Vyhľadávanie
Požiadala som známeho, aby mi vysvetlil, prečo nerád číta poéziu. Dostalo sa mi odpovede: „Pretože poézia je príliš komplikovaná a mne úplne stačí, že sám život je taký.“ Ja sa ale pýtam, neprinesie nám práve báseň plná vnútorného nepokoja, pochybnosti, poznania a vypätej citovosti akési zmierenie a uspokojenie, že nie sme jediní, ktorí sa len tak ponevierajú, hnevajú sa na vŕbu, že je smutná, či sa snažia zmieriť so sivou hmotou a jej náladami? Nedá nám práve poézia svojou schopnosťou odrazu básnikovho citového rozpoloženia a vnútra poznanie, že nie sme sami v posúvaní hrany? Príliš veľa otázok a pritom stačí tak málo. Začítať sa napríklad do básnickej zbierky Štefana Kuzmu s názvom Posúvanie hrany.
Kuzmova hĺbavá poézia je plná prírodnej scenérie, emocionality, originálnych metaforických obrazov, pokojného nepokoja i jestvujúceho v nejestvujúcom, plná všetkého odetého i obnaženého, pričom sám básnik upozorňuje, že „nahý neznamená prázdny“. Nič nie je jasné či priezračné, všetko plynie ako rieka v búrlivom koryte. Čas u Kuzmu je neúprosný, nenávratný a neustále plynúci, je napnutý ako struna, ktorá nepraskne. Jej tóny majú neustále odlišnú melódiu a rytmus. Upozorňuje, že čo bolo, už nebude.
Neoddeliteľnou súčasťou básnickej interpretácie v podaní Kuzmu je bolesť. Bolesť emocionálna a „tá čo sa nestratí, ak ju prenesieš z jednej kopy na druhú“. Vo veršoch ju však básnik čiastočne presúva a stáča. Odsúva bolesť na okraj stola, aby pod táckou všedného dňa objavil pohár večerného pokoja. Však aj pod tlmeným svetlom temného šera si duša všetko pamätá, pretože bolesť síce zanechá jazvy ale „pravdivé sú len rany na duši“.
Každý máme svojich démonov, svoj vlastný nepokoj, len málo jedincov, tých vyvolených, sa dokáže cez básnické slovo podeliť aj o veľavravné ticho, ktoré sa v ich vnútri nachádza. Ticho, ktoré nemlčí, ale ukryté „v snehovej pene zmyselnosti“ čaká „na polčas, na oddych od nečasu“.
„Stačí málo, aby ľahké oťaželo“, ale koľko stačí na posúvanie hrany? Koľko sily, koľko času? Možno stačí málo a napokon sa „cez dni a noci niekam preplačeme“.
