Vyhľadávanie
Jozef Kollár
Bol som detský špión
Bratislava, Forza Music 2011
Autor chcel napísať román na základe autobiografického rozprávania Pavla K., ale okrem svedectva bývalého špiónika sa nijaké dôkazy o výcviku detských špehov nezachovali. Preto sa mi vidí oprávnené pristupovať k tejto knihe ako k románu. Keďže však nie je možné prehliadať non-fiktívne neodbytné odkazy na bývalú realitu, ako aj evidentnú snahu autora dielo koncipovať čo najviac odosobnene, bezpríznakovo, zdôrazňujúc autenticitu rozprávania, Kollárovu knihu by bolo asi najvhodnejšie považovať za akýsi capoteovský dokumentárny román. Dejová línia oprostená od viackrát sa opakujúcich motívov, vždy s novou pridanou hodnotou, je pomerne prostá. V pio- nierskom tábore si akýsi starší Vedúci v cielene formulovaných bojových detských hrách vyberá najšikovnejších chlapcov. Po skončení tábora prichádza Vedúci za Pavlovými rodičmi a predostrie im návrh na zlepšenie zdravotného stavu ich syna vo Vojenskom sanatóriu vo Vysokých Tatrách (Nová Polianka). Tam, izolovaný od blízkych, pod dohľadom špecializovaných psychológov sa počas niekoľkých dlhších pobytov učí sledovať, maskovať, prežiť v extrémnych podmienkach. Najprv sám, potom v trojčlennej bunke mladých špiónov. Pred rodičmi i kamarátmi Pavel úspešne tají svoju novú identitu. Napokon prídu ich prvé nasadenia, cvičné, potom aj ostré, najmä na bratislavských komunistických papalášov. Nakoniec sú nasadení na sledovanie obchodníka so zbraňami kdesi na gréckom pobreží. Ich špicľovanie sa končí tragicky, jeden z nich zomiera, ďalší zostane ochrnutý. Najlepšie vyviazol Pavel, ktorý sa po dlhých rokoch konečne odvážil prehovoriť...
Ak uveríme, že to naozaj bolo presne tak, zostáva vyjasniť ešte viacero nepresností v línii rozprávania dnes 56-ročného Pavla K... Možno by sa však vysvetľovanie faktografických prešľapov od románu žiadať nemalo. Naproti tomu v tých častiach diela, ktoré vybočujú z hlavnej dejovej línie a zreteľne v nich zapracovala fantázia autora, čitateľ sa cíti istejšie. Autor sa zjavne snaží zaviesť do celého rozprávania kontinuálny poriadok. Zdôrazňuje, ako vzrastá desivosť konania, až sa nakoniec obráti k morálnej zodpovednosti. Diskusia o pravdivosti príbehu, ktorú táto kniha vyvolala, nahráva predajnosti. Napriek viacerým nespochybniteľným dobovým reáliám zostáva čitateľ po prečítaní na pochybách. Stalo sa, či nestalo? Dozvieme sa raz úplnú pravdu, alebo ostane nad československými detskými špiónmi navždy visieť nerozlúštené tajomstvo?
Ľuboš Svetoň
