“
Erika sa spokojne usmiala a žmurkla na Filipa. Ten na to zareagoval len miernym zdvihnutím hlavy. Gabriela si to našťastie nevšimla. Naozaj by ma zaujímalo, či to s ňou myslí vážne, alebo nie.
Všimla som si aj Maťu. Je dosť namrzená – vyzerá to tak, že nebude mať partnera. Teda ak si nezoženie nejakého kamaráta tak ako ja.
12.37
„Paula, už máme hotové šaty!“
„Áno?“ vyskočila som.
„O siedmej si ich máme prísť vyzdvihnúť.“
„Fajn, prídem k tebe domov a pôjdeme spolu, dobre?“
„V poriadku. Som zvedavá, ako v nich budeme vyzerať!“
„To mi hovor. Normálne sa trasiem.“ Usmiala som sa.
Ani sme si nevšimli, že spoza našich chrbtov sa vynorila Tamara: „O akých šatách to hovoríte? Ježišmária, to myslíte vážne, že chcete ísť na ples?“ Tvárila sa nadmieru vydesene.
„Ten ples je predsa pre každého,“ ohradila sa Gabriela.
„Ale iste, to ja dobre viem! Len sa bojím, aby ste neboli na posmech, keď nebudete mať partnerov. Alebo už máte nejakých pripravených?“
Zjavila sa aj Erika. „Výborná otázka, Tamara,“ pochválila ju uznanlivo.
„Viete čo? Ja tu budem mať takého pekného chalana, že prasknete od závisti!“ odsekla som nazúrene. A v podstate som neklamala, Rišo je veľmi pekný.
„A nie náhodou od smiechu?“ vyprskla Erika.
„A čo ty, Gabriela?“ otočili sa k nej.
„Filip vám to nepovedal?“ usmiala sa prefíkane.
„A čo ako?“ spýtala sa Erika, ale úsmev z tváre jej už zmizol.
„Požiadal ma, aby som išla s ním!“ odvetila Gabriela víťazoslávne.
„To nie je možné... Ja som si ho... rezervovala!“ zrevala Erika.
„To nie je môj problém, dievča. Asi sa mu nepáčiš natoľko, aby obetoval svoj čas pre takú nafúkanú zbohatlíčku, ako si ty!“
„Toto mi zaplatíš. Prisahám na všetko, čo mi je sväté, že tieto slová trpko oľutuješ!!!“ zrevala a odišla. Ja som sa normálne zľakla a Gabriela si to všimla.
„Bez obáv,“ povedala mi. „Čo také by mi mohla urobiť? To má z tých telenoviel.“
„Myslíš, že nejaké pozerá?“
„Vyzerá to tak.“
Ju to vôbec nerozhádzalo! Keby som tak mohla byť ako ona... milá, veselá, múdra, šikovná a vyrovnaná!
13.36
Bola som sa pozrieť na internet a popritom som chrúmala jablko. (Bolun tu nie je, tak som si to mohla dovoliť, lebo inak je v IVT-čku zakázané jesť.) Videla som ho niekam ísť, asi si šiel rýchlo niečo vybaviť. Máme s ním mať chémiu... Bodaj by sa nevrátil! Takže som si trošku písala s tým otravným Hoodom.
HOOD: Ahoj, Paula! Čo je? Prečo si nenapísala? Nepáčila sa ti moja básnička?
JA: Bol z toho pekný malér, lebo ma načapal Bolun a riadne sa naštval, vieš? Nemá ma rád. (Radšej som mu nenapísala, že tá básnička bola trápna. Keby mi ju poslal Patrik, ovládnem sa. Ale ani tak by sa mi nepáčila.)
HOOD: Tak to ma naozaj mrzí. Nechcel som ti spôsobiť problémy... Odpusti mi to, prosím ťa! (No ježiš, aby sa nerozplakal.)
JA: Už sa stalo, upokoj sa.
HOOD: Vďaka... Čo hovoríš na ten ples?
JA: Veľmi sa teším!
HOOD: Čím budeš?
JA: Dámou z vyššej francúzskej spoločnosti. A ty?
HOOD: To ti nemôžem povedať.
JA: Ach, prepáč, zabudla som, že sa hráš na tajomného.
HOOD: Nevadí. A máš spoločnosť na tanec?
JA: Áno, mám.
HOOD: A koho?
JA: Nepoznáš ho. Nie je z tejto školy a okrem toho, na plese ho uvidíš.
HOOD: Hm...
JA: Čo je?
HOOD: Pukne mi srdce, keď ťa uvidím s iným.
JA: Aha, iste. Idem už do triedy. Čau. (Ešte jedno jeho slovo a odpadnem!)
20.41
Šaty sú krásne. Ako pre princeznú! Keď som ich videla, takmer som odkväcla so slovami: „To si mám obliecť?“ A moja mama povedala: „A to mám zaplatiť?“ Boli drahé, to je pravda. Ale mám aj nádhernú parochňu... Jediné, čo ma trápi, sú topánky a mejkap. Zmučene som teda sedela v obývačke a špekulovala, ako to urobiť, až ku mne pritrielila Libuša: „Jééé, Paula, máš nádherné šaty! Škoda, že nemáme rovnakú veľkosť hrudníka... Nevpratala by som do nich prsia...“
„Smola... Lenže ja neviem, aké topánky si mám obuť, nič sa mi k nim nehodí!“ zaúpela som.
„Ja ti požičiam!“ zvolala dobrosrdečne.
Takmer som od radosti odpadla. Letela som za ňou na chodbu. Vyhrabala z komody krásne bledomodré sandále na päťcentimetrovom, celkom tenkom opätku. Sú akoby šnurovacie, veľmi pekné.
„Mne sú už malé, tebe by mali byť akurát. A keďže ja si od teba stále niečo požičiavam, darujem ti ich.“
„A čomu vďačím za tú ochotu?“ usmiala som sa.
„Dnes sa ma Maťúčik spýtal, či by som sa za neho nechcela vydať... Ale pssst!“ upozornila ma rýchlo, keď videla šok v mojej tvári a správne usúdila, že sa chystám vykríknuť na celý dom.
„Panebože... Už?!“ spýtala som sa teda pošepky.
„Nie! O dva-tri roky.“
„Ach tak! Fantastické...“ prikývla som. „A súhlasila si?“
„Áno...“ zasnila sa. Po troch sekundách sa prebrala a pozorne si ma prezrela: „Má ťa kto namaľovať?“
„Sľúbili sme si to s Gabrielou navzájom.“
„Ja ťa namaľujem!“ (Asi by ju mal žiadať niekto o ruku častejšie!) „A namaľujem aj Gabrielu!“ navrhla.
Tak som zistila, načo je dobré mať šťastne zaľúbenú sestru... Bola som jej taká vďačná, že som ju normálne vystískala!
29. 10. – STREDA
12.19
Opäť máme bazén. Celkom ma teší, že je to tento mesiac posledné plávanie. Telocvik je lepší... aj keď s Močovičovou si človek nikdy nemôže byť istý.
Dnes nám povedala, že máme voľnú disciplínu, a začala si čítať nejaký klebetník. Za dvadsať minút som asi šesťkrát preplávala bazén sem a tam, až ma to prestalo baviť a zostala som v stredne hlbokej vode. Snažila som sa upútať Gabrielinu pozornosť, ale keď nič nezaberalo, rozhodla som sa za ňou doplávať. Asi v polovici ma zastavil Lukáš.
„Tak ako? Pôjdeš na ples?“ spýtal sa.
„Jasné. A ty?“
„Rád by som... Nechcela by si ísť so mnou?“
„Čože?!“ Keby som sa neovládla, asi by som sa utopila!
„No, či by si nešla so mnou,“ zopakoval neisto.
„Ehm... No... Vieš, ja pôjdem so svojím kamarátom,“ vysvetlila som mu opatrne.
„Ach tak, to nevadí.“
„Mal by si byť so Simonou, nezabúdaj.“
„Veď ja viem...“ A hneď k nej aj zamieril.
No teda! Chcel byť so mnou! Lukáš!
12.33
„Paula, povedz úprimne, keby si nemala Riša, prijala by si jeho ponuku?“ opýtala sa Gabriela, keď som jej zvestovala horúcu novinku.
„Asi áno, lebo by som nechcela byť sama.“
„A odhliadnuc od toho, že nechceš byť sama?“
„Ach... Čo chceš zo mňa dostať?“
„Nič. Len sa pýtam.“
„Pozri, takú situáciu si predstaviť neviem, lebo keby som mala byť sama, robila by som všetko pre to, aby som sama nebola!“
„Áno, to máš pravdu...“ prisvedčila Gabriela. Chcela mi nebodaj naznačiť, že sa mi Lukáš páči? A kto povedal, že to tak nie je? Problém je v tom, že sa mi len páči a nič iné. Mám rada to trdlo. Patrika.
Chvíľu nato prišla do šatne vysmiata Simona a z plného hrdla zvolala: „Ach, dievčatá, ani netušíte, ako sa s mojím miláčikom tešíme na ten ples!“
A ona netuší, že chcel ísť so mnou. Chúďa.
14.24
Nie, nie a ešte raz NIE!!!!!! Je to možné?! Prečo taká smola? Čo sa mám zabiť?!
Práve som prišla z obchodu (bola som si kúpiť tiene na oči kvôli plesu), keď ma pri dome zastavil Rišo: „Ahoj, Paula!“
„Ahoj! Nezabudni na večer, dobre? Stretneme sa u mňa, dohodnuté? Aspoň uvidíš Gabrielu.“
„Bude u teba?“
„Jasné. Libuša nás vyfintí.“ Niečo si zamrmlal, ale nevenovala som tomu pozornosť a pokračovala som: „Kostým máš už doma, však?“
„Nie.“
Zamrzol mi úsmev na tvári. Dúfala som, že som zle počula. „Čo si to povedal?“
„Nemám.“
„Ale ako... Veď...“
„Paula, nemôžem ísť s tebou.“
„Zbláznil si sa?“ zvrieskla som, až sa za mnou otočila nejaká babička so psom na rukách.
„Prepáč mi to, ale...“
„Aké ale?! To mi nemôžeš urobiť!“
„Bohužiaľ, ešte dnes musíme odísť k príbuzným!“
„Ďakujem pekne. A to tam mám sedieť sama?“ penila som od zlosti.
„Tuším mi tak ľahko neodpustíš...“
„Najbližších štyridsaťosem hodín s tým nerátaj! Šťastnú cestu,“ odvrkla som a rýchlosťou blesku som vletela do svojej izby, kde som sa zúrivo hodila na posteľ.
Prečo práve ja???!!!
16.39
Prišla Gabriela s natešeným výrazom v tvári a s kostýmom prehodeným cez ruku. Zaviedla som ju do svojej izby a len tak z mosta do prosta som jej povedala: „Rišo nepôjde.“
„Akože nie?“ nechápala.
„Jednoducho nepôjde. Cestujú preč. Nejdem ani ja.“
„Ty si sa zbláznila!“ vykríkla. „Čo sa nepamätáš? Sľúbili sme si, že ani jedna z nás od toho plesu neustúpi!“
„Tak sľub poruším,“ odsekla som flegmaticky.
„To mi neurobíš. Ty nie si taká!“
„Ja nie, ale Rišo! Povedz mi, čo tam budem sama robiť? Pozerať sa naokolo?“
„Budeš sa zabávať!“
„A s kým? Hm? Lukáš je už so Simonou. To mám ísť na ulicu a žobrať o tanečníka?!“
„No určite! Hlavne sa upokoj. Uvidíš, že s niekým budeš.“
„Iste. Možno s Ivom...?“ zavzlykala som hystericky.
„Nie, s niekým normálnym!“
„Ako to môžeš vedieť?“
„Neviem, len to tuším.“
Niekto zaklopal na dvere. Vstúpila Libuša.
„Môžem? Ste pripravené na maľovanie?“
Gabriela na mňa prosebne pozrela.
„Áno, sme,“ odvetila som nakoniec.
Ale už teraz sa klepem. Bojím sa... Ešte sa pekne strápnim!
17.52
Vyzeráme úchvatne! Gabriela mi pripomína skutočnú veštkyňu. Má nádherné vlasy s jemnými vlnkami, pokryté krásnymi trblietavými plieškami, a všetko dopĺňa ružová šatka. Mejkap má dosť nenápadný, ale Libuša nechala zväčšením objemu mihalníc a jemnými linkami vyniknúť prenikavým bledomodrým očiam.
No a ja... Skoro som sa nespoznala. Libuša má zlaté ručičky! Najprv mi vlasy pevne sčesala do drdola, aby mi pod parochňou nezavadzali. Pomocou mejkapu dosiahla, že mi vôbec, ale vôbec nevidno stopy po vyrážkach, a pritom ho nemám tak veľa! Moja pleť teraz vyzerá, akoby patrila pravej francúzskej dáme. Na viečka mi Libuša naniesla jemný modrý tieň, mihalnice zvýraznila špirálou a použila hnedú linku, ktorá mi dodala hlboký, ba dokonca až zvodný pohľad. Potom použila ešte niekoľko trikov, ktoré som ani nezaregistrovala, a nakoniec naniesla na líca trošku zdravej farby.
Páči sa mi to. Dokonca aj tá parochňa mi pasuje. Ach... ale načo toľká paráda, keď aj tak budem sedieť v kúte?
20.43
Telocvičňu zmenili na nepoznanie. Ale radosť mi kazí fakt, že som tu jediná, ktorá prišla bez chalana.
Prišli sme dve minúty pred začiatkom a vypočuli sme si príhovor riaditeľa: „Vážení študenti! Som veľmi rád, že sme sa tu všetci takto zišli. Je to prvýkrát v tomto školskom roku, čo proti sebe nestojíme ako prísni učitelia a nezbední študenti. Som presvedčený, že sa výborne zabavíte, odpočiniete si od každodenného stresu a podaktorí si aj užijú svojej drahej polovičky...“
Pomyslela som si: „Podaktorí? Všetci tu niekoho majú, len ja nie!“
„... a pevne verím, že dvadsiate výročie založenia školy výborne oslávime. Môžeme začať!“ zvolal slávnostne riaditeľ a na úvod pustili známy a obľúbený slaďák od Joža Ráža Voda, čo ma drží nad vodou.
Upokojujúco som kývla na Gabrielu, ktorá nervózne stála na kraji a očami hľadala Filipa. Keď sa pohol smerom k nej, pomaly som odišla (ako pravá dáma, ale priznám sa, že príčinou boli topánky nedovoľujúce rýchlu chôdzu) sadnúť si k najbližšiemu stolu.
30. 10. – ŠTVRTOK
6.03
Stále musím rozmýšľať nad tým, čo sa stalo. Som už dve hodiny doma, oči sa mi od únavy zatvárajú, a ani tak nie som schopná uložiť sa na spánok.
Keď Gabriela odišla za Filipom, išla som si sadnúť a zaujato som ich pozorovala. Občas som sa pristihla, že im závidím, a prestávalo ma to baviť. Vyfintila som sa, prvýkrát som sa dokázala dlhší čas považovať za peknú, a pritom som z toho nič nemala. Pomaly som sa teda zdvihla a pohla sa k dverám, že pôjdem domov. Zrazu ma však niekto chytil zozadu za plece, až som nadskočila a prudko sa otočila (a zapotácala sa na tenkých podpätkoch). Predo mnou stál neznámy chalan v maske kata. Telo mal dobre zamaskované a tvár mu zakrývala červená kapucňa.
„Ahoj, Paula,“ pozdravil ma.
„Ahoj...?“ odpovedala som šokovaná.
„Hádam sa nechystáš odísť?“
„No... áno.“
„Neodchádzaj. Som tu namiesto toho, kto s tebou neprišiel.“
