Niektoré správy ma vedia aj potešiť. Tak ako táto: „Laureátom Ceny ministra kultúry za výnimočný prínos v oblasti pôvodnej literatúry a prekladovej tvorby sa stal prozaik Ivan Kolenič. Ocenenie získal za originálny, novátorský a výnimočný prínos v slovenskej literatúre s prihliadnutím na najnovšiu knihu próz, miniepos Morálne pohodlie.“ Toľko správa z novín. Ivanovi to prajem, pretože píše fakt skvele a podobnú cenu mal dostať už dávno, no neprekvapila ma ani tak tá správa, ako to, že o podobnej cene som sa dozvedel úplnou náhodou. O oceneniach skvelých výkonov našich literátov, výtvarníkov, dramatikov, režisérov, tanečníkov, operných spevákov či vedcov sa prinajlepšom dozvieme z krátkej správičky v tlači či polminútového šotu v televízii, teda ak na podobné podujatie nejaká príde. Nikoho to akosi nezaujíma a značne pochybujem, že by nejaký stredoškolák, či dokonca vysokoškolák, vedel vymenovať aspoň jedného súčasného slovenského spisovateľa, výtvarníka, dramatika, režiséra, pokiaľ nie je prinútený učiť sa o ňom v škole. Náš národ si svojich veľkých rodákov zväčša neváži (okrem pár hokejistov, tenistov a futbalistov) a vyzerá to tak, že si ich ani nepotrebuje nijako zvlášť pripomínať, a je mi tak trošku spisovateľsky smutno, keď si prepnem na ČT2, kde v prime time dávajú priamy prenos z odovzdávania výročných knižných cien Magnesia Litera, ktorý je českou národnou slávnosťou a rešpektovaným ocenením. Slovenskí laureáti zostávajú národu temer ľahostajní a skoro neznámi. A nebude to tým, že by ich práca bola nepochopiteľná či neodčítateľná, ale skôr tým, že za posledné roky sa inteligenčné nároky na príjem „kultúrnej stravy“ pohli do hlbokého podpriemeru. Pritom vieme na internete pol roka vášnivo diskutovať o nejakej polo primitívke z reality šou Farma. Sťažujeme sa, že nám z Bruselu prichádzajú skôr diktáty než dialóg? Nekultúrny národ nepotrebuje, a vlastne si ani nezaslúži kultúrne zaobchádzanie.
