Vyhľadávanie
Straty ako nálezy
Ivan Žucha: Strácanie nájdeného času, Bratislava, Kalligram 2010
Už názov novej knižky profesora psychiatrie a literáta Ivana Žuchu (1935 – 2009), s ktorého menom sme sa mohli dlhodobo stretávať v Romboide, Raku či v iných časopisoch, napovedá čosi o základnej tónine posmrtne vychádzajúcich textov. Tušíme zaujímavú polemiku (nielen) s Proustom, ale na základe predchádzajúcich stretnutí s autorom aj s ďalšími klasickými postavami svetovej literatúry a s ich (kognitívnymi, lingvistickými, ideologickými, etickými...) „posolstvami“.
Hneď na prvých stránkach knižky sa ukáže, že naše tušenie nebolo nesprávne. Všestranne erudovaný, originálny autor rozohráva hru myšlienkových asociácií, indukcií a dedukcií, analýz a syntéz, analógií, v ktorých často siaha za paradoxmi, oxymoronmi ako osvedčenými nástrojmi na uchopenie témy. Je to hra nezvyčajnej optiky a pozorovania. Toto videnie sa týka rovnako – dajme tomu – všednej, až banálnej reality, ako aj nového čítania literárnych, filozofických, psychoanalytických, sociologických a ďalších textov (od klasických diel európskeho kultúrneho dedičstva až po moderné, ba súčasné koncepcie) o tejto realite.
Nové čítanie (videnie) so značným potenciálom skepsy ako základnej metódy smeruje k evidovaniu – na kapitolky členenej, no zároveň vnútorne súvisiacej – série (metafyzických, epistemologických, logických...) „strát“. Aby som to spresnila: čítajúc autorove texty strácame (alebo aspoň autor nás vedie k tomu, aby sme sa pokúsili strácať) „istoty“, ktoré sme si osvojili a často sa o ne opierame v teoretických uvažovaniach i v bežnom živote, a nedbáme pritom na to, že mnohé istoty sú vystavané na opakovaných (nie vždy však nanovo overovaných faktoch), ba aj na mnohých nereflektovaných predsudkoch, predpojatostiach. Zoberme si napríklad pojem identity, alebo pojem Ja (v zmysle self, Selbst): Žucha (dodám, že v súlade s viacerými súčasnými filozofickými koncepciami) problematizuje jeho tradičné chápanie ako niečoho stáleho, pevného, uzatvoreného či dokonca izolovaného (iste, dali by sa uviesť aj iné príklady ako ten sartrovský, ktorý si autor zvolil, ale to v danom kontexte nie je natoľko dôležité)... Žucha problematizuje aj ustálené vymedzenie pojmov filozofie, filozofovať, vhodným námetom na kritický, spochybňujúci pohľad sa mu stávajú uznávané filozofické koncepcie (do istej miery polemizuje napríklad s Kantom): stačí zmeniť uhol pohľadu, myšlienkovú operáciu a výsledok uvažovania je iný, niekedy dokonca celkom opačný. Na mušku si berie viaceré epistemologické pojmy, s otáznikom vníma pojem samého poznávacieho problému, pravdy, zmyslovej percepcie, nastoľuje otázky dôveryhodnosti autora, mechanizmy, akými sa udeľuje epistemická či iná autorita, všíma si vzťahy vedomia a nevedomia, apriórneho verzus aposteriórneho, myšlienky a jazyka, zo sociálnej oblasti tematizuje napríklad otázky moci, komunikácie a jej podôb, slobody, otázky „prirodzenosti“ a „prirodzeného“... Netradičným pohľadom objavuje nové aspekty, vzťahy, súvislosti v procesoch, veciach, vlastnostiach, o ktorých zväčša nepochybujeme, ba ani priveľmi neuvažujeme. Znalec ľudskej psychiky, jej krajných polôh i vychýlení, nás nabáda k pochopeniu toho, že hoci sa za úspech zväčša pokladá nájdenie niečoho strateného (nálezu sa vo všeobecnosti pripisuje pozitívna hodnota, strate negatívna), opak môže byť pravdou, a preverujúc naučené hodnotiace postupy, mení znamienka, aby ponúkol alternatívny pohľad, pri ktorom straty môžu byť ozajstnými nálezmi...
Ivan Žucha ponúka náročnejším čitateľom a čitateľkám záznamy, fragmentárne úvahy, esejistické či poetické texty, náčrty poviedok, ktoré sa nikdy nestanú „hotovými“, zavŕšenými poviedkami, skice či etudy... Cítime, že tieto „medzižánrové“ zápisky vytvárali pre autora osobitý priestor slobody, intimity, maximálnej otvorenosti, že boli určitou (seba)pozorovateľňou, do ktorej sa možno uchýliť a v ktorej možno stvárňovať, zahusťovať, zvýznamňovať, ale aj projektovať vlastné prežívanie. Do ktorej môžeme vstupovať pri ich čítaní aj my, ak sme aspoň trochu (myšlienkovo, pocitovo, postojovo) na taký vstup pripravení.
Etela Farkašová
