Vyhľadávanie
Štefan Horský: Obluda na koľajniciach. Bratislava, Printservis 2007
Štefan Horský (1929) po celý život pracoval v rozhlase. Bol dušou i šéfom spravodajstva, s jeho menom je spätá moderná publicistika i populárne Dobré ráno. Ale činiť sa smel iba do normalizácie, lebo aj on sa previnil tým, že „druhé oslobodenie“ nazýval okupáciou. Na subalternom mieste, bez mena a bez mikrofónu, sa venoval histórii rozhlasu, o ktorom neskôr napísal dve knižky. V čase zákazu publicistickej činnosti sa sústredil na zmapovanie rodného Primoravia, ale aj vojnového Slovenského štátu. Tou obludou na koľajniciach sú valiace sa historické udalosti, nespočetné vlaky, ale aj osudy protagonistov. Opisuje ich dôveryhodne, s koloritom pozoruhodných drobností, lebo precízny autor vie, že aj veľké dejiny sa skladajú z malých dejín malých kútov, kde tak isto žili ľudia so svojimi jedinečnými osudmi.
Horského rodným kútom je železničná stanica v Devínskom jazere, ale aj strážny domček, kde „vartoval štreku“ jeho otec. Sem zapadá aj „osud“ železobetónového bunkra, ktorý mal ochrániť tento kút pred nepriateľom. Moderný bunker však zlyhal, ani z neho nevystrelili. Rieka Morava už nebola riekou hraničnou, lebo Primoravie si z oboch strán strážili hitlerovci, ktorí si „privlastnili“ aj Rakúsko. Krátko na to obsadili aj Petržalku, Devín, Devínsku kobylu... A po Viedenskej arbitráži sa hortyovskí žandári s kosierikmi špacírovali už pred Sencom. Za samostatného Slovenského štátu nebolo samostatné ani Primoravie, lebo Nemci okupovali letisko v Kuchyni, Turecký vrch, vojenské lesy na Záhorí a svoju posádku i beráterov (poradcov) mali aj v Malackách a Stupave.
Školáčik Horský povinne nastrážoval, no neskôr už ako vlakár meštianky, kúštik svetu rozumel najmä vďaka otcovi. Pred ich očami sa valili dejiny, vojenské transporty smerovali kamsi na východ, vracali sa nasardinkované ruskými zajatcami, neskôr aj civilmi, ktorých lifrovali do ríše na roboty. Čoskoro vlaky prevlakovali aj nemeckých ranených hrdinov a ku koncu vojny aj slovenských vojakov a partizánov do lágrov. Vtedy sa Nemci strážiaci tri Marcheggské mosty nakvartírovali aj do rodného domu autora. Aj v tých pohnutých časoch v rieke pytliačili, lovili sumce i jalce. Rybárom bol aj známy mäsiar pán Vaněk a jeho priateľ herec a spevák Míla Beran, obaja Česi, ktorých zázrakom nevyhostili. Stalo sa, že protagonista Beran mal po skončení predstavenia v SND vďačný potlesk. Vtedy spomedzi divákov vystúpil na javisko aj mäsiar Vaněk a úspešnému hercovi zavesil na krk girlandu safalátok. Za vojny bola takáto kytička vďaky vzácnejšia ako kytica ruží. Podobný úlovok mal aj autorov otec, ktorý s lopatou v ruke stál pri štreke, keď po nej hrmel Balt-Orient-expres Berlín-Istanbul. Kuchár v jedálnom vozni otvoril okno a vzduchom chladil varenú šunku. Tá čírou náhodou zavadila o lopatu a dopadla k nohám pochôdzkara. Taká hostina v primoravskom kúte už dávno nebola.
Áno, autor má zmysel pre humor, vtipne glosuje aj frontové udalosti: Nemci mali Blitzkrieg a Slováci Rýchlu divíziu. Z nijakej armády bojujúcej po boku Nemcov neprešlo k Rusom toľko vojakov ako práve Slovákov.
Keďže Horského matka sa narodila v Slovenskom Mederi, a ten tak isto pripadol Maďarsku, zháňala protekciu ako sa ta dostať. Pomohol jej spolurodák Šaňo Mach, ktorý v knižke vystupuje často, podobne ako ďalší kolaborujúci politici.
V tých časoch aj Primoravie malo uši na rádiách a počúvalo BBC, kde sa im z Londýna prihovárali Vlado Clementis a neúnavný Ján Masaryk. Jeho slová sú v knižke autentické, hrajú s dobou i dňom, lebo Horský vie, ako sa robí a tvorí moderná a náročná literatúra faktu. Jeho knižka je presvedčivou kronikou aj vďaka bratovým ilustráciám – perokresbám, ktoré sa zachovali zo školských rokov.
Horského kniha je holdom Primoraviu, rodným kútom, drobným ľuďom, no najmä železničiarom, ktorí aj za tých nežičlivých čias pomáhali prežiť Židom, Rusom, Američanom, Talianom a, prirodzene, mnohým Moravanom a Čechom.
Slavo Kalný
