Vyhľadávanie
Taje a inotaje postmoderny
(Nad dvomi románmi svetovej literatúry posledného obdobia)
Milorad Pavić: Vnútorná strana vetra
Petrus, Bratislava 2005
Preklad Karol Chmel
Vnútorná strana vetra je tretím románovým opusom svetoznámeho srbského spisovateľa, literárneho vedca a esejistu Milorada Pavića, ktorý sa preslávil predovšetkým svojim prvým románom Chazarský slovník. Ten bol prakticky ihneď po vydaní v Juhoslávii preložený do niekoľko desiatok jazykov. Chazarský slovník je dnes jedným z najvýznamnejších a najvplyvnejších textov svetovej literatúry 20. storočia, existujú o ňom webové stránky a nespočetné množstvo dizertácií.
Milorad Pavić sa narodil 14. 10. 1929 v Belehrade, kde vyštudoval juhoslovanskú literatúru. Doktorát získal na Filozofickej fakulte v Záhrebe. Ako literárny vedec sa presadil prácou Dejiny srbskej literárnej epochy baroka, v ktorej vytvoril syntézu srbskej stredovekej a romantickej literatúry. Pôsobil na univerzitách vo Francúzsku, Rakúsku, Nemecku, Rusku a Taliansku.
Pre Pavićove texty je príznačná veľká miera tolerancie k rôznym interpretáciám. Jeho diela sú poznačené poetikou postmodernizmu, viacvrstvovými výpoveďami o viacvrstvovej realite a hrou so stredovekými a romantickými motívmi. Všetky atribúty takéhoto textu spĺňa aj román Vnútorná strana vetra. V Pavićovom románovom svete sa stiera hranica medzi realitou a fikciou, byzantský mysticizmus prestupuje romantickým príbehom o nenaplnenej láske, dualita bytia sa pretvára na triadickosť a vracia sa späť k pôvodnej jednote. Preto neprekvapuje, že v Pavićových textoch významnú úlohu zohrávajú symboly, čísla a alegórie. Samozrejme, tými najdôležitejšími sú čísla 1, 2 a 3.
Vnútorná strana vetra je príbehom starého mnícha, ktorý sa rozhodne stavať pred postupujúcimi Turkami chrámy Bohorodičke a spomaliť tak ich postup. Tento jednoduchý príbeh však v sebe skrýva niekoľko ďalších príbehov, tajných znakov, znamení a symbolov. Jediným písmenom, ktoré starý mních pozná je písmeno théta Θ, ktorým sa začína grécke slovo Bohorodička (Teotoklos). To dokonale vizuálne symbolizuje celý text, ktorý má dva začiatky, na každej strane knihy jeden, a spája sa v strede.
Druhý text je tajomným príbehom mladej hudobníčky, ktorá ukončí svoj život nevysvetliteľnou samovraždou. Oba príbehy sa stretávajú až na konci/v strede, po smrti, po plavbe morom času a nájdení konečnej jednoty. Vnútorná strana vetra je tiež kniha o rôznych rýchlostiach nášho vnímania, bytia a prežívania. Každý vejúci vietor má totiž dve strany: vonkajšiu, ktorá je našou vzdialenou budúcnosťou, a vnútornú, ktorá sa realizuje v priebehu nasledujúcich dní. Záleží len na nás, ktorú skôr spoznáme či chceme spoznať.
Takmer baladický Pavićov príbeh sa zmieta v množstve intertextuálnych odkazov, rozoznateľných len odborníkom, náznakov a nejasných napodobení. Celá kniha teda môže pôsobiť ako hlavolam, ale dá sa ňou plávať aj po povrchu. Každý čitateľ je odsúdený na vlastnú interpretáciu, na vlastné blúdenie v labyrinte významov a alúzií. Pavićove texty sú nejednoznačné vo svojej jednoduchosti a viacvrstvovosti. Čitateľ je zároveň sudcom aj odsúdeným. Všetka váha rozhodovania leží na jeho pleciach.
Patrik Oriešek
