Vyhľadávanie
Modlitba pre vlkov
Robert Bielik: Vlčí ruženec
Bratislava, Petrus Publishers 2003
Ruženec je stará, jednoduchá a aj v súčasnosti pre mnohých veriacich obľúbená modlitba – vychádza z predpokladu, že opakovaním istých tajomstiev o Bohu sa prehlbuje viera v neho. Každé opakovanie je akoby jednou ružou a spolu vytvárajú kyticu: ruženec. Tajomstvá obsahujú najdôležitejšie témy z Ježišovho života, podľa ich charakteru majú potom jednotlivé ružence svoj názov, napr. radostný ruženec a najnovšie ruženec svetla, no sú známe aj mnohé iné modifikácie (napr. františkánska). „Barbarský” básnik Robert Bielik (nar. 1963) svoju najnovšiu knihu básní nazval Vlčí ruženec a možno povedať, že v grafickej úprave vydavateľstva Petrus, v koženej väzbe a s ilustráciami autora prichádza k čitateľom navonok jedna z najpôsobivejších knižiek poézie posledného obdobia.
Vonkajšie stvárnenie samozrejme odzrkadľuje vnútornú estetiku, takisto nadväzuje na predchádzajúcu Bielikovu básnickú i prozaickú tvorbu, na jeho výtvarné umenie, s ktorým sa stretávame aj v iných knižkách buď spriaznených kolegov – barbarov, alebo v publikáciách s nábožensko-duchovným akcentom. Zvykli sme si v tomto prípade, že výtvarná stránka integrálne zasahuje do výpovede; čo nám teda prezrádzajú striedajúce sa siluety vyjúceho vlka a mlčiacej ovečky (protikladov najmä v Novom Zákone), či obrázok zapadajúceho slnka za bratislavským hradom, pod ktorým sa v drevenej loďke plaví nahý askéta s gepardom? Okrem toho, že „vybudia” našu pozornosť, vizualizujú základnú významovú konštantu veršov: jednotu bytia, duchovnú jednotu, jednotu všetkého. Robert Bielik sa radom 60 štvorverší usiloval básnicky uchopiť zjavné a nadčasové paradoxy, aby ich mohol mystickým videním zjednotiť. Počtom ide zrejme o inšpiráciu z katolíckeho ruženca – má síce fyzicky 59 zrniek (59. stranou končí Bielikova knižka), no počet modlitieb je vyšší. Bielikove modlenie však zanedbáva zmeny a hierarchiu v rámci modlitby, je skôr podobné lineárnemu priraďovaniu, typickému pre litanické formy. V tomto zmysle sa viac podobá zas na islamský ruženec tasbíh, či budhistický, hoci oba majú väčší počet zrniek (99 a 108). Aj táto krátka úvaha nás môže priviesť k úvahe o viacrozmernom duchovnom zjednotení, čo korešponduje s prítomnosťou signálnych prvkov rôznych vyznaní vo veršoch, napr.: Ježiš, Mária, anjel, mních, Krišna, Tao, Korán, Mahátmá, Šalamún atď., jasných spojení: „Ja vyslovím amen, ty zamrmli óm” (s. 15) alebo výňatkov z učenia – v tomto prípade z budhizmu: „kde nie je toto JA, nie je utrpenie” (s. 13). Dôležitá a východisková je kresťanská skúsenosť, o čom svedčí nielen motto od A. Silesia vrcholného predstaviteľa nemeckej barokovej mystiky, ale aj voľba Márie, ako sprievodcovskej postavy v prúde štvorverší, pretože práve Mária ako Bohorodička má v ruženci podobnú úlohu: sprevádza na ceste k Bohu. Sprievodcovstvo sa skonkrétňuje v motivickej rovine, keď zisťujeme, že celé dielo je vlastne plánom cesty: „Vyrazíme v noci a pôjdeme bosí” (s. 12) ako obrazom vnútorného cestovania, ktoré smeruje tam, „kde sa vystupuje z hrobov” (s. 59). Odtiaľto potom môžeme identifikovať v Bielikovom ruženci aj miesto vlka – pútnika, tuláka a vlastne aj mužského, vyvažujúceho, prvku voči Márii. Hlbšie a s množstvom konotácií na mytológie a náboženstvá sa nám ukáže v symbolickej rovine spolu s ostatnými: vták, slza, ticho—mlčanie, srdce, videnie/slepota, svetlo/tma atď. Vyloženie celkovej symboliky môže byť pre čitateľa milou hádankou, takpovediac, vlastnou cestou!
Bielik sa teda znovu prezentuje cizelovaním svojej tvorivej metódy, kombinujúcej mystické prvky, barokovú protikladnosť s postmodernou technikou „všezahŕňajúcej” syntézy, podobne ako predtým, aj tu stojí na prvom mieste sacrum, nad všetkým obyčajným, každodenným a civilným. Aj preto je to poézia bez času, mimo priestoru a vlastne v ambíciách aj mimo samotného človeka. Bielik oproti predchádzajúcej tvorbe však odvážne prešiel od voľného verša k viazanému. Pri čítaní okamžite metricky zapôsobia slabičné rozmery veršov a polveršov a striedavý rým. Zvuková inštrumentácia verša občas rytmicky neladí, škrípe miešanie jambu a zostupných stôp, vyskytnú sa chyby v intonácii a tempe, keďže štvorveršia, aby si udržali zvolený počet slabík a sémantiku pôsobia niekedy ako napasované zhluky slov (napr. „v Máriinom spánku anjel tam osamel“ (s. 42)) atď. V oblasti rýmovania sa Bielikovi podarilo niekoľko pekných exotických rýmov: Óm / JEDINOM, Bolívie / vyje, tma / Mahátmá atď., ale znovu niekde presne nezhodnotil rytmus a nevedno čo tu straší Kraskov rým prší / na návrší.
Bielikov Vlčí ruženec je naozaj peknou, aj darčekovou, knižkou. Autor v nej hovorí to, čo hovoril už v predchádzajúcej tvorbe, ale iným spôsobom a veru, niekedy mu tento spôsob robí problémy. Jeho svojrázna mystika však určite osloví vnímavého čitateľa a možno niektorí vlci v sebe objavia ovečky...
Radoslav Matejov
