Vyhľadávanie
Bratislava, Limerick 2006
Čítajúc verše tohto mladého autora som si nevdojak položila otázku, prečo píšu mladí ľudia dnes poéziu? Nie je to otázka banálna ani smiešna, ak si uvedomíme dnešnú hektiku: veršíky letia skôr vo vulgárnych rýmovačkách, reklamách či heslách burcujúcich k nenávisti a pomste. A ak už poézia, tak čo najbizarnejšia, bez hlavy a päty, bez úcty k slovám a veciam. Už nepotrebujeme skutočnú poéziu, veď kto má čas vziať do rúk knihu veršov a kŕmiť svoju dušu poéziou myšlienok a slova?
Štvrtá básnická zbierka (predtým: Útecha, Anjeli nevedia spievať, Na obojku) mladého básnika (1979) nie je napísaná z pocitu nespokojnosti so svetom a osudom, nehovorí o nešťastnej láske, nesplnených túžbach, nežiada nič, nerúha sa, neplače a nežiali. Napriek tomu má vlastný rukopis: počúva a načúva, nechá dohovoriť, vysvetliť a potom nastupuje jeho verzia. Ale zároveň sú to slová iných, nás všetkých, ktorí aj cez prizmu jeho pocitov vyjadrujeme svoj svetobôľ i radosť z jednoduchých vecí, odpor k neľudskosti či banalitu našich trápení. Pozerá sa na svet očami nás - zrelých skeptikov, píše o ľuďoch, ktorí sú na dne a zdieľa s nimi ich smútok: ,,Čo odpovedať na otázku, / či hviezdy plynú / a či stoja, / keď nikto z nás už roky / nelietal. // Tak dlho sme nehľadeli / na hviezdy...”
Poézia Štefana Chrappu vyvracia teóriu, že človek si musí niečo odžiť, aby mohol sumarizovať, niečo zmysluplne okomentovať, vyvodiť všeobecne platné závery. Chrappa je akoby nad vecou, a z tej svojej nenadnesenej výšky, láskavou iróniou, blahosklonným posmeškom, ale nohami pevne v rodnej zemi, spriada verše o témach súčasnosti a o sebe. Hoci sú básne zahalené clonou pesimizmu a sarkazmu, dokonca sebairónie, treba sa opýtať: čo iné človeka dokáže vyburcovať? A Chrappa je šťastný pesimista – pocit surovej skutočnosti ho núti bojovať s negatívnymi prejavmi sveta; a preto je možné v jeho poézii nájsť medzi riadkami optimizmus, ktorý ho vyživuje a dáva pocit ,,nezbytočnosti” jeho samého, ale aj jeho poézie: ,,V útlom detstve, / som vyslovil prvé: mama. / Jediné slovo s kusom poézie. / Ostatné sú len básne, / kamene.” Kamene, ale triafajú presne, vraví kritik, hoci básnikom nie je.
Alica Kulihová
